Kapitola 1. Problém ztráty.



Když se nasytili, řekl svým učedníkům: „Posbírejte zbylé nalámané kousky, ať se nic neztratí.“ Sebrali je tedy a naplnili dvanáct košů kousky z těch pěti ječných chlebů, které zbyly po těch, kdo jedli. Jan 6,12-13



Chci, abyste si všimli zbytků, o nichž se zde mluví. Proč Pán přikázal učedníkům, aby je pozbírali? Sám šel na horu, zatím co učedníci vešli do člunu. Ale co se stalo s těmi zbytky? Je možné, že je sebrali lidé ze zástupu, aby doma dokázali svým přátelém a milovaným, že byli s Mesiášem Ježíšem a že přijali požehnání. Mám dnes večer na srdci pravdu, že našemu Pánu se nelíbí ztráty; proto přikázal, aby se nic neztratilo. Jestliže mu tak záleželo na těch zbytcích, o co víc mu záleží na našem čase, penězích a energii! Když se podíváme na své životy¨, musíme si přiznat, že se mnoho času promrhá a mnoho našich peněz se špatně utratí a mnoho naší energie se promarní. My je promarníme.



Když jsem v Indii roku 1933 začal svou službu, myslel jsem si, že Boha potěším tím, že strávím všechen možný čas kázáním evangelia všude kam přijdu. Začal jsem brzo ráno: naplnil jsem si kapsy Evangelii a traktáty, a s knihami v batohu jsem chodil z obchodu do obchodu, z ulice do ulice, od osoby k osobě, a štědře jsem je rozdával. Dvakrát denně jsem pořádal shromáždění pod širým nebem a každý večer setkání v chalupách. Pracoval jsem velmi usilovně, tak to šlo po šest měsíců. Žádné výsledky jsem však neviděl. Utěšoval jsem se myšlenkami, že svou povinnost jsem vykonal. Vždyť jsem často zmeškal i svůj oběd nebo čaj (svačinu), ale byl jsem na mrtvém bodě. Duchovně jsem nerostl.A tak jsem se modlil: „Pane, co je to se mnou?“ Pán mi ukázal, že mu sloužím ve vlastní síle a moudrosti, a tím jen marním čas. Ukázal mi, jak jsem zkrátil svou tichou chvilku ráno i večer, abych víc sloužil venku. Činil jsem z toho pokání a rozhodl jsem se, že než půjdu ven, budu hledat Pánovu tvář a čekat na Pánův plán. Chtěl jsem vidět ovoce. Modlil jsem se tři hodiny, když ji Pán řekl, abych šel do „Vojenského bazaru“.

Zavolal jsem spolupracovníky a řekl jim, jaký plán nám Bůh dal: jít co „Vojenského bazaru“. Namítli: „Víš, jaká je to dálka? Šest kilometrů... teď je deset... a to polední slunko... pojďme až zítra!“ Řekl jsem: „Bůh řekl, že dnes – někdo ve „Vojenském bazaru“ na Pána čeká. Žádné autobusy, museli jsme jít pěšky. Za půl druhé hodiny jsme došli na místo a pod širým nebem jsme začali zpívat a kázat. Nějaký muž vyšel ze svého obchodu a povídal: „Koukejte, já jsem muslim a toto je můj obchod, nedovolím vám, abyste tady kázali.“ Řekl jsem mu, že tu nejde o nátlak a že je zodpovědný Bohu, který ho bude soudit, když ho odmítne. Poodešli jsme dál a začali zpívat a kázat. Pak přišel policajt. Ani on nám nedal povolení, abychom tam stáli a kázali. Tak jsem se modlil: „Pane, poslal jsi nás sem, ale nikdo nás nechce.“ A Pán řekl: „Jděte dál.“ Šli jsme tedy dál, a když jsme zase vyřídili poselství, přišel ke mně mladý hinduista, obsolvent University v Punjab. V uplynulých čtyřech letech cestoval, hledaje pokoj. Prochodil mnohé pouti do různých částí Indie, ale bez úspěchu. Byl zklamaný. 3

Přál se potkat se s nějakým následovníkem Kristovým, který by mu pomohl, a řekl: „Vím, že vás sem dnes poslal Bůh.“ Od té chvíle nám Pán dával duše každý den, a ne jen jednoho. Mnohé Singhi, hinduisty i muslimy. Takto mi Bůh začal dávat ovoce. On od nás očekává ovoce. A stejný princip se týka použití našich peněz, s nimiž nakládáme špatně. Nosil jsem tehdy v kapsách mnoho mincí; měl jsem ve zvyku je rozdávat komukoliv, kdo o ně žebral. Ale jednou přitom Bůh promluvil a řekl mi: „To nejsou tvoje peníze. Jsou moje. Kdo jsi ty, že moje peníze utrácíš?“ Od toho dne jsem se rozhodl, že už nevydám ani jednu minci bez toho, abych napožádal o Boží svolení.

Váš čas i vaše peníze patří Bohu, protože vy mu patříte. Peníze nikdy nepokládám za své vlastní a proto nic nekoupím, dokud nevím, že to Bůh chce. Pamatuji si, jak jsem si ve Spojených státech potřeboval ostříhat vlasy. Peníze jsem měl, ale můj Pán mi to nedovolil. Modlil jsem se za to tři týdny, zatímco mé vlasy mi už pořádně narostly. Pak jsem přišel do Minneapolis a Pán mi řekl, abych sešel dolů do holičství a nechám si vlasy ostříhat. A zatím co mi holič vlasy stříhal, zeptal jsem se ho: „Pane Bruce, řekněte mi: jste znovuzrozený?“ Řekl: „Ne, ale rád bych byl.“ A tak když skončil, vzal jsem své Písmo a vysvětlil jsem mu cestu. Klekl si a přijal Pána. A odmítl mi dát účet. Tak mi Pán najednou daroval ostříhání vlasů i příležitost vést holiče k Němu. Ze Slova Božího vím, že musíme Bohu vydat počet z každé minuty svého času a z každého haléře.



Rok 1936 byl začátkem mohutného hnutí Ducha na sedmi místeach v Pandžábu. Začalo to v Pathankot. A dokonce i při tak velké sklizni duší mě Bůh vyučoval o ztrátě. V Pathankot sa dohodlo, že uspožádám pět shromáždění. Souhlasil jsem, i když jsem se necítil dobře. Měl jsem horečku, bolela mě hlava a kašlal jsem. Když jsem se večer vrátil do svého pokoje, cítil jsem se velmi unavený a nemocný; a tak jsem šel spát bezu modlitby. O půlnoci někdo velmi jasně zaklepal na dveře. Třikrát. Na mé zavolání nikdo neodpovídal. Pak mě napadlo se modlit: „Pane, řekni mi, co to je?“ A Pán mi jasne odpověděl: „Vstaň a modli sa... vstaň a modli sa!“ Byl som velmi unavený, ale modlil jsem se. Tak to šlo po pět nocí.

Po večerním shromáždění, když lidé šli domů, zavolal jsem je nazpět a řekl: „Věřím, že je tu někdo, kdo chce vydat svědectví. Prosím, má-li někdo slovo od Pána, vydejte o tom svědectví.“ Vstalo asi desetileté devčátko a velmi jasne a jednoduše vyprávělo, že ji potkal a změnil Pán Ježíš Kristus a odpustil jí hříchy. Potom následovalo druhé a třetí až nakonec asi deset dívek stejného věku svědčilo o tom, jak jim Bůh zjevil jejich hříchy a jak byly potom ujištěny o odpuštění. Všechny chodily do nedaleké dívčí školy a její učitel mi řekl: „Bratře, je to až příliš dobré, je to neuvěřitelné! Budete se laskavě modlit, aby to požehnání pokračovalo?“ Jak jsme se začali modlit, bylo to, jakoby lidé byli bičováni – volali se slzami o milost. Jiní se schovávali pod lavicemi a třášli se! Byli usvědčeni z hříchu. Tak to nějaký čas šlo, a potom jsem se zeptal: „Kdo už je znovuzorozen?“ Zdvihlo se 30-40 rukou. „Nepůjdeme domů, dokus se znovu nenarodí VŠICHNI“ řekl jsem. A tak jsme se modlili dál a zpíval až do tří do rána. Tohle shromáždění začalo ve čtyři odpoledne, a během té doby jeden po druhém svědčil s rozzářenou tváří o tom, co pro něm Bůh udělal. Byl to začátek probuzení. A Bůh pokračoval v moci Svatého Ducha v Patamalu, Sialkot, Montgomery, Sargodha. 4

Následovalo šest dní shromáždění v Yangstabad v Pandžáb. Tam ke mně přišel muž z Martinpur. Bylo to nedaleko, a on mě přemlouval, abych aspoň jeden den strávil u nkich. Byla to křesťanská obec a on chtěl, abychom tam měli několik shromáždění. Ale omluvil jsem se a řekl, že nemám čas. Byla to výmluva, slyšel jste o tom místě špatné zprávy, o hříšném stavu místní církve. Okolo stodeset rodin bylo v opozici proti místnímu kazateli a jiných devadesát pět za ním stálo, třetí stanou bylo pětapadesát rodin neutrálních. První strana se chtěla scházet v modlitebně a druhá strana se chtěla scházet jinde a aby byl někdo ustanovem, kdo bude dlouhou holí přitom lidi usměrňovat. Když byly někteří starší posláni, aby spor rozhodli, těžce onemocněli a bylo podezření, že je někdo otrávil. A tak vypadli! Bál jsem se tam jít a tak jsem se vymluvil, že to není má práce, ať si zavolají někoho kompetentního, kdo má v takových situacích zkušenosti. Ale nakonec jsem šel. Shromáždili jsme se pod širým nebem sedm dní po sobě. Lidé přišli, ale většina, aby se vysmívala. Viděl jsem jejich hříchy – vyrábět a prodávat alkohol, unášet a prodávat děvčat – byly to nejhorší druhy hříchů. Sedm nocí jsem nezamnouřil oči a volal jsem k Bohu: „O Bože, je pro tyhle křesťany nějaká naděje?“ Přiznávám, že jsem byl vylekaný až na půdu a sedmý večer jsem vyhlásil: „Toto je mé poslední kázání, zítra jdeme pryč!“ Když jsme se naposledy modlili, někdo přede mnou náhled padl na svou tvář. Jako by ho uštnul škorpion. Potom jeden po druhém lidé padali na zem a volali o milost. Viděl jsem na vlastní oči, jak si někteří metali písek do tváří, bili se v prsa a trhali si vlasy. Po třech hodinách tohoto zvláštního pokání přišli místní starší a prosili mě, abych to zastavil. Řekl jsem jim: „Já jsem to nezačal... požádejte Boha, aby to zastavil...“



Toto byla povaha probuzení, které se rozšířilo z Pandžáb do Poona, Kedgaon, Indore, Mhow, Jhansi a v Agra. Viděli jsme přicházet stovky lidí, aby pod usvedčením Svatého Ducha vyznávali svoje hréchy a byli zachráněni. Na každém místě jsme zůstali po tri až päť týždňov, evanjelizoval som, mali sme stretnutia po domoch, biblické tři až pět týdnů vycházeli jsme v zástupech a prodávali Písma. Po několika měsících jsem se do těch míst vrátil a ke svému velkému zklamání jsem zjistil, že jen velmi malý počet věřících skutečně chodil s Pánem – většina odpadla.

Když jsem to viděl,,moje první reakce byla: „Čí je tohle chyba? Vždyť já jsem jen evangelista, řádně jsem ji zvěst Království odevzdal, svou úlohu jsem splnil. Jak mají Pána následovat jsem je poučil. Ve své odpovědnosti selhali místní lidé a budou za to před Bohem skládat účty.“ A tak jsem je nějaký čas nechal a přihlížel jsem k tomu, jak lidé odpadávali. Ale Bůh mi začal ukazovat, že jako evangelista jsem zodpovědný nejen za jejich obrácení, ale i za jejich růst. Což to nejsou mé děti? Jestliže jsou, což je nemám pást? Vždyť navzdory všemu vyučování, které jsme jim poskytli z toho, jak jsme sami těžce pracovali na modlitbách a studiem Písem, neviděli jsme mnoho růstu. Ne, byla tu ztráta.

Musel jsem přiznat, že jsem při nich selhal a že vinný jsem já! Oni byli skutečně znovuzrození a čekali samozřejně od nás, abychom je vedli.

My jsme byli zodpovědní přivést je ke zralosti a do Božího plánu. Tuto pravdu jsem viděl velmi jasně v E 4,11-14: 5

„On rozdal své dary – apoštoly, proroky, evangelisty, pastýře a učitele – pro přípravu svatých k dílu služby, aby se Kristovo tělo budovalo, abychom nakonec všichni dospěli k jednotě víry a poznání Božího Syna, k dokonalému lidství, k plné míře Kristovy dospělosti. Nesmíme proto nadále zůstat nemluvňaty zmítanými a unášenými kdejakým poryvem učení, lidskou prohnaností a vychytralým sváděním k bludu. Místo toho máme mluvit pravdu v lásce a v každém ohledu růst v Krista, který je hlavou. Z něj celé tělo, spojené a svázané pomocí všech tkání, roste a buduje se v lásce, když každá jednotlivá část plní úkol, který jí náleží.“



Videl som, že mnohí z nově obrácených byli buď podvedení špatným učením, alebo světskými svody, nebo byli svedení svými príbuznými do manželství, která je odvedla ob Boha. Ale podľa tejto pasáže Písiem, je povinnosťou apoštolov, prorokov, evanjelistov, duchovných pastierov a učiteľov dohliadnuť, aby o novoobrátených bolo náležite postarané a boli privedení do Kristovej dospelosti. Až do 1940 sme sa domnievali, že našou povinnosťou je len kázať evanjelium a ponechať výsledky druhým, ako Boh uzná za vhodné ich viesť. Toto ale nie je Boží poriadok a je tu veľa straty, ak ignorujeme Boží poriadok. Pozrime sa opäť na Ef. 4,8-12, pretože tu nám je vysvetlené, aby sme jasne porozumeli, že Božou najvyššou prioritou, až tiažou je Cirkev v jej plnom vyjadrení. Celej Cirkvi sú jej Pánom skrze Svätého Ducha dané päťnásobné služby – nadprirodzené dary, a nie len určitej skupine. A je naším privilégiom, aby sme o tieto dary žiadali. Práve tak ako žiadame Boha, aby konal v prebudení, tak Ho musíme žiadať o požehnania, aké podľa Božieho Slova majú mať apoštoli, proroci, evanjelisti, duchovní pastieri a učitelia, ktorí keď fungujú spolu, veriacich vybudujú na silnom základe. Tak som začal vidieť, že to bola naša chyba, že sme nevideli tieto služby - nadprirodzené dary Svätého Ducha zjavené medzi tými, ktorí dochádzali k znovuzrodeniu. Boha sme o tieto dary - služby nepožiadali. Apoštolom bola daná autorita zakladať cirkvi, ustanovujúc tých, ktorí boli Bohom povolaní pre prácu služby. Prorokmi sú tí, ktorý objavujú myseľ Pánovu a prednášajú ju Cirkvi. Hlavnou zodpovednosťou evanjelistov je kázať Evanjelium a priviesť neveriacich k pokániu a spaseniu. Duchovní pastieri sú ako otcovia a matky, ochrancovia a pastieri. Starajú sa a dohliadajú na Božie ovečky. Učitelia zasahujú ľudí všetkých tried a s trpezlivosťou, náklonnosťou a láskavosťou ich vyučujú v Božom Slove. Všetky tieto dary - služby môžu účinne fungovať len vtedy, keď sú spolu a nie samotné.

Najprv som začínal ako nezávislý evanjelista. V našej skupine nás bolo asi dvanásť a v tom čase sme bývali v Coonor. S Evanjeliom sme plánovali navštíviť čajové plantáže. Všetko bolo dohodnuté a chystali sme sa vyjsť, keď Pán ku mne opäť hovoril z Kor. 3,10: “Podľa milosti Božej, ktorá mi je daná, ako múdry staviteľ položil som základ a iný stavia naň. Ale každý nech hľadí ako naň stavia.” “Staviaš na pevnom základe?” Toto mi Boh neustále hovoril. A tak sme nemali žiadnu akciu po vyše dva mesiace. Úpenlivo sme sa modlili: “Pane, ukáž nám svoj plán”. Teraz môžeme ďakovať Bohu ako nás vyučil a ako Svätý Duch vedie ľudí, ktorí dospie-vajú a vykonávajú Jeho dary. V Sk.11,19-26 vidíme, ako sa postupne vyjavuje Boží poriadok pre Cirkev. Začal v Antiochii. Až dovtedy sa Evanjelium kázalo len Židom. Veriaci cudzinci z Cyrene a Cypru prišli do Antiochie a začali kázať aj hellenistom - Grékom. Výsledkom bolo, že veľký počet uveril a obrátil sa k Pánovi, lebo Pánova ruka bola na nich. Cirkev v Jeruzaleme potom poslala Barnabáša, ktorý bol jedným z prorokov a učiteľov, aby tam išiel. Keď tam prišiel, svedčil, že Božia milosť mocne koná. Ale zisťujeme, že Barnabáš hneď pocítil potrebu spolupracovníka, aby mu pomohol. A tak išiel a z Tarzu priviedol Saula – apoštola Pavla, aby s ním v Antiochii pracoval. Aj keď Pán spočiatku mocne pôsobil, budovanie cirkvi nemohlo byť realizované jedným, alebo dvomi ľuďmi – aj keď veľmi obdarovanými (apoštoli Pavol a Barnabáš boli Pánom mimoriadne obdarovaní Boží služobníci). Potrebovalo plnú funkčnosť



4.



apoštolov, prorokov, evanjelistov, duchovných pastierov a učiteľov. Z verša 27. tiež vidíme, že apoštolovia a proroci boli spolu privádzaní pre dielo Kristovho tela.

V Jeruzaleme bol po určitom čase nielen hlad, ale aj veľké prenasledovanie. Keď Barna-

báš a Pavol boli cirkvou v Antiochii poslaní do Jeruzalema s finančnou výpomocou, zistili, že Jakub bol zabitý a Peter je vo väzení. Cirkev sa však za Petra nepretržite modlila, aby bol vyslobodený. Dokážem si predstaviť Pavla, aj Barnabáša, že sa radi pripojili k tomu modlitebnému stretnutiu – bolo to úžasné modlitebné stretnutie! Myslím si, že museli pri tom obdržať nové zjavenie pre Cirkev ohľadne modlitebného zápasu. Keď prišli späť do Antiochie, mohli miestnym bratom a sestrám vložiť toto bremeno pre modlitbu. Od tých čias dochádza v Antiochii ku zmene, ako to vidíme v Sk. 13,2-3. A to, že zodpovednosť za dozor už viac nenáležala Pavlovi a Barnabášovi, a neboli ani ponechaní, aby sa sami rozhodovali. Teraz Božia myseľ pre Barnabáša a Pavla sa stala tiažou cirkvi (zboru), a Duchom Svätým bola cirkvi (zboru) zjavovaná. Stalo sa povinnosťou cirkvi (zboru), aby sa modlila, skladala na nich ruky a posielala ich misíjne pôsobiť na iné miesta.

Ako vidíme, Boží poriadok sa vykonáva, keď sa pohybujeme vo Svätom Duchu ďalej, ako uvidíme v Sk.14,21-28. Apoštoli chodili z miesta na miesto a ľudia každej triedy boli vyvolení pre večný život a apoštoli ustanovili starších v každom zhromaždení. Nevrátili sa do Jeruzalemu, ale do Antiochie, lebo tam bol prvý raz zjavený Boží poriadok a tam boli prvý raz “odporučení do Božej milosti pre dielo, ktoré splnili. Keď sa vrátili, zhromaždili cirkev a zdieľali sa so všetkým, čo Boh vykonal. A tak cirkvi - zbory boli zriaďované aj napriek prenasledovaniu, skúšok a utrpeniu. Nespoliehali sa na ľudské schopnosti alebo príkazy, ale na Svätého Ducha. Kedykoľvek chceme vojsť do Božieho plánu, diabol zúrivo bojuje! Dôkaz o tom nájdeme v Ex. 24.kap-40.kap., keď Boh na vrchu Sinai dal Mojžišovi vzor Svätostánku. Národ Izraelský na čele s Áronom upadol do hriechu a vzbúril sa tým, že si urobil iných bohov – zlaté teľa. Keď Boh konal zázraky , diabol bol pokojný, ale keď Boh ukazoval svoj nebeský vzor Svätostánku, diabol bol rozzúrený! Diabol sa nám snaží zabrániť vojsť do Nebeského plánu a útočí na nás. Jemu nevadí, ak ďalej robíme to, čo si myslíme, že je najlepšie. Ale mimoriadne mu vadí, keď chceme konať Boží dokonalý poriadok, vtedy vytvára problémy, ktoré sa ťažko prekonávajú. Videl som zablúdiť mnoho novoobrátených, pretože nikdy nevošli do života cirkvi! Vychovalo ich len niekoľko osôb. Nikto z nás nemôže niesť toto bremeno sám. Boh dal toto bremeno Cirkvi!

Teraz by som chcel, aby ste videli príklad daný v Zjav. 1,10-16. Ako viete, kniha Zjavenia je posolstvo dané Pánom Ježišom Kristom apoštolovi Jánovi. Okolo roku 95 po Kr. vtedy už starý Boží muž Ján bol uväznený na ostrove Patmos kvôli Božiemu Slovu a svedectvu Ježiša Krista. Pretože bol apoštol, bol skľúčený, keď videl, že prenasledovaní Boží ľudia sú rozpŕchnutí a pamätal si mnohých, ktorí boli zabití. Bol zmätený a pýtal sa: “Pane, čo ďalej? Ak tak veľa Tvojich vybraných apoštolov a iných Tvojich služobníkov je vo väzení, čo sa stane s Tvojou Cirkvou?” Keď sa Ján v Duchu modlil v Pánov deň, počul zozadu hlas. Otočil sa, aby videl, kto hovorí. Prečo Pán neprišiel ku apoštolovi z prednej strany, ale prišiel zo zadnej strany? Toto je moja otázka: nebolo to preto, že sa Ján díval zlým smerom? Nepochybne, preto bol skľúčený. A Pán Ježiš hovoril Jánovi: ”Ján, dívaš sa nesprávnym smerom; obráť sa, a dostaneš novú perspektívu”. Prvú vec, ktorú Ján videl, keď sa otočil, bolo sedem zlatých svietnikov. Možno si myslíte, že mal vidieť najprv Pána Ježiša Krista. Ale nie! Vo veršoch 12. a 13. sa nám hovorí, že najprv videl sedem zlatých svietnikov a Pána Ježiša Krista vo veľkňažskom rúchu kráčajúceho v strede svietnikov. Akoby Pán hovoril: “Ján, ak Ma chceš vidieť kráčať a konať, môžeš to vidieť jedine v Mojej Cirkvi. Neuvidíš Ma skrze znamenia a zázraky; ale Ma uvidíš v Mojej Cirkvi!“ Pán nebuduje denominácie. Nebuduje spoločnosti. Nebuduje skupinu alebo spoločenstvo. On buduje Svoju Cirkev!



5.



Veriacich treba znovu a znovu varovať o denominačných praktikách, rituáloch, zvykoch a tradíciách. Oni prinášajú slepotu! Nerobia nás vedomých Božieho zámeru, aby nás zachránil a urobil z nás jednu RODINU a jednu CIRKEV. On chce, aby sme boli jednou Cirkvou a nie iba niekoľko roztrúsených veriacich, alebo potrhaných skupín – denominácií!

Na Pánov deň sa zhromažďujeme u Pánovho stola a naša pozornosť je upretá na Pána. My Jeho uctievame. My sme Jemu verní. Avšak medzi denomináciami ten istý stôl je prostriedok pre trenice, hádky a spory! Sami musíme vedieť, čo je cirkev - zbor, prv než budeme na pôde cirkvi - zboru. Napr. veľmi málo kresťanov v Anglii, alebo v Amerike sa modlí za svojich misionárov; niekoľko jednotlivcov možno, ale žiadna cirkev - zbor nemá ťarchu modliť sa za tých, ktorí sú od nich poslaní. Oni dajú akékoľvek množstvo peňazí a na Vianoce pošlú balíky; avšak nedokážu si nájsť čas, aby sa za nich modlili . To je príčina, že nachádzame tak veľa misionárov na cudzej pôde, ktorých napadá diabol. Niektorí veriaci sa možno modlia všeobecne: ”Pane, dohliadni na nich, chráň ich, daj im dobré zdravie a naplň ich potreby”. Ale nevedia si predstaviť, ako veľa trikov diabol používa, aby ich napadol. Diabol prichádza veľmi prefíkane, pretože vie, že sú nechránení. Musíme prísť na pôdu Cirkvi, aby sme boli chránení pred útokmi Nepriateľa. Duchovná moc a plnosť je v Cirkvi (Ef.1,22-23). Je to Cirkev, ktorá ukazuje Božiu mnohonásobnú múdrosť mocnostiam a silám v nebeských oblastiach, Ef. 3,10. Moc viazať Satana je daná Cirkvi, Mat. 18,19. Ako Cirkev môžeme satana pokárať a viazať; a preto potrebujeme v pozadí za nás modliacu sa Cirkev! Z Písiem vidíme, že v posledných dňoch diabol bude voči Božím služobníkom zúrivejší, a ja veľmi silne cítim, že sa musíme usilovať, aby sme zostali na pôde Cirkvi, inak smerujeme k rozdeleniu a naša práca k zmareniu!



2. Návrat Božej slávy:

“Odsťahovala sa Sláva z Izraela, pretože bola vzatá Božia truhla”, 1.Sam. 4,22. “A keď sa Šalamún prestal modliť, zostúpil z neba oheň a strávil zápalnú obeť, ako aj iné bitné obete a Sláva Hospodinova naplnila dom”, 2.Par.7,1-11. V prvej vete čítame, že Sláva (H.) sa odsťahovala z Izraela; a v druhej vidíme, že oheň zostúpil z neba a Sláva Pánova naplnila dom. Existujú isté božské princípy, podľa ktorých Boh koná. Jeho Slávu vidno, len keď sme ochotní držať sa týchto princípov. V Ex.40 vidíme, ako Božia Sláva prišla splnením týchto Božských princípov. Vo veršoch 16,19,21,23,25,27,29,32 a 33 čítame túto vetu: “Ako Pán prikázal Mojžišovi”. A v poslednom verši, “Tak Mojžiš ukončil prácu.” Potom v Ex. 40,34, “A Sláva Pánova naplnila Svätostánok (Stán zhromaždenia). Táto veta “Ako Pán prikázal Mojžišovi” sa opakuje, akoby Pán preveroval celú prácu, ktorá bola urobená a bol spokojný v každom malom detaile. Je to len vtedy, keď je dielo dokončené podľa Božieho štandardu, že Božia Sláva môže zostúpiť. Takto Biblia definuje zostup Božej Slávy. Viďte, čo náš Pán sám o tom hovorí v Ján 4,34: “Mojím pokrmom je robiť vôľu Toho, ktorý ma poslal a dokončiť Jeho dielo.” Len keď je dielo dokončené podľa Božej dokonalej a zjavenej vôle a podľa Jeho Nebeského plánu, vtedy na Jeho rozkaz Jeho Sláva zostúpi. Iba púhe zjavenie nejakej moci, alebo zázraku, alebo znamenia nie je Božou Slávou. Len ukončené a kompletné dielo urobené podľa Jeho nariadenia a poriadku prináša plnú Božiu Slávu.

Ako môžeme dokázať, že Božia Sláva je medzi Jeho ľudom? Najprv sa pozrime na Num. 7,89: “A keď vchádzal Mojžiš do Stánu zhromaždenia, aby s ním Boh hovoril, počul hlas hovoriaceho k sebe sponad pokrývky, čiže zľutovnice, ktorá bola na truhle svedectva, spomedzi tých dvoch cherubínov. A tak k nemu hovorieval”. Odo dňa, keď Božia Sláva naplnila Stán zhromaždenia, On začal hovoriť spomedzi cherubínov z ponad zľutovnice. Boh hovoril k Mojžišovi aj predtým z horiaceho kra. Hovoril k nemu, keď ho povolal na vrch Sinai a tam mu



6.



dal celý Zákon a vzor pre Stán zhromaždenia. Ale teraz zisťujeme, že toto hovorenie sa úplne líši. Odteraz Boh začal z pomedzi cherubínov otvárať Mojžišovi svoje srdce, aby zjavil svoju celú myseľ. Tu dostávame dôkaz, že Božia Sláva bola medzi Jeho ľudom. Boh hovoril a objasňoval svoju myseľ ku všetkým, ktorí k Nemu prišli. Bola to výsada kohokoľvek medzi dvanástimi pokoleniami, ktorý pre svoje osobné alebo rodinné problémy, alebo pre akúkoľvek

inú vec týkajúcu sa zhromaždenia mohol ísť k Áronovi - veľkňazovi a zistiť Božiu myseľ a Božiu vôľu. Potom Áron išiel k Bohu a počul Ho hovoriť medzi cherubínmi z ponad zľutovnice. Keď hovorí Boh, je to jeden veľký dôkaz, že Božia Sláva je medzi Jeho ľudom.

Ďalej čítajme Num. 9,15-23: “Oblak pokryl príbytok Stánu svedectva”. Toto je druhý veľký dôkaz, že Boh bol s nimi vo svojej plnej Sláve. Ich oči boli neustále upreté na oblak, ktorý spočíval na Stáne zhromaždenia. Či sa oblak zodvihol ráno, alebo na obed, večer, alebo o polnoci, deti Izraela sa pohli len vtedy, keď sa oblak zodvihol. Keď sa oblak zdržal na deň, týždeň, mesiac alebo rok, alebo aj dlhšie, museli počkať, nemohli sa pohnúť. Ale kedykoľvek a kdekoľvek oblak išiel, museli ísť. Podľa týchto veľkých znamení vieme, že Božia Sláva prebývala medzi Jeho ľudom. Teraz v 1.Sam.4,22 zisťujeme, že Božia Sláva odišla. Dôvodom k tomu bolo niekoľko príčin. Kvôli týmto príčinám deti Izraela strácali výsady Božieho ľudu jednu po druhej. Nakoniec nastal čas, keď ich Boh musel opustiť - na určitý čas.

Zvážme niekoľko príčin, ktoré boli príčinou duchovného úpadku Izraela. Sud.21,25: “Každý človek robil to, čo bolo správne v jeho vlastných očiach”. Toto bolo prvou veľkou príčinou ich zlyhania a neúrodnosti!

V 1.Sam 3,12-17 nachádzame druhú príčinu zlyhania. Dvaja synovia Éliho veľkňaza začali opovrhovať obeťami, a nielen to, začali používať násilie. Vo verši 13. sa dozvedáme, že mali u seba trojzubí hák na mäso, aby pre seba odoberali mäso, ktoré bolo určené Bohu. V dnešnej dobe sa deje rovnaká vec s trojzubími hákmi na mäso, a to tak, že česť, ktorá sa má dať Bohu, je privlastnená ľuďmi pre:

a. lásku ku peniazom,

b. lásku ku moci,

c. lásku ku sláve.

Toto sú tri veľké zuby, ktoré dnes používa veľa ľudí tváriac sa, že sú Boží služobníci. Mnohí chcú slúžiť Bohu, to nepochybne, ale v ich najhlbšom srdci nachádzame veľkú lásku ku peniazom, alebo lásku ku moci, alebo lásku ku sláve, alebo aj ich kombionácie. Podstúpia akúkoľvek obeť, ak len môžu uspokojiť svoju žiadosť po moci, peniazoch, alebo k oslave ich mena! Tiež zisťujeme, že Éli všetko toto vedel! Napriek tomu svojich synov nepokáral a nepotrestal. Preto Boh ho musel prísne potrestať. V 1.Sam. 3,13 Boh hovorí: “A dám mu vedieť, že Ja budem súdiť jeho dom až na veky pre neprávosť, o ktorej vedel, že jeho synovia uvedú na seba kliatbu, a nezabránil im.” Éli to poznal. Nebolo mu to skryté. Nepochybne im povedal: ”To nie je správne, čo robíte!”, ale povedal im to „len tak ako na „okraj“. ”Neodsúdil ich, ani ich nepokáral, ani nepotrestal.”. Keďže bol veľkňaz, bolo to jeho povinnosťou. Keď zistil, že v Božom dome korupcia pokračuje, mal svojich synov dôrazne pokárať a potrestať.

Ďalšiu príčinu odsťahovania sa Božej slávy z Božieho domu a z Izraela vidíme v 1. Sam. 4,1-6: Éli vedel, že jeho synovia žijú v hriechu, no dovolil im nosiť Truhlu Zmluvy na bojové pole.

Je viac príčin, ktoré sú zodpovedné za neúrodnosť a smrť, ktoré v tých dňoch boli medzi Božím ľudom. Predovšetkým vidíme, že každý človek si myslel, že čokoľvek robí, je správne! Takto začal úpadok. Po druhé, keď Éli vedel, že do domu Božieho vošla porušenosť, namiesto toho, aby rozhodne pokáral a potrestal svojich synov, jemne ich vyhrešil: “ Nerobte to, prosím. To nie je od vás pekné!” Je to ako povedať zlodejovi: ”Pán zlodej, nekradnite, nie je to od vás pekné!” Počúval by vás vôbec? Tak Boh musel Élimu povedať, že bude súdiť jeho dom raz a



7.



navždy! Potom vidíme hriech týchto mladých mužov v tom, že niesli Truhlu Zmluvy. Nielen, že boli nezodpovední a v Božom dome robili hriech, ale predstierali, že sú vodcovia Izraela tým, že nosili Truhlu Zmluvy!

Rovnako aj dnes nachádzame mnoho bezbožných mužov s bohatstvom, pozíciou a schopnosťou zaujať zodpovedné miesta v cirkvách, kde sa koná Božie dielo! Preto sa Božia Sláva vzdialila z pomedzi Božieho ľudu. Nech už podmienky v tých dňoch boli akékoľvek, to isté nachádzame aj v súčasnosti po celom svete. Musíme priznať, že Božia Sláva odišla. Len sa pozrite na cirkvi v Indii, Amerike, Kanade, Európe, alebo v inej časti sveta, iste budete súhlasiť, že je to pravda - Božia Sláva odišla! Božie Slovo sa stalo vzácne, alebo zriedkavé! Je len veľmi málo zborov, kde ľudia prijímajú celé Božie Slovo a dobré učenie. Je veľmi málo miest, kde sa Božie posolstvo podáva v jednoduchosti, v moci Svätého Ducha, kde ľudia hovoria: “Počujte, čo hovorí Boh – to je Jeho posolstvo!“ Vo väčšine kresťanských zborov na celom svete ľudia získavajú len rozumové poznanie Písiem! V Éliho dňoch nebolo Slovo od veľkňaza, aj on sa stal duchovne hluchý, ťažko chápajúci a nemý. Nedostávalo sa mu Božieho posolstva. Ľudia taktiež oslepli a spoliehali sa na svoju vlastnú múdrosť a úsudok v Božom diele! V súčasnosti všade nachádzame smutný jav, že tieto háky s tromi zubmi používajú tí, čo sa nazývajú Boží služobníci, no v skutočnosti sú to „draví vlci“. Ak necháme bokom modernistov a svetákov, dokonca medzi tzv. fundamelistami zisťujeme, že u ich „vodcov“ je láska po moci a sláve. Preto musia používať násilie, rôzne rafinované výzvy a inú chytrosť pri získavaní peňazí. Oslavujú človeka v ich láske po imidži, moci alebo po peniazoch. Šokuje ma, keď vidím Božích služobníkov v kresťanskom zbore žobrať peniaze. Raz v Amerike som počul brata ako robil výzvy o peniaze. Povedal: “Priatelia, zorganizovali sme banket pre mladých ľudí; a očakávame desať tisíc mladých ľudí. Toto je príležitosť zvestovať im Božie Slovo. Ale potrebujeme desať tisíc dolárov za dva dni; ak nedáte štedro, budeme v štichu.”

Nuž, teraz v týchto dňoch nájdete takmer všetkých Američanov v štichu. Musia žobrať o peniaze. Žobrú pomocou listov, správ, obrázkov, videoklipov a iných prostriedkov. Žobrú a dostávajú to, čo žobrú - almužnu. Nikto nie je ospravedlnený žobrať, lebo je to Božie dielo, na ktoré žiadajú peniaze. My veríme v živého Boha a kážeme živého Boha. Ak Boh odpúšťa hriechy, On taktiež môže poskytnúť prostriedky! Jedného dňa som vo vlaku v tom istom oddelení cestoval s dámou Hinduistkou. Povedala mi: “Ako môže Boh vyhovieť vašim potrebám? Hovoríte, že nepatríte do nijakej spoločnosti – misijnej spoločnosti, cirkvi - ako môže Boh naplniť vaše potreby?“ Povedal som: “Povedzte mi, veríte, ako som vám povedal predtým, že mi Boh odpustil moje hriechy? Povedal som vám svoje svedectvo, ako ťažko som sa namáhal a pokúšal sa všetkými možnými prostriedkami, aby mi boli odpustené hriechy. Bol som pripravený minúť akúkoľvek sumu peňazí a ísť kdekoľvek, aby som niekoho našiel, kto môže odpustiť moje hriechy. Ale nikto nemohol. Prišiel deň, keď som jasne počul: “Môj syn, tvoje hriechy sú odpustené!” Môžem vám znovu a znovu povedať, že Pán Ježiš Kristus mi odpustil moje hriechy pred viac než tridsiatimi rokmi. Nuž, môžete mi vy povedať, že máte odpustené hriechy?” Povedala: “Nie, to nemôžem povedať – no, želám si to.“ Povedal som: ”Nuž, ak veríte, že mi Boh odpustil hriechy, je potom ťažké pre Neho, aby sa o mňa postaral? Všetky peniaze sveta nikdy nemohli vykúpiť moje hriechy – bolo ich tak veľa. Ak veríte, že Boh môže odpustiť hriešnikovi aj najväčšie hriechy, je ťažko veriť tomu istému živému Bohu, že vyplní všetky moje potreby? Verím tomu! Poznám to aj z osobnej skúsenosti!” My nemusíme žiadať o peniaze. Robiť tak je prejav nedostatku viery! Ak sme Boží služobníci, Boh svojich nikdy nezanedbá! Niekedy to nie sú peniaze, ale sláva, ktorú ľudia hľadajú. Chcú napr., aby najväčšie noviny v ich krajine o nich písali bombastické správy, aby ľudia mohli o nich hovoriť: „Aké veľké dielo koná ten a ten!” Nie je to túžba po sláve pre ich prácu?

Tak, aký bol stav v tých dňoch v Izraeli? Navonok konali službu v Božom dome, ale celý



8.



čas si privlastňovali Božie veci a okrádali Boha o Jeho Slávu. Tak sa Božia Sláva vzdialila spomedzi Božieho ľudu. Stretol som veľa Božích služobníkov, ktorí mi smutne hovorili: “Prečo je to tak, brat? Tvrdo pracujeme, sme fundamentalistami, veríme v Božie Slovo, vedieme jednoduchý život, prečo nemôžeme vidieť Božiu Slávu?” Božia Sláva odišla! Avšak v Božom Slove čítame, že tá istá Sláva, ktorá odišla, sa vrátila. Vidíme to v 2.Par.7,1. Boh nám nehovorí len o našom zlyhaní; ale On má na všetko liek. Boh odhaľuje hriech veľmi zrozumiteľným jazykom. Na celom svete nie je kniha, ktorá odkrýva a odhaľuje hriech jazykom, akým to robí

Biblia! Aký strašný a hrozný je hriech! Boh ho odkrýva jazykom svojho Svätého Ducha, ale má naň aj liek!

Ako čítame šesť kníh od prvej knihy Samuela do konca druhých Kroník zisťujeme, že narážame na mená štyroch ľudí, ktorí hrajú veľmi dôležitú úlohu pri vrátení odídenej Božej Slávy. Prvá je Anna, druhý je Samuel, tretí je Dávid a štvrtý Šalamún. V šiestich knihách zisťujeme, že tieto štyri charaktery hrajú veľkú úlohu pri navrátení odídenej Slávy. Ako postupujeme pri čítaní, vidíme ako tieto štyri mená hovoria o štyroch Božských princípoch. Pri plnení týchto princípov zistíme, že Božia Sláva, ktorá odišla, sa vracia do našich sŕdc, do zhromaždení a do našej práce. Pozrime sa, ako nám tieto štyri princípy pomôžu jednotlivo i spoločne ako Božím služobníkom, aby sa Božia Sláva mohla vrátiť.

Najprv sa obráťme k 1.Sam.1,2. Meno Anna znamená „milosť“. Aj keď táto žena mala veľmi dobré meno, mala veľký smútok - neustále ju totiž provokovala Peninna, druhá žena Elkánu. Vo veršoch 4.-7. nachádzame Annu v smútku, bolesti a nepretržite zraňovanú. Peninna jej stále sarkasticky hovorila zraňujúce obvinenia: ”Si neplodná – to je Božia kliatba na tebe!” Dozvedáme sa, že keď Anna bola bolestne podpichovaná, išla sa postiť a modliť. Zdalo sa však, že aj tak Boh nepočuje jej modlitbu. A tak naďalej plakala a s vierou sa modlila. Nuž, Anna bola veriaca žena – ďaleko lepšia ako tá druhá. Prečo teda Boh zostal bez odozvy k jej modlitbe? Určite to malo zámer! Spočiatku sa Anna modlila len pre svoju vlastnú potrebu: “Pane, som neplodná, naplň moju potrebu, odober moju neplodnosť. Pane, pozri sa na mňa a moje trápenie, moju neplodnosť, môj stav a môj žiaľ, a zachráň ma od potupy mojich susedov.” Všetky jej slzy boli pre jej potrebu. Nenapadlo ju, že aj Boh môže mať nejakú potrebu. Potom sa jej modlitba zmenila: ”Pane, teraz opúšťam svoju sebeckú potrebu a sľubujem, že ak mi dáš chlapča, dám ho Tebe.” Tak akosi, keď objavila Božiu potrebu, Boh na jej modlitbu odpovedal a dal jej syna. Mnohí z nás sa modlia ako Anna: ”Pane, sme neplodní, odstráň našu neplodnosť, Pane sme prázdni, prosíme, naplň nás. Pane, naša práca neprináša ovocie, pošli nám prebudenie (oživenie)!” Na celom svete je veľa modlitieb obetovaných za prebudenie. Niektorí sa modlia celú noc, iní celý týždeň, iní stále, modlia sa s pôstom, avšak bez odpovede. Prečo? Naše modlitby sú sebecké, riadime sa našou predstavou ako Boh musí konať. Myslíme si, že Boh musí konať tak alebo tak. Modlíme sa, “Pane, musíš konať v tomto pláne a naplniť naše potreby takýmto spôsobom.” Žiadame: “Pane, vezmi našu neúrodnosť, daj nám viac ovocia, nech uvidíme Tvoju moc v našom strede, viac a viac!” Ale Boh na naše modlitby neodpovedá! Prečo? Lebo sme ešte neobjavili Božiu potrebu. Áno, naozaj mám potrebu, ale čo tak Boh? Nedali sme Boha na prvé miesto v našom srdci! Pokiaľ nezistíme Božiu potrebu, nemôžeme čakať, že Boh bude konať! Mnoho peňazí, mnoho vecí pokladáme za samozrejmé. Hovoríte, India je chudobná a teda musíme ďalej žiadať peniaze pre Indiu. A ste si tým istí? To nie je Boží spôsob práce! Nesmieme brať ako samozrejmé, že preto, že ľudia sú chudobní, musia sa im dať peniaze. Niekedy sú Jeho súdmi tragédie a povodne. Nemáme právo zasahovať do Božej práce. Aj keby sme utratili všetko bohatstvo sveta, nikdy neodstránime chudobu a choroby zo zeme! My ako Boží služobníci musíme zistiť aká je dnes Božia potreba. Aká je Božia potreba v Indii , - severnej Indii, alebo južnej Indii? Aká je Božia potreba v Afrike, v Európe alebo v Amerike? Toto musíme zistiť modlitbou. Neriaďte sa predstavou, že keď Boh



9.



pracoval na určitom mieste pred mnohými rokmi, že musí konať tak isto tam aj dnes! Je to len naša vlastná predstava. Z toho dôvodu sa našim modlitbám nedostáva odpovede. Verím, že sa pri Anne učíme ako sa modliť. Aj keď sa Anna modlila s pôstom, so slzami a s vierou; aj napriek tomu, že bola úprimná a zbožná žena Boh nepočul jej modlitby. Čakal, až porozumie Jeho potrebe! Vy si tiež môžete myslieť: ”Prečo je Boh nečinný? On pozná hodnotu ľudského života. Prečo dovolí, aby sa to, alebo to stalo a trvalo to roky?” Boh má svoj vlastný spôsob práce. On chcel človeka, lebo bez neho nemohol konať. On chcel človeka, Samuela, ktorý Mu bol daný ochotne, a na to čakal.

Podobný prípad vidíme v Eliášovi v 1.Kráľ.19,1-4. On si bol veľmi istý, že keď Boh zoslal oheň, ako je to uvedené v 1.Kráľ.18,38, musí určite aj teraz zoslať oheň. Či nie je Jezábel bezbožná kráľovná? A nezaslúži si byť potrestaná? Prorok Eliáš si bol veľmi istý, že Boh potrestá túto ženu, lebo si to zaslúžila, veď sa vyhrážala, že zoberie život Božiemu služobní-kovi. Ale nestalo sa nič! Eliáš si začal zúfať, keď videl, že Boh nič nepodniká. On v skutočnosti povedal: ”Pane, vzdávam sa svojho úradu ako prorok, a dávam Ti hodinovú výpoveď. Odteraz odmietam byť Tvojím prorokom. Aký význam má, aby som Ti slúžil? Tá zlá žena ma chce zabiť a Ty spíš.!” Ale Boh bol tak milostivý. On nespal, ale nechystal sa potrestať Jezábel podľa Eliášovej múdrosti! On už naplánoval, že na jej potrestanie použije Jehu a nie Eliáša. To bol Boží spôsob! Môj rezultát je taký, že my nemáme žiadne právo prikazovať Bohu, čo má robiť! On má cesty, ktoré sú vyššie ako naše a my môžeme na Neho bezpečne čakať. A čo Boží zámer v prípade Anny? Boh čakal veľmi trpezlivo, a tešilo Ho, že si vybral Annu, aby bola Jeho partnerkou. On dopustil tú neplodnosť v živote Anny, aby ju urobil pravým Božím partnerom. Aká to česť, ktorá bola daná Anne! Modlila sa: ”Pane, odstráň moje pohanenie”. Boh hovoril: “Anna, a čo moja potreba? Veď moje meno je hanené! ”.

Pre toto aj my klesáme, lebo si robíme viac starostí s našou misiou, naším menom, povesťou i našou skľúčenosťou, ako pre Božie meno. Mnoho našich modlitieb je len pre nás samotných! Modlíme sa: “Pane, urob nové dielo v našom strede, v našej skupine. Boh takto nekoná. Musíme sa naučiť ako sa modliť, aby sme zistili Božiu potrebu, alebo o čo Mu ide. Ak chceme, aby zostúpila Božia Sláva, predovšetkým sa musíme naučiť ako sa modliť, lebo zisťujeme, že pred každým pravým prebudením bolo najprv veľké modlitebné bremeno. Choďte do Írska, Walesu, Assamu, alebo do akejkoľvek časti sveta a zistíte, že tam bolo najprv modlitebné prebudenie. Kdekoľvek začali volať po prebudení, modliac sa dňom a nocou nielen za seba samých, ale za celý svet. Modlili sa, aby to bola Božia cesta, lebo prvým princípom je modliť sa podľa Božej vôle, usilujúc sa nájsť Jeho myseľ a Jeho potrebu. Prosím, nenamýšľajte si, že ste jedinou osobou zodpovednou za nesenie Evanjelia do celého sveta! Ste si istí, že Boh vám dal túto prácu? Čítajte Mat. 28.19,20 a uvidíte, že tento príkaz je daný všetkým veriacim. Boh nedal monopol žiadnemu národu alebo ľudu. Môžeme byť bohatí a vzdelaní, ale nemôžeme povedať, že keď máme viac peňazí, alebo viac vzdelania, že je to našou výsadou, aby sme evanjelizovali celý svet. Pokiaľ neurobíme každého veriaceho mocným svedkom pre Pána a nekážeme zodpovednosť celej cirkvi evanjelizovať, je práca nemožná. Nestane sa to! Prečo Boh nedovolil Židom, aby evanjelizovali celý svet? Boli to najobdarenejší ľudia, mali svojich apoštolov, ale vidíte, že Boh obišiel Židov a prišiel do Antiochie Sk. 13,2. Mysleli by ste si, že Veľké Poslanie by akiste bolo dané apoštolom v Jeruzaleme. Sú prvými ľuďmi, ktorí by mali byť vyslaní na evanjelizáciu do iných častí Európy. Ale nie je tak. Boh svojím vlastným zvrchovaným spôsobom vybral Antiochiu ako Jeho centrum. Centrum sa presúva z Jeruzalema do pohanskej Antiochie. A čo dnešný príkaz? Môžeme čo najpravdivejšie povedať, že trávime hodiny na modlitbách, až kým nepoznáme Božiu myseľ? Alebo to pokladáme za samozrejmé, že to musí byť Boží plán a my sa nemusíme s modlitbami až tak namáhať? Anna nás učí princíp modlitby. Naučila sa modliť. Naučila sa modliť, aby poznala Božiu vôľu.

10.



“A Pán sa opäť zjavil v Síle, lebo Pán sa sám zjavil Samuelovi v Slove Hospodinovom“ 1.Sam 3,21. Toto je druhý Božský princíp, ktorý sa musí vyplniť, ak chceme, aby Boh zoslal Svoju slávu do nášho stredu, ak chceme Bohu dovoliť, aby sa zjavil. Potrebujeme nebojácnych, verných svedkov podobných Samuelovi. Máme dobrých učiteľov Biblie, mnoho učencov, ktorí dokážu napísať veľmi dobré knihy a tiež veľmi dobrých kazateľov, ale nie veľa Samuelov. Potrebujeme Božích mužov, ľudí, ktorí sú Božím hlasom, ľudí, ktorí môžu smelo a slobodne povedať: ”Počujte, čo hovorí Boh!“ a “Takto hovorí Pán!”.

Božie Slovo prišlo k Samuelovi ako malému chlapcovi. Boh mu najprv povedal: “Choď povedať Élimu”! Ako mohol on, malý chlapec ísť k starému mužovi – jeho pánovi, a odovzdať mu Božie posolstvo? Ale aj napriek tomu, že to bolo ťažké a hrozné posolstvo, poslúchol Boha a odovzdal ho. Zisťujeme, že je veľmi málo ľudí, ktorí sú pripravení podať Božie posolstvo. Myslíme si, že musíme byť zdvorilí a diplomatickí v tom čo hovoríme, takže nikto nevie o čom hovoríme! V Anglicku bol muž známy ako Lord Asquit, veľmi jemný hovorca, s jemným ovládaním jazyka. Hovoril však takým spôsobom, že nikto nerozumel jeho názorom. Pred niekoľkými rokmi som bol v Almedabade. Jednu sobotňajšiu noc som sa začal modliť za Božie posolstvo. Boh mi veľmi jasne povedal hovoriac: „Zajtra ráno budeš musieť hovoriť o Kristovej krvi.“ Povedal som: „Pane, to urobím v pondelok, lebo vo výbore je jedna vedúca osobnosť, ktorá je verným členom Oxfordskej skupiny.” Pri tejto príležitosti boli na večeru pozvaní mnohí pastori a misionári, ako aj ja sám. Povedal som: „Pane, ak odovzdám to posolstvo, budú sa tak hnevať, že dokonca zrušia večeru; tak mi dovoľ len večerať, posolstvo odovzdám v pondelok”. Ale Boh mi nedovolil! A tak, keď prišiel čas, odovzdal som to, čo Boh dal mne – a v ten deň mi nedali jedlo! Tak sa na mňa hnevali, že ma nechali bez jedla celý večer. Tretí deň prišla ku mne tá dotyčná „vedúca osoba“. Opýtal som sa “ste členom Oxfordskej skupiny?” “Áno” odpovedal. “A prečo ste sa na mňa tak hnevali?” opýtal som sa. Povedal: “Lebo ste tie veci hovoril tak neciteľne”. Povedal som: “Veríte na dokonalú lásku? Či to nie je jedným z pravidiel Oxfordskej skupiny milovať vašich nepriateľov? Ak som váš nepriateľ, musíte ma tiež milovať. Sám ste ma sem pozval a ja som prijal vaše pozvanie – prečo nemilujete vášho nepriateľa?” Poznal podstatu – že potrebuje prax a nielen teóriu. Všetci robili pokánie a Pán ich zachránil. Ak nepodáme Božie posolstvo vo vhodnom čase, nepriateľ sa začne uplatňovať. Máme snahu byť veľmi zdvorilí, aby sme nestratili príležitosť znova hovoriť. Uvažujeme takto: Ak podám celé Božie posolstvo, už ma nikdy nepožiadajú. Záleží na tom? Nezáleží. Sme tu len, aby sme boli obľúbení kazatelia, alebo chceme byť Božími poslami s Božím posolstvom? Boh chce človeka, ktorý bude Jeho hlasom, ktorý sa nebude obávať ľudskej reputácie. Cítim, že dnešná doba akútne potrebuje muža ako bol Samuel.

Prv ako začala práca v Madrase, modlil som sa celý týždeň, avšak Boh ku mne nehovoril. Aj som sa postil, ale odpoveď stále neprichádzala. Jednu noc som povedal: ”Pane, sľubujem Ti, že zaplatím cenu, že už viac nedostanem pozvanie hovoriť kdekoľvek, je mi to jedno!” Hovoril som: “Pane, teraz mám štyristo pozvaní pre kampaň v Indii, Barme a Ceylone. Viď, Pane, dvere sú otvorené kdekoľvek v Indii - všetci ma žiadajú o stretnutia. Môžem ísť teraz kdekoľvek s posolstvom a niekto iný môže pokračovať.“ Tak som sa modlil: “ Pane, budem spokojný, aj keď ma budeš držať na nejakom opustenom mieste. Ja nechcem veľké kampane, ja si len chcem byť istý, že som v Tvojej vôli. Nič iné ma neuspokojí.” Keď som to povedal, Boh prehovoril ku mne priam bleskovo: “Pozri, robím s Tebou zmluvu, vykonám zázraky.” A od toho dňa mi poskytol viac ako sedemdesiat veršov uistení o tom ako bude konať. Celým svojím srdcom verím, že pokiaľ nie sme ľudia ako Samuel, neuvidíme Božiu moc v plnom prejave. On nás síce môže použiť, ale nie úplne; môže nás požehnať, ale nie celkom; môže medzi nami konať, ale nie dôkladne; iba ak sme muži ako Samuel. Božie Slovo môže prísť a odísť slobodne ako ho On udeľuje.



11.



V 1.Sam.13,5-14 vidíme ako Boh použil Samuela, keď jeho ľudia boli v ťažkostiach. Keď čítate túto pasáž, budete ľudským uvažovaním súhlasiť, že Saul bol oprávnený v jeho konaní. Ich nepriatelia sa zhromaždili vo veľkom počte a všetci Saulovi muži sa triasli strachom. Samuel povedal, že sa vráti v priebehu siedmich dní. Ale oni nemohli čakať. Saul čakal celých sedem dní, ale Samuel neprichádzal. Tak sa potom rozhodol, že obetuje obeť on, na čo nemal právo. Ignoroval Boží zákon. Vedel veľmi dobre, že nie je jeho vecou, aby obetoval obeť Bohu. To bola Samuelova práca a nie jeho. Tak Samuel musel Saula pokárať a veľmi. Mnohí z nás požadujú, že Boh musí konať, alebo odpovedať na naše modlitby za určitú dobu, azda do siedmich dní. Boh nepracuje podľa nášho plánu. Na prvom mieste to bol Boh, ktorý zdržal Samuelov príchod. Nepoznáme detaily, ale Boh zjavne preveroval a skúšal Saula. Chcel Saulovi ukázať, čo je v ľudskom srdci; a tiež, že muž ako Samuel Boha bezpodmienečne poslúchne. Keď zistíme, že voči nám prichádzajú nepriatelia, ako to zistil Saul, a keď zisťujeme, že veci sa stávajú veľmi závažné, aby sme ich uniesli, často ideme proti Božej mysli. Naše stanovisko môže byť: „Je to Božie dielo - nesmie trpieť pre nedostatok peňazí. My sme sa s vierou modlili po mnohé mesiace a žiadne peniaze neprišli. Tak teda poďme o ne žobrať!“ Dokonca aj v skupinách, ktoré začali na báze viery, zisťujeme, že začali žobrať a veľa sa radiť, ako získať peniaze. Prečo to je? Lebo dielo je veľké? “V dávnych dňoch nebolo toľko práce”, hovoríme, „ale teraz, keď je toľko misionárov po celom svete, práca veľmi narástla. Musíme mať viac peňazí, a tak neuškodí, že o ne žiadame!” Či Boh dnes nemôže konať? Prečo sa Samuel oneskoril? Lebo mu tak Boh prikázal. Boh môže na nejakú dobu oddialiť svoju pomoc. My nemôžeme zmeniť Božský princíp – viera znamená živú vieru! Ak hovoríme, že máme vieru – musí to byť živá viera. Nuž, Saul dobre vedel, že ich Boh zachráni skrze Samuela. Nebolo to prvý krát, že Boh urobil taký zázrak. Saul vedel, že Samuel je Boží prorok a že v Božom mene porazí nepriateľa a nie ich vlastnou silou. Ale ľudia sa triasli a boli takí vyľakaní, keď Samuel odďaľoval príchod, že sa Saul rozhodol sám obetovať. Nuž, my chceme mužov ako Samuel, že kedykoľvek sa Boží ľud vzdiali od pravdy, kedykoľvek konajú proti Božiemu Slovu, Boží služobník bude mať odvahu povedať: ”Mýliš sa brat, nevzďaľuj sa od tvojho prvého videnia”. Zisťujeme, že Boh má prorokov a aj dnes je Jeho myseľ zjavená skrze Jeho prorokov a my musíme poslúchnuť Jeho Slovo, aj keď to bude ťažké zostať verný. V 1.Sam.15,23-31 a 16,1 vidíme, že Samuel musel povedať kráľovi Saulovi tvrdú vec: “Pretože si zavrhol Pánovo Slovo, aj on teba zavrhol, aby si bol kráľom!“

V tomto texte tiež vidíme, že Saul ronil slzy nad svojím hriechom tak veľmi, že Samuel, hoc aj bol Božím prorokom, žalostil nad ním a prosil Boha za neho. Ale bolo to zbytočné. Boh ho odmietol! Máte veľmi falošné nádeje, ak si myslíte, že môžete priniesť reformáciu medzi denomináciami. Môžete sa o tom hádať, koľko sa vám len páči. Naučme sa lekciu, ktorú nás chce naučiť Boh v tomto texte: Jeho príkaz Saulovi bol, aby úplne vyhladil nepriateľa, ale Saul ušetril Agaga a najlepšie stádo, a tak zavrhol Boha. Boh musel zavrhnúť Saula pre dve veľké zlyhania. Najprv zmenil Boží poriadok pre obetovanie. Po druhé, len čiastočne poslúchol Jeho prikázanie. Tá istá vec sa tiež deje medzi ľuďmi denominácií – neustála zmena Božieho poriadku. Myslia si, že neuškodí mať nejaký ľudský spôsob v živote ich cirkvi. Napríklad, je úplne nebiblické ustanoviť starších hlasovaním. Všetci vedia, že hlasovaním privodia v ich systéme spory do cirkví. Začína to voľbami. Jedna strana vyhrá a tá druhá prehrá. Ako môžeme ospravedlniť tento jav, keď vieme, že je nebiblický. Taktiež takto sú často zvolení nie správni ľudia v cirkvi na zastávanie určitého úradu! Preto Boh nepracuje plne v týchto skupinách. Môže tu byť požehnanie; nepochybne Boh ich môže použiť na záchranu duší a šírenie Evanje-lia. Ale nemôže ich plne požehnať! Rovnakým spôsobom Boh ponechal Saula, aby zostal na určitý čas kráľom; ale už viac nebol v skutočnosti Jeho pomazanou nádobou. A Samuel, hoci bol starý muž, začal plakať. Bolo mu Saula ľúto a modlil sa: ”Pane prosím, odpusti mu – odpusť



12.



Saulovi. Viem, že konal chybne, no konal aj dobre”. Ale Boh mu povedal: ”Ako dlho budeš žialiť za Saulom, keď vidíš, že som ho zavrhol?” 16,1. Myslíte si, že keď denomináciám poskytneme nejakú spoluprácu, môžeme im tak priniesť viac svetla a pomoci. Tak to nikdy nejde. Možno uvidíte nejaké požehnanie, ale nikdy neuvidíte Božiu Slávu, ako to ukazuje Písmo. Ďalej vidíme, čo Boh hľadá. Chcel, aby ľudia prišli k Jeho plnej sláve. On nielen chcel, aby porazili Filištíncov - to by bolo len na krátky čas, ale mal pre Izrael ako národ ďaleko väčší plán:

1. Izraelský národ mal ovládnuť celý Kanaán, tzn. celý Kanaán sa mal stať ich vlastníctvom;

2. a mali vidieť Boha plne konať v ich strede. Toto bol Boží zámer! Boh chce ľudí podľa Jeho vlastného srdca a aj sám Samuel sa musel naučiť túto lekciu. V 1.Sam 16.2,3 povedal: „Ak to Saul počuje, zabije ma“! A Pán povedal: „Ukážem ti, čo urobíš - pomažeš mi toho, o ktorom ti poviem!” Je tu ďalší dôvod, prečo Boh chcel od Samuela, aby sa našla Bohom pomazaná nádoba. Hoci Samuel chcel ľudskou múdrosťou dať Saulovi ešte jednu šancu, Boh to odmietol. Boh chce tých, ktorých povolal a pripravil pre osobitnú službu. A pravdepodobne nenájdete, že by sa toto dialo v skupine, ktorá závisí na ľudskej voľbe, na voľbe rozumom – oni chcú len osoby, ktoré preferujú, aby boli tými, ktorí sú ustanovení na to alebo to. Teraz si, prosím, všimnete verš 4: „A Samuel urobil to, čo hovoril Hospodin a prišiel do Betlehema. Starší mesta sa predesili a vyšli mu v ústrety a riekli: Či tvoj príchod znamená pokoj?” Prečo sa starší triasli pri príchode Samuela? On neprišiel s mečom alebo palicou. Nechystal sa povedať to, čo si oni mysleli, že povie. Povedal to, čo mu Boh povedal, lebo bol Boží muž – Boží prorok. A čokoľvek urobili zle, sa jeho príchodom odhalí. Pre toto sa báli. Ak by sme mali mužov ako Samuel a našli by sme takéto dianie aj dnes, ľudia by sa triasli. Ale kým zostávame tak opatrní a tak diplomatickí a obozretní pri každom slove, aby sme niekoho neurazili, neuvidíme, že sa niečo deje – nebude žiadne usvedčenie z hriechu! Samuel bol Boží muž, ktorý vniesol usvedčenie hriešneho života, kdekoľvek ho Boh poslal. Šiel pokojne, avšak ľudia sa triasli. Pozrime sa ďalej na verše 6. a 7. tej istej kapitoly, kde je nám ukázaný Božský princíp vyberania Božích služobníkov, lebo Pán nevidí ako vidí človek: “lebo človek hľadí na to, čo je pred očami, ale Hospodin hľadí na srdce”. V Božom diele musíme byť veľmi, veľmi dôkladní, aby sme neboli ovládaní národnosťou, sympatiami, ani pocitmi akéhokoľvek druhu. Nuž, je možné, že ste ustanovili muža ako vedúceho misie, ktorý nikdy nebol povolaný Bohom - a teraz za to platíte cenu! Možno ste povedali“ “On je tímový pracovník, má teologické vzdelanie, nech je naším vedúcim, kazateľom alebo spolupracovníkom”, ale vy ste sa riadili len vonkajším zjavom – nie Božím výberom.

Tretie meno je Dávid, v živote ktorého nám Svätý Duch zjavuje tretí Božský princíp na zaistenie Božej Slávy: Život podľa Božieho poriadku. V 1.Sam 16,12-14, hoci Boh Saula opustil, vidíme, že Boh mu dovolil byť ďalej kráľom ešte určitú dobu, aby Dávid mohol byť náležite pripravený pre výnimočnú úlohu.

V 1.Sam 30,1-4 čítame o tragickom spôsobe, v ktorom Dávid bol porazený Amalechitmi pri Ciklagu. Dávid a jeho muži začali plakať, až kým im nezostala žiadna sila ku plaču. Prečo? Lebo ich ženy a ich deti sa dostali do zajatia; a ich domy a vlastníctvo boli spálené - aká to veľká strata! Vo všeobecnosti je plač výsadou žien. Oni plačú na ceste, v autobuse, vo vlaku – všade. Ale muž neplače. Ak by muž plakal na ceste, pokladalo by sa to za čudné. Tu však zisťujeme, že Dávid a všetci jeho muži plačú. To ukazuje akú veľkú stratu bolo treba nahradiť! Táto strata bola výsledkom Dávidovho vlastného zlyhania. Prv ako sa pripojil k armáde Filištíncov, nedal si poradiť od Boha. Prišiel čas, keď sa Filištínci vybrali bojovať proti Izraelovi, 1.Sam 29. Dávid v tom videl príležitosť, aby sa pomstil na Saulovi; tak sa tiež rozhodol pridať v boji k Filištíncom, hovoriac si: “On je mojím nepriateľom, pokúšal sa ma zabiť, tak dlho som čakal na túto príležitosť, tak hor sa proti Saulovi!”. Hoci vedel veľmi dobre, že mu Boh nedovolí, aby sa dotkol Saula, netrpezlivo sa pripojil k Filištíncom, nečakajúc na to,



13.



aby zistil Božiu vôľu, ako to urobil predtým. Avšak zlyhal, on a jeho muži utrpeli veľkú porážku. Vo verši 8. vidíme, že Dávid sa pýta Boha. Boh mu odpustil a povedal mu: „...aby Filištíncov prenasledoval, premohol ich a určite všetko znova nadobudol”. Dávid ich prenasle-doval, a nielen, že všetko znova nadobudol, ale našiel takú veľkú korisť, že mohol zaplatiť dlhy všetkým jeho mužom; a poslať dary starším v Judsku. Ale Boh sám jednal so Saulom bez pomoci Dávida. Vidíme v 1.Sam 31.1-6, že Saulov koniec prišiel, keď boj Filištíncov voči nemu ťažko doliehal a Saul zomrel. Dávidovi voči nemu nebolo treba bojovať. Boh mal toto vo svojej moci! Môj rezultát je tento: Nemusíme ísť bojovať proti ľuďom so zemskými - telesnými zbraňami! Spoľahnime sa na Pána, On má na všetko svoj čas!

2.Sam 24,1-4 popisuje druhú udalosť, keď Dávid utrpel stratu. Upadol do pokušenia spočítal ľud. Vedel veľmi dobre, že všetky boje sa bojovali a vyhrali Božou mocou, a nie silou jeho armády; ale pre svoju pýchu chcel sa uistiť, že má za sebou veľmi veľkú a silnú armádu. Výsledok bol taký, že Boh ho musel potrestať a 70.000 jeho mužov bolo zabitých. Boh chcel zničiť aj Jeruzalem, ale zastavil svoju ruku, keď Dávid vyznal svoj hriech pri humne Aravnu: „ Hľa zhrešil som, konal som prevrátene, ale tieto ovce, čo oni vykonali? Nech je Tvoja ruka, prosím Ťa, proti mne“. Boh mu odpustil a samotné miesto Dávidovho pokánia sa stalo miestom pre chrám, ktorý neskôr postavil jeho syn Šalamún tak ako Boh chcel. Rovnakým spôsobom zlyhali mnohí. Oni tvrdia: „Musíme mať viac peňazí, viac moci, viac ľudí, viac poznania“. Tým zamenili Božie plány, ale nemôžu poraziť nepriateľa nijakou ľudskou silou alebo ľudskými zdrojmi.

V 2.Sam.11,1 vidíme, že Dávid sa stal vrahom, lebo neposlúchol Božie Slovo a nekonal si svoju povinnosť. To bola Dávidova tretia prehra. Dávid býval v Jeruzaleme, bol pokúšaný a

stal sa cudzoložník a potom podvodník. Úprimne sa však kajal, ale Boh ho musel pokoriť. Aby ho Boh urobil pokorným, dovolil tieto pokušenia v Dávidovom živote. V Božom diele musíme byť úplne pokorní a zlomení. Kedykoľvek teda prechádzame obdobím skúšok, pamätajme, že je to na to, aby Boh z nás urobil pokorné nádoby.

V 1.Par.13,1-11 vidíme ako Boh jedná s Dávidom štvrtý krát. Dávid mal vedieť, že Božia Truhla – truhla Zmluvy sa má nosiť na pleciach Levitov a nie, aby ju viezli na voze; avšak v ľudskej múdrosti ignoroval Božský poriadok. Filištínci vrátili Truhlu Zmluvy na novej káre a Dávid začal napodobňovať Filištíncov, preto sa Boh rozhneval. Všetok Izrael prišiel s veľkým nadšením, spievajúc a tancujúc, s harfami, aby vzali Truhlu Zmluvy do Dávidovho mesta, avšak celý postup bol proti Božej vôli. Dávid si myslel, že tým, že má veľký, obrovský zástup a vojenskú kapelu, Boha poteší. Ale oni úplne nebrali do úvahy zjavený Boží plán. Truhlu Zmluvy museli nosiť Leviti. Musela sa nosiť na ich pleciach. A tak prišiel Boží súd. Potom sa Dávid Boha naozaj bál. Keď sa Dávid vrátil k Božiemu poriadku pri vrátení Truhly Zmluvy, medzi ľudom nastala veľká radosť. Dávid vtedy napísal ten úžasný žalm v 1.Par.16,7-36.

Možno sme mali rovnaké pokušenie ako mal Dávid. Myslel si, že ak urobí nejaké zmeny, urobí lepší dojem. Ale v Božom diele nikdy nesmieme meniť Boží poriadok. Čokoľvek bolo v Biblii zjavené, musí platiť pre každú dobu, pre každého pracovníka a pre každú skupinu. Nesmiete to meniť! Keď ste v pokušení a urobíte nejakú zmenu, vždy dôjde ku prehre! Potom ako sa Dávid vrátil na Božie cesty, Boh mu dal vzor a plán pre chrám. Urobil to pri dvoch rozdielnych príležitostiach, ale až potom, keď bol vyslobodený z jeho ľudskej múdrosti. Myslíme si, že žijeme v inej dobe. Ale z Božieho Slova je možné jasne vidieť, že aj v našej dobe, ak nenasledujeme nebeský vzor, nemôžeme vidieť prichádzať Boha v Jeho plnej Sláve. Niekedy musíme byť privedení ku „humnu“, lebo sa v Božom diele príliš spoliehame na ľudskú múdrosť a chytrosť, ale na nebeskom pláne nič nevylepšíme.

Teraz sa pozrime na Šalamúna, ktorý znázorňuje štvrtý Božský princíp na zaistenie Božej Slávy. “A dom, keď bol stavaný, stavaný bol z hotového kameňa, už tak dopraveného z



14.



lomu, a tak ani kladiva, ani sekery, ani vôbec nijakého nástroja železného nebolo počuť pri dome, keď bol stavaný, 1.Král.6,7. Toto bola veľmi unikátna budova. Na svete nie je stavby. ktorá by bola postavená bez zvuku. Ale k tejto stavbe vôbec nebolo treba zvuku, lebo každý kameň krásne zapadol podľa Božieho plánu. Keď nasledujete Boží plán vo vašom individu-álnom živote, v rodine a v živote cirkvi, nájdete jednotu, spoluprácu, otvorenosť, spoločenstvo a duchovnú radosť v spoločnom živote. Inak je tu spor. Keď máme Boží plán a poznáme naše služby, nebude tu žiadna žiarlivosť. Mnohá práca trpela pre žiarlivosť. Pamätám, na jednom mieste sme mali stretnutie s mojimi spolupracovníkmi. Ten deň mi na tom stretnutí ťažko a dlho ubiehal. Keď som sa vrátil na moju izbu, opýtal som sa Pána: “Čo ho robí takým ťažkým?“ Pán ku mne hovoril a ukázal mi, že na chybe bol môj spolumodlitebník. Tak som ho zavolal a povedal: „Brat, povedz mi, prečo to dnes bolo tak ťažké?“ Povedal: “Je mi ľúto priznať ti to, ale veľmi som na teba žiarlil, keď si hovoril“. Aj ako Boží služobníci, môžeme jeden na druhého žiarliť a to prináša stratu. O tom niet pochýb, že musíme sa modliť po celú noc, alebo aj dlhšie, aby sme sa uistili o Božej mysli. A potom nájdeme súlad. Keď práca na stavbe Chrámu bola kompletná, dokončená, čítame v 2.Par.7,1, že ten deň bol veľmi radostný, lebo Sláva Božia naplnila dom! Boh čakal 140 rokov. On miloval svoj ľud, káral ich, trestal, až kým neprišli do Jeho nebeského plánu a potom zostúpila Jeho Sláva.

Na záver dovoľte mi predložiť pred vás opäť tieto štyri veci:

1. Po prvé, priznávame, že Božia Sláva odišla. Priznávame našu neplodnosť a našu neúrodnosť - že dnes neprijímame a neposlúchame Božie Slovo, akoby sme ho mali prijímať a poslúchať. „Pane, učiň ma ako Annu, aby poznajúc Tvoju pravdu, mohol som sa naučiť modliť sa a mal výsadu splniť Tvoju požiadavku – ako to urobila Anna, keď Tebe obetovala svojho syna“.

2. „Pane, učiň ma ako Samuela – Tvojím pravým hlasom, aby som poznal Tvoje posol-stvo a mal autoritu a smelosť ho odovzdať“.

3. “Pane, daj nám ľudí ako Dávid, ľudí podľa Tvojho srdca, ktorí budú úplne slobodní od svetskej múdrosti, ktorí dokážu prijať vzor Tvojho Chrámu”. V Dávidovi vidíme Boží plán pre vychádzajúcu cirkev, keď mu Boh vyjavil Nebeský plán pre Chrám. Prv ako Boh mohol dať Dávidovi plán, musel ho pokárať, musel ho potrestať, očistiť, zmeniť, pokoriť, vyprázdniť ho úplne z ľudskej múdrosti. V Dávidovi si uvedomujeme Cirkev.

4. V Šalamúnovi si uvedomujeme Boha. “Pane, učiň ma ako Šalamúna – muža pokoja – stavajúceho Boží Chrám zo živých kameňov pevne spojenými jednotou a otvorenosťou Svätého Ducha”.

Náš Pán sa modlí v Ján 17,21-24 za štvornásobnú jednotu: “aby boli jedno ako My sme jedno” - jednota vo vzťahu; „aby mohli byť učinení dokonalými v jedno” - jednota v dokonalosti; “aby láska, ktorou si ma miloval, mohla byť v nich” - jednota v láske; “a Slávu, ktorú si mi dal, dal som im“ - jednota v Sláve. Jedine cez takú jednotu konečne uvidíme zostupovať Božiu Slávu.



3. Uctievanie a Spoločenstvo:

„A bojac sa, aby sme nejako nenarazili na úskalie, pustili zozadu lode štyri kotvy a priali si, aby bol deň” Sk. 27,29. Všetci viete, že táto búrka sa stala na mori, keď apoštol Pavol bol zajatcom a viedli ho, aby sa dostavil pred Cisára v Ríme. Kvôli búrke boli vo veľkom nebezpečenstve. A tak na ich ochranu nakoniec pustili z lode štyri kotvy. Život kresťana je ako cesta po mori – plná búrok. Sú búrky v dome, v rodine, v susedstve, sú búrky v krajine a všade vôkol. Každá z týchto búrok sa pokúša otriasť a zoslabiť našu vieru pochybnosťami a strachmi. Ale Boh, keďže pozná našu potrebu, urobil pre nás opatrenia a dal nám štyri kotvy. Nimi môžeme byť dokonale bezpeční. Zo Sk.2,41-42 vidíme, čo tieto kotvy, ktoré Boh pripravil pre



15.



každého veriaceho, znamenajú: “A tak tí, ktorí ochotne prijali Jeho Slovo, dali sa pokrstiť, a pripojilo sa toho dňa okolo troch tisíc duší. A zotrvávali v učení apoštolov a v spoločnom bratskom obcovaní a pri lámaní chleba a na modlitbách” Takto teda začalo dielo na deň Letníc. Slovo Božie sa týmito Božími mužmi kázalo v moci Svätého Ducha a v autorite Ježišovho mena. Božie Slovo začalo oslovovať (bodať) tých, ktorí ho počuli. Ihneď uverili a poslúchali Slovo, ktoré im polo podané. Potom k nim bolo pridaných 3.000 duší. V rovnakom čase veriacim boli dané tieto štyri kotvy, ktoré sme spomenuli, ako to nachádzame vo verši 42. Začali a pokračovali predovšetkým v učení apoštolov, po druhé v obecenstve, po tretie v lámaní chleba a po štvrté v modlitbe. A tieto štyri kotvy boli prvým veriacim ochranou voči výpadom toho Zlého. Z celej knihy Skutkov vidíme prichádzať nepriateľa ako povodeň v pokuse zastrašiť, oslabiť a obrať ich o ich vieru a radosť v Pánovi.

Napriek tomu Pánovo Slovo víťazne rástlo a šírilo sa. Sk. 6,7: “A Božie Slovo rástlo a počet učeníkov sa množil v Jeruzaleme veľmi. Tiež veľký zástup kňazov bol poslušný viere,” Sk.12,24. “A Božie Slovo rástlo a rozmáhalo sa,” Sk.13,49. “A Pánovo Slovo sa roznášalo po celej krajine,” Sk.19,20. „A tak silne rástlo Pánovo Slovo a vzmáhalo sa,” Sk.16,5. „A tak pevneli zbory vo viere a množili sa počtom každý deň, ” Sk.13.52. “A učeníci boli naplňovaní radosťou a Svätým Duchom.” Ako toto všetko mohlo byť možné? Verím, že to bolo pre tieto kotvy, ktoré im Boh dal od samého počiatku. V tom čase nebolo žiadnych Biblických škôl, alebo Biblických Univerzít. Boli vybudovaní vo viere Svätým Duchom! Tak boli veriaci vyživovaní v učení apoštolov - čistým Božím Slovom. Apoštoli neboli odkázaní na ich vlastnú múdrosť a vedomosti. Boli to muži učení Bohom, posvätení a naplnení Svätým Duchom. Učili čisté, nefalšované Božie Slovo tak ako ich viedol Svätý Duch.

Rástli v “obecenstve”. Nebolo to spoločenstvo pri “čaji”, alebo pri “káve”, alebo “spoločenstvo len s podaním rúk“. Zdáme sa byť veľmi šťastní, keď sa v nedeľu stretneme a jeden druhému si dobre podáme ruky - to je miera nášho obecenstva! Ale prví veriaci poznali duchovnú silu obecenstva! Spolu sa stretávali čo najčastejšie, aby sa zdieľali a podelili s tým, čo prijali od Pána.

Rástli v “lámaní chleba” V Luk 24,15-30 čítame o dvoch učeníkoch na ceste do Emaus po Pánovom vzkriesení. Spolu rozprávali a bezradne sa pokúšali vyriešiť veci ohľadne toho, čo sa stalo v Jeruzaleme. Pán Ježiš sa k nim približuje, kráča s nimi, rozpráva sa s nimi a jasne vysvetľuje o sebe, o svojom utrpení a Sláve. Ako bolo pre nich potrebné, aby zomrel a vstal z mŕtvych a vstúpil do Slávy svojho nebeského Otca. Ale hoci ich aj sám Pán učil, stále Ho nepoznali, až kým neprišiel na ich pozvanie do domu. Keď s nimi sedel pri lámaní chleba, a objasňoval im úžasný Boží plán spasenia, ich oči sa otvorili a náhle rozpoznali svojho Pána!

Vidíte, takto boli učení. Náš Pán je tak veľký – tak mocný a tak úžasný, že Ho nemôžeme vidieť našimi bežnými očami. Je nad ľudské chápanie - ďaleko nad porozumenie našich ľudských schopností. A napriek tomu Ho môžeme spoznať! Môže nám byť skutočnejší ako naši príbuzní. Môže nám byť vzácnejší ako ktorýkoľvek iný človek v celom svete, keď Ho poznáme v Jeho pravej Sláve. Môžeme študovať Božie Slovo pod vedením schopných učiteľov, čítať veľa dobrých kníh, ktoré napísali vynikajúci autori; a sami môžeme mať veľké skúsenosti z chodenia s Ním; a ešte Ho nemusíme poznať tak, ako by mal byť poznaný! Myslíme si, že Ho poznáme, ale môžeme sa mýliť.

Pamätám sa, pred mnohými rokmi, keď niektorí z nás boli v Darjeelingu, že sme šli na Tiger Hill, aby sme uvideli Mount Everest. Išli sme zavčas rána asi o pol tretej. Keď sme tam prišli, bolo tam už asi dvesto ľudí, ktorí čakali dlhú dobu, aby zhliadli východ slnka na Mount Evereste. Je to nepochybne uchvacujúci pohľad, o tom niet pochýb! Vo vhodnom momente som sa opýtal môjho priateľa: “Povedz mi, kde je Mount Everest?” Ukázal a povedal: ”Myslím, že je za tamtým oblakom,” povedal. A ja som povedal: ”To nemôže byť!” Celý zástup odišiel preč,



16.



mysliac si, že videli Mount Everest, keď pritom všetko, čo videli, bol – oblak, ktorý sa len podobal na Mount Everest! Keby boli počkali trochu dlhšie, keď oblak prešiel, videli by skutočný pohľad na majestátny Mount Everest!

Pánov stôl a lámanie chleba na pamiatku Pánovej smrti, až kým sa nevráti, nám poskytujú príležitosť za prítomnosti Svätého Ducha pre vnútorný (dôverný) pohľad na Neho, čo inak nie je možné. Je to miesto uctievania. Je to miesto, kde rastieme, duchovne spoznávame Jeho hodnotu. Toto znamená vzdávanie úcty! Tu môžeme povedať lámaným jazykom: ”Čím je môj Pán pre mňa?” „Čo mu dám naspäť?” V Amritsare, Pandžáb, bol kupec, ktorý predával krásne Perzské koberce. Do obchodu vošiel bohatý muž a opýtal sa na cenu malého perzského koberca. Predavač povedal: ”Tento je nie na predaj” “ Zaplatím vám zaň 5.000,00 Rs (rupií), ak mi ho predáte.” “Povedal som vám, že nie je na predaj.” “V poriadku, zaplatím vám 10.000,00” Rs. “ Nie, pane, nepredám ho – nie je na predaj za akúkoľvek cenu!” “Zaplatím vám 25.000,00” Rs! “Nie, pane, nie je na predaj - mne je veľmi vzácny. Nepredám ho za žiadnu cenu. Keď mi zomieral otec, tak mi ho dal. Jeho vlastný otec mu ho dal, keď zomieral a povedal mu: ”Nepredaj ho nikomu – je veľmi vzácny!” „Preto sa s ním nerozlúčim za žiadnu čiastku peňazí!”

Pán Ježiš Kristus je mi najvzácnejší – miloval ma a zomrel za mňa. Som pripravený zaplatiť akúkoľvek cenu, aby som ukázal moju lásku voči Nemu. Môžem povedať, že Ho milujem viac ako môjho otca, matku, brata, sestru, ženu, deti alebo kohokoľvek! Ale to musí vyvierať zo srdca. Na stretnutí v zhromaždení môžeme povedať: “Ó Pane, milujem Ťa”, ale keď máme zaplatiť cenu – neplatíme ju! Ako často Ho zaprieme! Ako často Ho zarmútime! Ako často zlyháme počúvnuť Ho kvôli strachu, mysliac si: Čo na to povedia moji susedia? Čo si o mne pomyslia moji priatelia? Čo povie svet? My jednoducho neplatíme cenu, ktorú žiada Pán! Pozrime sa na Mt.2,2, kde vidíme ľudí pri uctievaní Pána Ježiša Krista: “Kde je ten narodený Kráľ Židovský? Lebo na východe sme videli Jeho hviezdu, a prišli sme, aby sme sa mu poklonili. Mudrci videli neobvyklú hviezdu na východe; nechali všetko tak a začali svoju dlhú cestu – možno trvala aj dva roky. Boli pripravení zaplatiť cenu, hoci sami nemali žiadnu predchádzajúcu skúsenosť s Pánom Ježišom Kristom. Keď vošli do domu, videli dieťa a Máriu Jeho matku. Padli na kolená a uctievali Ho. Potom predložili vzácne dary zo zlata, kadidlo a myrhu. Tým, že prešli takú vzdialenosť, uznali Jeho vzácnosť. Keď Ho našli, “poklonili sa Mu”. Keď priniesli také vzácne dary, tým symbolicky priznali, že:

1. Ten, ktorého si prišli uctiť, je Boh – Zlato.

2. Ten, ktorého sme my prišli uctievať, prišiel za nás trpieť – Myrha.

3. Ten, ktorého sme my prišli uctievať, nás zachránil a je naším Veľkňazom – Kadidlo.

Aj keď toto všetko urobili – a nebolo toho málo, nemali s Ním žiadnu osobnú skúsenosť. Taká je pravda o mnohých. Pána uctievajú, ale nemajú s Ním žiadnu osobnú skúsenosť. Pozrime sa ďalej na jednu ženu, ktorá Ho uctievala v Lk. 7,37-38 a 47, “A hľa, bola v meste nejaká hriešna žena, ktorá, keď sa dozvedela, že stoluje v dome farizeja, doniesla alabastrovú nádobu masti a stanúc si odzadu k Jeho nohám a plačúc, začala slzami kropiť Jeho nohy a vlasmi svojej hlavy utierala a bozkávala Jeho nohy a mazala masťou. Nevieme ako táto žena zistila – azda intuitívne – že v tom dome je človek, ktorý môže odpustiť hriechy. Ale ako sa k Nemu priblížila, začala plakať. Boli to slzy pokánia. Jeho prítomnosť ju upozornila na jej hriešny stav. Jeho samotná prítomnosť stačí, aby zlomila naše srdcia! Zronene plakala nad svojimi hriechami a umývala Jeho nohy svojimi slzami. Čo nemohla povedať slovami, povedala jednoduchým činom, že bozkávala Jeho nohy. Bola naprosto neučenou v teologickej škole, ale jej láska bola spontánna a jej uctievanie skutočné. Aký to rozdiel oproti mužovi, ktorý Ho pozval na hostinu! Nepochybne, minul na to veľa peňazí, ale nikdy nespoznal, kto On je! Radšej nadhodil otázku: “Ak by tento muž bol prorok, vedel by, aká je táto žena!”. Ale táto



17.



žena mala vnútorné zjavenie a uctila Ho.

V J.12,1-3 nachádzame inú ženu, ktorá uctieva Pána. Táto žena je Mária. Poznala Pána v moci Jeho vzkriesenia. Videla svojho mŕtveho brata Lazara v hrobe, ale bola aj svedkom ako vyšiel živý na Pánov príkaz. A tak mala nový a živý vzťah s Pánom Ježišom Kristom, ktorý pred tým nepoznala – a vylieva svoju úctu k Nemu tým, že maže Jeho nohy masťou - veľmi vzácnou masťou, ktorej vôňa naplnila celý dom.

Keď Ho vidíme v nás konať – uctievame Ho novým spôsobom. Apoštol Pavol bol muž, ktorý zažil veľa zázrakov, videl videnia a znamenia, a dokonca dostal sa až do tretieho neba. Ale jeho túžba a žiadosť bola: ”Aby som poznal Jeho a moc Jeho vzkriesenia” a nie: “Pane, nech vidím viac zázrakov, alebo aby som mal ďalšiu možnosť navštíviť tretie nebo.” Bol Božím mužom, ktorý chcel nad všetko iné poznať Krista!

V Mt. 26.2,6,7 vidíme podobnú scénu uctievania, avšak rozdielnu v jej význame: ”Viete, že po dvoch dňoch bude Pascha, a Syn človeka sa vydáva, aby bol ukrižovaný.“ „A keď bol Ježiš v Betánii v dome Šimona Malomocného, pristúpila k Nemu žena, ktorá mala alabastrovú nádobu masti, veľmi drahej. A vyliala mu ju na hlavu, keď sedel za stolom.” Predtým Mária v dome Lazara Ho uctievala a pomazala Jeho nohy. To bolo celých šesť dní pred Paschou (Veľkou nocou). Ale tu sú iba dva dni pred Paschou a vidíme ju ako pomazáva Jeho hlavu, lebo si uvedomuje, že sa chystá zomrieť za hriechy celého sveta.

A potom „v prvý deň týždňa“ vidíme Máriu s pripravenými voňavými vecami, idúc veľmi skoro ráno, aby pomazala telo Pána Ježiša Krista v hrobke. Tento akt pocty bol symbolický pre ich vieru v Jeho triumfe nad smrťou a nové stvorenie, ktoré uskutoční, aby plnú Božiu Slávu bolo vidieť v budúcich dňoch.

A tak nakoniec sa pozrime na slávnejší pohľad, ktorý je popísaný v Zj.5,11-14: Je to slávna Cirkev Pána Ježiša Krista s anjelskými zástupmi – všetci Ho uctievajú v jednote. “A ich počet bol myriady myriád a tisíce tisícov, ktorí hovorili veľkým hlasom: Hoden je Baránok, ten zabitý, vziať moc a bohatstvo a múdrosť a vládu a česť a slávu a dobrore-čenie.” Toto je obraz diela služby zavŕšenej v nebesiach. Toto je slávna realita, keď Ho uvidíme tvárou tvár! Pri Pánovom stole máme toto isté posolstvo - Môj Boh sa vracia! Musí sa vrátiť, aby dielo, ktoré začal, bolo dokončené – nebude kompletné, kým sa nevráti! To je presne to, čo robíme pri Jeho stole – vierou prehlasujeme, že na ten Deň čakáme. Veríme, že to bude úžasný Deň, keď Mu budeme podobní a budeme s Ním vládnuť! V Jeho zlomenom tele a preliatej krvi vidím všetko zaopatrenie, aby som sa stal Jemu podobný. V sebe samom som ničím, iba zloba; ale v Ňom vidím dokonalosť!

V Ef. 3,18 chcem, aby ste si všimli dôležitosť byť spolu! Jeho lásku a zámer nemôžeme nikdy osamotení pochopiť – vyzývame k pomoci všetkých svätých, “aby ste dokonale vládali pochopiť so všetkými svätými aká je to šírka a dĺžka, hĺbka a výška a poznať lásku Kristovu, ktorá prevyšuje rozum, aby ste boli naplnení vo všetku plnosť Božiu.” Je tu veľké tajomstvo. Zistíte, že láska prichádza vo väčšej miere – plnšej miere, keď budeme spolu spojení ako jedna RODINA. V tejto rodine nie je bariéra medzi Židom a pohanom, všetci sú slobodní, všetci sú jedno z tak veľa rodín, krajín, národností, všetci sú účastní na tom istom Pánovi. Poďme Ho uctievať. Ameň!



4. Stavba podľa Nebeského plánu:

Čítajme: 1.Kor. 3,9-16; 1.Pet.2,1-10; Žid.12,25-29; Ef. 2,11-12. Tieto pasáže Písma možno zhrnúť v to, čo je vyjadrené v 1.Kor3.9: ”Lebo sme Božími spolupracovníkmi, Božou roľou, Božou stavbou ste”. V tej istej spojitosti sa taktiež pozrime na poslednú časť Žid.12,27: “A to ešte raz jasne ukazuje na preloženie vecí, ktoré sa pohybujú ako učinených, aby zostalo to, čo sa nepohybuje.” My, ako Boží služobníci by sme mali vždy pamätať, že čokoľvek robíme



18.



pre Boha v Jeho požehnaní zostane na večnosť! A že všetko, čo robíme bude preskúšané, otestované a preverené. V očiach našich spolupracovníkov a blížnych sa to môže javiť veľmi dobré a prijateľné, ale nakoniec Boh použije Jeho vlastnú skúšku. Preto naše oči musia byť upreté do budúcnosti a nie na prítomnosť. Máme byť ako inžinieri, keď plánujú stavbu. Oni prv, ako sa rozhodnú pre projekt, dôkladne počítajú, zhodnocujú všetky možné nebezpe-čenstvá a tlaky. Toto mi pripomína most v Londýne, ktorý postavil Sir Christopher Wren, slávny architekt, ktorý postavil Katedrálu sv. Pavla v Londýne. Toto bol slávny Waterloo most ponad rieku Temžu. Keď ho postavili, bol to veľmi pekný most. Ale počas prvej svetovej vojny Nemci zhodili bomby blízko tohto mosta, čo spôsobilo, že jeden z pilierov mosta hlboko klesol. Londýnsky County Council musel každý rok minúť viac ako 20.000 libier šterlingov na posilnenie a dobrý stav mostu. Briti sú veľmi sentimentálni ohľadne starobylých stavieb - nie ako Američania. Američania by dopravili ťažké stavebné mechanizmy a zbúrali by ho. Aj keď by to bolo veľmi nákladné, postavili by nový most. Z mnohých častí Anglicka sa teda zišli inžinieri, aby skúmali príčinu, prečo jeden z pilierov pol postihnutý a nie druhý. Azda viete, že keď sa vtedy staval most, najprv sa do dna rieky nabili dlhé koly z tropického tvrdého dreva. Každý kôl sa musel presne zmerať, aby bol identický s druhými kolmi. Keď zdvihli hornú konštrukciu mosta, objavili, že jeden kôl toho postihnutého piliera nebol podľa rozmerov. Dozorcovia nejako ten detail prehliadli. Rozdiel bol jedna štvrtina palca (0,635 cm). Výsledkom bolo to, že zatiaľ, čo most zostal neporušený počas sto rokov , keď prišla skutočná skúška – bomba, ten diel klesol. To isté je s Božou prácou. Po mnohé roky môžeme vidieť požehnanie; ale čo sa stane, keď príde Božia skúška? V mnohých v zhromaždeniach sú požehnaní bratia, ktorých Boh použil na záchranu duší. Ale pamätajte, že Boh vždy myslí o Jeho diele v pojmoch večnosti.

Pozrime sa teraz na Ex.25,1-9, aby sme videli ako skoro Boh začal ukazovať Jeho Nebeský plán, keď dal Mojžišovi pokyny, aby postavil Svätostánok, verš 8.: “A spravia mi

Svätyňu, aby som býval prostred nich.” Verš 9.: ”Podľa všetkého toho, čo ti ukážem, podobu Božieho príbytku a podobu všetkého jeho náradia, tak všetko urobíte!” Akonáhle Boh vykúpil Izraelitov a zachránil ich z moci Egypta, oznámil toto významné posolstvo skrze Mojžiša: “Nech mi urobia svätyňu!” Čo je v Božej mysli, keď nás žiada, aby sme išli kázať Evanjelium? Prečo chce duše? Prečo si On, náš milujúci Boh, robí starosti vo vyhľadávaní strateného hriešnika? Prečo sa nás snaží získať? Je to preto, lebo chce svätyňu. Chce dom! Od začiatku musíme ľuďom povedať jednoducho, aký je Boží zámer v tom, že nás zachraňuje. On si žiada, aby sme ten Dom vy a ja stavali. Každému veriacemu sa musí dať táto výsada, hoci ju neprijme, aj tak sa musí mu dať na vedomie, že je časťou Božej svätyne. Všetok „materiál“ - novozrodený človek - použitý pri stavbe Svätyne, by mal byť na prvom mieste vyučený o Pánovi Ježišovi Kristovi – Jeho milosti, dobrote, svätosti, moci, kráse, sláve a plnosti. A na druhom mieste všetci z nás sa stávajú časťou plnosti tým, že sa stávajú súčasťou tejto Svätyne - Božím príbytkom. V liste Efežanom apoštol Pavol používa sedem mien pre Boží ľud:

Nazýva ich „Cirkev“ Pána Ježiša Krista, lebo boli povolaní zo sveta - Boží zvláštny ľud. Nazýva ich “telo Kristovo”, lebo rovnaký život prúdi cez každého člena. To Telo obsahuje Božiu plnosť - Jeho plnosť, ktorá napĺňa všetko vo všetkom. Zdravie toho života sa dodáva do každého tkaniva, nervu a vlákna z Hlavy – z Pána Ježiša Krista.

Nazýva ich “jedným novým človekom”, už nie viac Židom a pohanom - všetky ľudské a národné rozdiely sú zabudnuté.

Nazýva ich “nebeská”rodina”, aby sme sa mohli tešiť z Božskej Otcovej lásky.

Potom hovorí, “ste Božia stavba”.

Opäť ich nazýva “Boží Chrám”.

Potom nakoniec “Nevesta” Kristova.



19.



Nuž, prečo sa my nazývame “Božia Stavba”? Lebo stavba sa stavia podľa plánu. Choďte napríklad do Bombay. Uvidíte, že títo bohatí ľudia vlastnia mnoho stavieb, ktoré boli postave-né bez pomoci architekta – najali si svojich vlastných dodávateľov. Tieto budovy navonok vypadajú veľmi pekne, avšak nemajú vhodné svetlo, ani vetranie. Nemali žiadny záujem pre zdravie ľudí, ktorí v nich bývali. Avšak architekt, ktorý navrhuje stavbu, berie do úvahy jej osvetlenie, ventiláciu, vodu, odpad, hygienické zariadenia a i. Potom vytvorí projekt – plán, na základe ktorého staviteľ bude stavať. Dnes v jednotlivých mestách sa najprv musí predložiť projekt každej stavby, ktorý je preverený znalcami a musí sa získať povolenie na stavbu. Povedať: ”Vy ste Božou stavbou znamená, že nám nejde len o kázanie Evanjelia ľuďom. Nie, my máme ďaleko väčší zámer ako len to. V Zjav. 2.1,7 čítame, že víťaz ”zdedí všetky veci”. Vidíte toto Božie rozhodnutie v celom Písme – až do konca? Ukazuje, že Boh pracuje pre hriešnika nielen v tom, že vykupuje jeho dušu, ale vykupuje všetko, čo stratil kvôli hriechu. Ako to zdedí? A ako sa to stane? Odpoveď je vo verši 3. tej istej kapitoly: “Hľa, stánok Boží s ľuďmi a bude bývať s nimi a oni budú Jeho ľudom, sám Boh bude s nimi a bude im Bohom”. Ta istá vec je vyjadrená v 2. Kor.6.16, ktorá ukazuje, že je to len vtedy, keď sa v pravom zmysle staneme Božím chrámom, že Božia plnosť vstúpi do nás a Boh nám nahradí to, čo sme stratili. Aby sme sa stali Božou stavbou, musíme byť postavení predovšetkým na silnom a hlbokom základe - na Skale. Ako Boží služobníci si musíme byť istí, že trávime dosť času pri štúdiu Písma s ľuďmi, inak zostanú duchovne slabí. Musíme vedieť, že našou zodpovednosťou nie je len kázať, ale uviesť ľudí hlboko do základných právd viery. Ale ak chceme len veľkú povesť, aby sme udivili ľudí, potom všetko, čo musíme urobiť, je spočítať „ruky, aj nohy“! Vyhoviete ľuďom, ale nie Bohu. On chce čisté a hlboké, trvácne dielo; a nie iba počty a iné vonkajšie znaky. Musíme sa uistiť, že ľudia, ktorým slúžime, sú privedení k pravej duchovnej skúsenosti spasenia. Potom im musíme pomôcť porozumieť, že môžu mať účasť v Božom Dome. Boh toto objasňuje, keď Mojžišovi hovorí, “aby mi priniesli obeť od každého muža, ktorý ju dá ochotne so svojím srdcom”. Patrilo to tým, ktorí mali skúsenosť s krvou cez noc Paschy, tým Mojžiš vydal túto výzvu. Bola znakom, že boli obmytí a bolo im odpustené, a teraz sú pripravení prijať viac. Bolo to však úplne dobrovoľné. Nebolo žiadneho donútenia – žiadna sila – žiaden nátlak. Jednoducho dostali príležitosť stať sa časťou Božej Svätyne; taktiež, aby priniesli dobrovoľnú obeť. Takto to aj my praktizujeme, ale to je len začiatok. Viem o misionárovi, ktorý prišiel do Pandžáb. Nikdy nevidel „chapati“ na Pandžábsky spôsob. Vlastne je to veľmi pekný kukuričný chlieb, asi 1,5 cm hrubý a asi 30 cm v priemere. Pečie sa pomaly v peci. Niekoľko takých sme pripravili, ako aj mnoho zmesi zo zelených listov, ktorú sme dali na vrch. On to zjedol – ale len zmes zelených listov. Neuvedomil si, že to druhé je chlieb, preto povedal: “No, zoberte tento tanier preč!” Vôbec mu nedošlo, že je to chlieb! Je to podobné mnohým ľuďom, ktorí sa nenaučia tešiť zo svojho spasenia. Je povinnosťou učiteľov a pastierov, aby tých, ktorí sú cez nich zachránení, mohli učiť ako sa tešiť zo spasenia.

Pamätám ako sa pred mnohými rokmi stretli na stanici so mnou niektorí priatelia, keď som cestoval vlakom a dali mi pekný veľký kôš, ktorý som položil pod sedadlo. Nasledujúcu stanicu som vystúpil, aby som niečo zjedol, a podarilo sa mi kúpiť trochu zatuchnutého jedla. Nasledujúce ráno som pod sedadlom náhodou uvidel ten kôš a keď som do neho pozrel, videl som jedlo! Veľa pekného chleba a smažených rýb a tak veľa iných vecí, a ja som to nevedel! Takto podobne sa má veľa ľudí, ktorí majú Bibliu, ale „nezaťažujú“ sa pozrieť dovnútra a ani nevedia ako ju použiť! Nikto ich to nenaučil! V Karáči mi jeden Hinduista povedal, “ Ukážte mi jedného dobrého kresťana v celom Karáči a dnes sa stanem kresťanom!” V tom čase bol počet kresťanov žijúcich v tom meste 14.000, z toho protestantov 4.000 a zvyšok rímsko – katolíkov. Nemohol som mu ukázať jednu osobu, ktorá bola skutočne duchovným človekom!



20.



To ma nútilo modliť sa. Asi raz za týždeň som chodil popri mori, aby som sa postil a modlil. Výzva toho Hinduistického muža ma nútila pýtať sa Pána, aby mi dal odpoveď. Nenechal som sa poraziť výzvou toho muža. Po mnohých mesiacoch modlitieb mi Pán dal obrovské posolstvo. Jasne mi povedal: ”Chcem, aby si išiel do všetkých častí Indie a viedol každého človeka, ktorý nesie moje meno k vlastníctvu celej Biblie, či už sú gramotní alebo negramotní. Povedz im, že ak sa volajú Mojím menom, musia mať Bibliu. Po druhé, nauč ich používať Bibliu. Po tretie nauč ich ako sa modliť, ako prísť ku Mne s ich potrebami.” Vec sa zdala byť jednoduchou, avšak ja som sa bál odovzdať posolstvo. Navyše, ako mohlo to posolstvo vyriešiť môj problém. Čakal som tak celé dva roky a nič som nerobil. Až raz večer na jednom zhromaždení som sa odhodlal a povedal: “Tí z vás, ktorí si priniesli Biblie, láskavo mi ich ukážete, prosím? Nie Nové Zákony, myslím celé Biblie.” V celom zástupe boli iba štyri Biblie! Po štyri dni som sa pýtal to isté. Oni stále hovorili: “Ako môžeme priniesť čo len jednu, keď ani jednu nemáme?”. “ Povedal som: „Každý, kto si môže kúpiť topánky na svoje nohy a mosadzné nádoby na svoje varenie, môže si tiež dovoliť kúpiť celú Bibliu”. Tak sme z Allahabadu objednali 200 Hinduistických Biblií. Neboli rozdané – ľudia si za ne zaplatili. Na stretnutiach používali svoje Biblie. Museli sme ich naučiť, že to nie je obyčajná učebnica ako majú v školách. Naučili sme ich používať ju úctivo a očakávať, že Boh z nej prehovorí a odpovie na ich otázky a problémy. „Ak musíte navštíviť akúkoľvek rodinu, zoberte si so sebou Božiu knihu a požiadajte Boha, aby z Biblie odpovedal na všetky vaše otázky”, tak som pokračoval v rozprávaní. Niektorí ľudia sú veľmi leniví. Sadnú si, dajú si kávu a toto je spôsob ako oni študujú Bibliu! Musíme k nej pristupovať na našich kolenách! A takto s láskou, verne a vytrvalo sme ich učili ako sa radovať z tejto úžasnej knihy. V tejto istej Knihe sa môžeme dozvedieť o Božskom pláne a že Boh má plán na všetko. V mnohých častiach Indie som medzi kresťanmi našiel škriepky a súdne spory, niektoré z nich sa vliekli mnoho, mnoho rokov! Pastori a misionári stále obviňovali ľudí hovoriac: “Sú to takí hašteriví ľudia!” Hovorím im: “nemôžete viniť ľudí. Sami sa nedržíte Božieho Slova! Ako môžete potom očakávať, že ľudia budú žiť v pokoji, keď sú nevedomí Božieho svätého Slova a Jeho nebeského plánu?” Nemôžete stavať budovu bez projektu a nemôžete robiť zmeny v budove, ktoré sú v rozpore s projektom. Nie je vecou staviteľov a robotníkov, aby robili zmeny bez schválenia projektanta. Avšak vidíme, že ľudia urobili veľa zmien v mene toho, čo oni nazývajú „Vlastná Ústava” v nejakej Modrej knihe, Červenej knihe, alebo Zelenej knihe plnej ľudskej múdrosti! Raz som bol na mieste blízko Poona, kde asi 20 pastorov malo zasadnutie Obvodného výboru. Hádali sa a bojovali dve hodiny: “Prosím, pozrite naše pravidlo č. 25 z Červenej knihy, č.3 zo Zelenej knihy, teraz č.7 z Modrej knihy atď. ”Potom mi dali príležitosť, aby som k nim hovoril. Povedal som im otvorene: ”O Modrej knihe som vás počul hovoriť dve hodiny – a čo Biblia? Dá sa viac veriť Modrej knihe alebo Biblii? Prečo nepoviete: “Pozrime sa, čo hovorí Biblia? Máte plnú hlavu starostí s Modrou knihou; ale ani najmenej si nerobíte starosti s Božou Knihou!” Či nevidíte, ako sa v mene nejakej „Ústavy“ ľudia často vadia? Povedané duchovne, nie je správne dať moc bezbožným ľuďom. Urobia si svoje vlastné pravidlá ohľadne spoločenstva. Voľbám vládnu peniaze! A keď potrebujú peniaze, idú ich kdekoľvek žobrať! Ako môžeme čakať, že Boh dá Svoju pečať na také konanie?

Nuž, v Biblii vidíme, že pre Pánovo dielo existuje nebeský plán. S neveriacimi nemôže-

me mať v ničom žiadne spoločenstvo. Kazatelia a misionári často hovoria veriacim, že si nesmú brať neveriacich. „Ak si znovuzrodený kresťan,“ hovoria, „potom sa presvedč, že tvoja budúca životná partnerka je tiež znovuzrodená“. Učia pravdu. Avšak Božia pravda v texte: 2.Kor. 6,13-15 zachádza ďalej. Týka sa to nielen manželstva, ale tiež cirkevných záležitostí. Ako môžeme účinne pracovať s neveriacimi? To nie je možné! Božiu Cirkev nemôžeme budovať pomiešaním veriacich s neveriacimi – to nebude fungovať. Len vtedy môžeme položiť



21.



dobrý základ, ak sami máme hlbokú, živú skúsenosť s Pánom Ježišom Kristom. On je Hlavný uholný Kameň. Stavať na základoch apoštolov a prorokov, neznamená že staviame na ich kostiach, ale na učení apoštolov a prorokov. Čo nás naučili, to praktizujeme; a čo prehlasujeme, to plne poslúchame! Nemôžeme byť ovládaní našimi vlastnými predstavami a praktikami, nech už sú akokoľvek dobré! Naša bezpečnosť spočíva v tom, že poslúchame Božie Slovo. Nuž, Biblia nám dáva úplný plán pre všetky naše potreby. Práve tak, ako boli po Letniciach Svätým Duchom poslaní apoštoli a proroci, práve tak teraz cez modlitbu v Duchu môžu povstať apoštoli a proroci. Musíme presne nasledovať Božie Slovo pri rozhodovaní, duchovnom vedení, pri riadení ako sa zhromažďovať, pre uctievanie atď. Jasné pokyny, ktoré čítame v 1.Tim.3,1-10 praktizovali aj apoštoli. Ak muž túžil po úrade biskupa, resp. staršieho, musel byť na tento úrad učený, skúšaný, preverený a dokázaný. A keď sa zistilo, že je pripravený, plne kvalifikovaný, mohol sa ustanoviť – ale nie cez ľudské slovo! Podľa Sk.14.22-23 vidíme, že Pavol a jeho spolupracovníci na Božom diele chodili z miesta na miesto „upevňujúc duše učeníkov“. Veriaci boli učení dobrým pastierom, buď samotným apoštolom, alebo mužmi ako Títus alebo Timotej, ktorí boli poverení, aby viedli a učili ovečky. Potom, keď boli plne vyučení, starší boli do úradu uvedení modlitbou a ustanovením od Svätého Ducha. Toto bolo všeobecné pravidlo, ktorého sa držali apoštoli a ich spolupracovníci a takto oni naplňovali Boží plán. Takto mohla prvotná cirkev odolávať a zostať silnou v časoch hrozného prenasledovania. Oni boli Božím Slovom a múdrosťou Svätého Ducha náležite vyučení. Potom na ochranu veriacich ich apoštol varuje v Sk.20,28-32: “A tak teraz majte na seba pozor i na celé stádo, v ktorom vás ustanovil Svätý Duch za dozorcov, aby ste pásli Božiu cirkev ...Lebo ja viem toto: Po mojom odchode vojdú medzi vás draví vlci, ktorí nebudú šetriť stádo. Ba aj z vás samých povstanú mužovia, ktorí budú hovoriť prevrátené veci, aby tiahli učeníkov za sebou.“ Povedal im, že diabol bude veľmi neúnavný. Budú napádaní a trhaní „vlkmi“. Budú podvádzaní zvrátenými mužmi. Z toho dôvodu „Duch Svätý vás ustanovil dozorcami“. A pre istotu, že boli Bohom ustanovení pracovníci, sám Pavol ich učil tri roky aj so slzami, aby boli náležite varovaní a chránení. Z Božieho Slova vieme, že nepriateľ je viac činný v týchto posledných dňoch ako nikdy predtým, a že veriaci budú napádaní skrze rôzne druhy zvodných zbraní nepriateľa, zlými náukami, falošnými učeniami, deptaním, prenasledovaním, utrpením, chudobou, škriepkami, zvodnými pracovníkmi. Ak zlyháme, aby sme veriacich chránili správnym učením, potom sme zlyhali pred Bohom.

Uveďme príklad. Ľudia vedia, že môže dôjsť k tretej svetovej vojne, ktorá bude asi posledná. Vedia čosi o hrozných zbraniach, ktoré sa vyrábajú v Rusku a v iných krajinách. Vedia, že Američania utrácajú veľa peňazí na silnú národnú ochranu. Súhlasia, že vláda musí robiť opatrenia na obranu ich krajiny, ich spojencov a priateľov. Vojna môže vypuknúť a potom už nikto nezostane! Bolo by chybou zostať pokojným a bezstarostne hovoriť: „Pozrieme sa na túto záležitosť potom“.

Pavol ako apoštol mal niekoľko druhov služby. Musel pôsobiť ako apoštol, tiež ako prorok, evanjelista a ako duchovný pastier. Boží služobníci majú dnes rovnakú službu! Ale napĺňame ju? Ak sami nedokážeme robiť túto prácu, modlime sa, aby Boh zobudil mužov, aby Jeho veriaci boli ochránení. Ale nebráňme Božiemu dielu. Ak vás Boh nepovolal do služby, potom, prosím stojte stranou a nepleťte sa do Božieho diela.

Bolo 31.mája 1935, keď v Quette došlo k zemetraseniu. Pamätám sa, že v 1933 jeden inžinier varoval vládu hovoriac: „V tomto meste môže asi za rok nastať zemetrasenie, mali by ste radšej urobiť opatrenia a vybudovať budovy odolné zemetraseniu“. Ale nikto sa o to nestaral. Povedali: „Ako môže prísť k zemetraseniu? To nie je možné!“ Avšak predstavitelia železníc sa rozhodli pre experiment výstavby šesť štvrtí, ktoré boli odolné voči zemetraseniu. Potom nastalo zemetrasenie a za 18 sekúnd bolo zabitých 58.000 ľudí a každá budova zostala



22.



v troskách – boli to všetky kamenné, tehlové budovy a budovy z hliny. Budovy, ktoré boli odolné voči zemetraseniu, neboli ani len poškodené! Vláda potom vydala zákon, aby každá budova postavená v Quette bola odolná voči zemetraseniu. Naučili sa svoju lekciu skúsenosťou.

Dovoľte mi opäť povedať, že to nebude jeden, ale veľa krutých útokov Satana na Boží ľud. Príde ako revúci lev, alebo aj ako anjel svetla. My, ako Boží služobníci sme zodpovední za ovečky. Dostali sme službu varovať ľudí a urobiť opatrenia pre ich duchovnú ochranu. Nebuďme zvedení dočasným požehnaním. Boh je milostivý, avšak sa drží svojho pôvodného Plánu.

V 1.Kor..3,6 si všimnime, že apoštol Pavol šiel o krok ďalej, keď pripúšťa: „Ja som sadil, Apollo zalieval, ale Boh dal vzrast“. Pripúšťa, že je potrebné mnoho spolupracovníkov; a že sám nestačí, aj keď je apoštol. Sú ľudia, ktorých Boh používa na sadenie; iných treba na zavlažovanie. Ale všetci musia pracovať v jednote a svornosti. Ak ste boli povolaní len na sadenie svätého Semena a nemáte žiadne iné povolanie alebo bremeno, potom sa tiež musíte modliť, aby Boh poslal „Apolla“, aby zalieval semeno. Pavol bol človek, ktorý nemohol vždy zostať dlhšie, ako len zasadiť. Avšak ako odchádzal, pripomenul tým, ktorí prišli za ním: Toto je Božie dielo, preto, “nech človek dá pozor, ako na ňom stavia“. Musí vedieť ako stavať na práci druhých; a ako pracovať vo Svätom Duchu. To, čo robíme v tele bude spálené. Čo robíme pre našu vlastnú slávu bude spálené. Čo nerobíme podľa Písma, tiež bude spálené. Dôvod, prečo bol Pavol v tejto veci tak tak dôrazný, je zapísaný v 1.Kor. 3.12-13: „Ak niekto stavia na ten základ zlato, striebro, drahé kamene, drevo, slamu. seno - jedného každého dielo vyjde najavo, pretože to ten deň ukáže, lebo sa zjaví v ohni. A jedného každého dielo, aké je, sám ten oheň skúsi“. Tá istá myšlienka je uvedená v Žid.12,27-28, kde Boh hovorí, že sa chystá „preloženie“ a „zatrasenie“ podobné ovocnému stromu v čase búrky. So všetkým sa zatrasie a aj nebesá a hviezdy budú odstránené. Prečo sa On chystá zatriasť nebesiami? Aby mohol uviesť do bytia Jeho neotrasiteľné, nemenné, večné kráľovstvo. Bolo veľa kráľovstiev, veľa veľkých kráľov, ale všetci zmizli a odišli. Pán Ježiš Kristus založil večné kráľovstvo, ktoré sa neotrasie. Rovnakým spôsobom aj našimi dielami Pán zatrasie; čokoľvek nie je pre večnosť, neobstojí! Čokoľvek nie je časťou Božieho domu, tým Boh bude silne triasť.

Možno ste počuli o povodni, ktorá prišla do Poona. Neviem koľko miliónov rupií sa tam minulo na stavbu tejto priehrady. Bola celá z hliny a nemala sa tak skoro použiť, aby dobre vytvrdla. Hlinená priehrada sa musí nechať stáť aspoň šesť mesiacov prázdna, bez vody. Avšak pre verejný názor, že je dobrá a silná, že určite vydrží, začali ju používať ako zásobáreň vody. Keď začali padať výdatné dažde, niekto si všimol malú trhlinu na jednej strane priehrady. Keby len inžinieri včas prijali účinné opatrenia! Nebola to obyčajná trhlina, avšak nerozumne bojovali celú noc so železnými platňami a betónom, aby sa ju pokúsili upchať. Beda! Trhlina sa stávala stále širšou. Bolo to na poludnie 12. júla, keď pracovníci odišli na šálku čaju, práve vtedy sa priehrada pretrhla. Len si predstavte obrovský múr vody asi päť metrov vysoký, pohybujúci sa rýchlosťou 60 km/hod! Obrovské kamenné balvany boli nesené ako slama. Nikto nevie koľko tisíc prišlo o život. A to všetko pre nedbalosť inžinierov! Ak zlyhajú Boží služobníci, je to veľmi vážne, lebo je postihnuté Božie dielo! Boh preto varoval každého, aby dal pozor, čo na ňom stavia. My jednoducho nemôžeme pokračovať v kázaní evanjelia bez toho, že by sme sa necítili zodpovední za dôsledky Slova. Väčšina ľudí neporozumie plnému významu tohto varovania, ale tí, ktorí kážu a učia Božie Slovo, si musia dať pozor.

Spomeňme si, čo sa stalo v Číne. Kto by bol veril, že jedného dňa sa Čína tak prudko otrasie? Môže sa to stať aj v Indii. Musíme byť pripravení pre akékoľvek podmienky, ktoré môžu nastať. Písmo nás varuje v Zj.12,12, že „diabol zostúpil k vám, má veľký hnev, lebo vie, že



23.



má len krátky čas“. Prečo je tomu tak, že Spojenci sa usilujú poskytnúť medzinárodnú pomoc? Prečo utrácajú toľko peňazí v iných krajinách? V Amerike azda majú veľa peňazí a veľa zbraní, ale si tiež uvedomujú, že vo väčšom počte spojencov je väčšia sila. Voči Rusku nemôžu stáť osamotení! Vedia, že v prípade vojny sa môžu spoliehať na svojich priateľov.

Duchovne musíme stáť spolu. Naša bezpečnosť je v jednote. Keď ako Cirkev zostaneme jedno, sme viac schopní odolať útokom Zlého. Nemôžete ostať sami. Azda vás Boh mocne použil aj osamotených a my môžeme za to ďakovať Bohu; ale pamätajme, že keď vás napadá diabol, trpíte samotní! Len jednotou môžeme diabla poraziť - nie vedomosťami, ani vedou, ani bohatstvom, ani nijakou inou vecou, ale tým, že spolu stojíme v Božej moci! Jednota je naša najsilnejšia duchovná zbraň! Nemôžeme byť jedno tým, že sme nezávislí, hoci vo svojej prirodzenosti človek chce byť nezávislý. Vidíme, že Pán Ježiš Kristus sa zvlášť modlil: “Aby všetci boli jedno, ako Ty, Otče, si vo mne a Ja v nich, aby oni tiež boli jedno v nás.“ Aká radosť, inšpirácia a požehnanie pochádza z toho, že sme spojení Svätým Duchom! Duchovná jednota je možná jedine v Cirkvi, kde sme spojení najprv ako rodina, potom ako Boží spolupracovníci, ktorí majú jedného spoločného Vodcu - Pána Ježiša Krista, hoci sme mnohé údy v jednom Tele.

Príklad tejto jednoty možno nájsť v príbehu o Jozefovi. Jeho bratia sa rozhodli, že ho nepotrebujú. Tak ho najprv hodili do jamy, potom ho predali a temer ho zabili. Povedali si: „Je nás jedenásť, tak čo na tom, ak jeden zomrie!“ Avšak potom Boh poslal hlad, ktorý ich donútil ísť pre potraviny do Egypta. Až vtedy si uvedomili ako veľmi Jozefa potrebujú, keď sa im dal poznať a povedal: „Aj ja vás potrebujem, bez vás nevystačím, hoci ste ma opustili a poslali do Egypta. Keď vás Boh zachráni, vezmite moje kosti so sebou.“ Čo mienil týmito slovami? Jozef chcel byť plne a výlučne stotožnený s jeho vlastným ľudom. Chcel, aby bol úplne odlúčený od Egyptskej slávy. „Ste moji bratia. Ste môj ľud!“ povedal. Aj my musíme zostať spolu ako Cirkev, lebo len vtedy môžeme mať úžitok vo všetkých daroch a službách Cirkvi. Apoštolovia, proroci, učitelia a duchovní pastieri, všetci pracujú spolu a v jednote.



5. Pravý Levita:

Čítajme Num. 1,47; 2,1-34. Zo všetkých pokolení Izraela Levitom bola udelená výsada, aby žili v strede tábora, ktorý obklopoval Stánok zhromaždenia (Svätostánok). Svätostánok bol podľa Božieho plánu postavený v strede. Toto im malo pripomínať, že Boh - Svätý Boh – chcel žiť a konať medzi Jeho ľudom. Meno „Levi“ znamená spojený alebo zjednotený. Pre hriešnikov nebola nádej stretnúť sa Bohom, okrem cez zľutovnicu (pokrývku), ktorá hovorila o kríži Ježiša Krista. Svätostánok a všetky jeho detaily hovorili o túžbe Boha Otca, aby sa Jeho

život vlieval do nás. Každý veriaci sa stáva Levitom, keď je spojený s Bohom skrze Ježiša Krista. Stáva sa blízkym Bohu skrze Jeho Krv.

Dobre si pamätám, keď som bol ešte Sikhom, modliac sa a kričiac ako dieťa: “Ó, Bože, kde si? Povedz mi ako Ťa nájsť“. Vždy, keď som išiel do Sikhského chrámu odriekať svoje modlitby, Boh sa zdal byť veľmi, veľmi ďaleko – milióny míľ vzdialený, a zdalo sa, že bude treba veľa prerodení, aby som Ho aspoň zazrel – tak bol vzdialený! Ale teraz môžem povedať: On je tak blízko! Viem, že Jeho život prúdi cezo mňa! Toto bolo výsadou Levitu. Žil tak blízko Svätostánku, že mohol vidieť ako na ňom spočíval Boží oblak. Boh tam bol, živý Boh hovoril spomedzi cherubov nad zľutovnicou. Potom, ako Levitom bolo prikázané, aby táborili okolo Svätostánku, ostatným jedenástim kmeňom sa dostal taktiež nebeský plán na táborenie. Tri pokolenia mali táboriť na východnej strane, tri na juhu, tri na západe a tri na severe. Keď pochodovali, mali dodržiavať Boží poriadok. Archa prichádzala v strede, nesená na pleciach Levitov (nie na povoze ťahanom býkmi). Na čele šiel Júda, potom šli Izachar, Zabulon, Rúben, Simeon a Gád. Levitovia boli v strede. Potom Efraim tesne nasledovaný Manassesom, Benja-



24.



mínom, Dánom, Aserom a posledný šiel Naftali. Toto bol poriadok ustanovený Bohom a na žiadny spôsob ho nemohli zmeniť. Z toho sa musíme naučiť jednu vec a to, že Boh je Bohom poriadku a keď robí čokoľvek a akokoľvek, na tom skutočne Mu veľmi záleží. My to azda nevidíme, alebo tomu nerozumieme, ale On pracuje podľa plánu. Naša bezpečnosť a rast závisia na nasledovaní Božského poriadku. My ho nemôžeme zmeniť. Boh má pre každého veriaceho plán. V očiach sveta som bláznivý muž – opovrhnutý svojimi blížnymi. Avšak, pretože Kristova vzácna krv je uplatnená na moju dušu, stal som sa Bohu vzácnym – Haleluja! Môžem byť zametačom, kamenárom, alebo kulim, ale pred Ním som veľmi vzácny a moje služba je tak cenná, ako kohokoľvek iného. Musím zaujať svoje miesto podľa Božského poriadku. Nikto nemôže povedať: “Choď tam alebo tam“. Nie je vecou iných, aby robili rozhodnutia za mňa. Ten zámer urobil pre mňa Boh a ja musím zostať na mieste, kde ma On postavil. Ja poznám svoje povolanie. Poznám svoje miesto a pozíciu v Božom nebeskom Pláne. Našli ste miesto v Božom pláne? Môžeš pravdivo a radostne povedať, „Poznám svoju službu“? Pre mňa ako inžiniera boli plány vždy problémom. Aj ako pre nového kresťana tiež, ďalej som robil plány a Boh ich stále rušil – jeden po druhom, až bolo po všetkých. Na stretnutí vo Winnipegu v Kanade prišiel veľmi vysoký muž, pán Flint, silne mi potriasol ruku a povedal: Prečo nejdete kázať Evanjelium do Indie? Povedal som mu: Konám prax päť rokov a čo je horšie, jachtám a kokcem, aj keď hovorím malej skupine ľudí“. Usmial sa a odišiel preč. Avšak jeho slová som počul po dva roky! Modlil som sa Pánovi niektorými veľmi “peknými“ sľubmi a argumentmi: Viete, myslel som si, že môžem dať môj príjem na Pánovo dielo tým, že zamestnám dobrých kazateľov a spevákov. Avšak Boh povedal: “Nie, Ja nechcem tvoje peniaze, Ja chcem teba!“ Keď hovoríme Pánovi „Áno“, potom je Jeho vecou, aby nás cvičil, vystrojil a viedol. Na začiatku to bolo so mnou priam zázračne - s človekom s tak mnohými prekážkami! Bolo to len milosťou! Viem jednu vec: Som v Jeho pláne! Jedného dňa mi Pán hovoril: „Prečo Som sa zaoberal toľkými detailami, keď Som ustanovil poriadok táborenia a pochodu dvanástich pokolení Izraela na púšti?“ On má svoj zámer. Po prvé, dvanásť mien, ktoré sa spomínajú pri dvanástich pokoleniach. Číslo dvanásť značí základ; tak, ako číslo sedem značí dokonalosť, osem je pre vyvolenie; iné opakujúce sa čísla majú v Písme tiež význam. Nuž, ak sa chcem stať pravým Levitom, musím prísť na pevný základ – nebeský základ, ktorý sa nemôže otriasť meniacimi sa svetovými podmienkami. Tam sa zaoberám s Pánom samým – kde ma už viac peniaze, alebo svetská sláva nemôžu podviesť. On má prvé miesto v mojom srdci, živote a službe.

Potom ku každému menu boli pridané ďalšie dve mená, čo spolu robí tridsaťšesť mien. (To je vhodný materiál pre hlbšie štúdium.) Každé meno nesie odkaz a hlboký význam. Predstavuje skúsenosti, ktorými veriaci môže duchovne rásť. Na rozdiel od zvierat, ľudské bábätká nechodia za deň - zaberie im čas, kým vyrastú. Podobne je pravdivé, že stať sa duchovne zrelým, tiež zaberie čas. Musíme byť ochotní prejsť duchovnými skúsenosťami ako Boh ukazuje - a zistíte, že týchto tridsaťšesť mien poukazuje na niektoré z tých skúseností, ktoré nás pritiahnu bližšie k Pánovi Ježišovi Kristovi. V prvom rade, z verša dva je jasné, že „každého muža z detí Izraela“ bolo „povinné stavať podľa svojho štandardu so znakom ich otcovského domu“. To znamenalo, že každá osoba musela byť v jej Bohom stanovenej pozícii. Boh hovorí: “Nežiarlite!“ Na Západe, ako sa zdá, dámy nechcú byť dámami, ale uprednost-ňujú byť mužmi! Nosia pánske nohavice a kabáty a dávajú sa ostrihať nakrátko! Či Boh urobil chybu? Každý veriaci musí byť tým, čím a kde si ho Boh zaumienil dať. Prvé meno na zváženie je Júda (verš 3.).., Júda znamená chválu. Ak chcete byť pravým Levitom, prvou vecou je naučiť sa chváliť Boha. Duchovne nerastieme počúvaním dobrých kázní, alebo že máme dobrých učiteľov, alebo že vídavame videnia a sny. Boha musíme chváliť od rána do večera! V Londýne ľuďom padne zaťažké povedať „Dobré ráno“. Prvá vec, ktorú pravdepodobne povedia



25.



je: “Aký mizerný deň!“ Pravdepodobne nikdy nestretnete muža, ktorý by s úsmevom povedal: „Nazdar, dobrý deň!“ Pretože prvá vec, ktorú chcú povedať je : “Aký mizerný deň!“ Tak som im zvykol povedať: “Mne je každý deň dobrý! Či už je pod mrakom, alebo daždivo, slnečno a pod.“ Ako Božie deti môžeme sa radovať každý deň a chváliť Boha za akúkoľvek situáciu! Či už sa jedná o chorobu alebo smrť, biedu alebo prosperitu, priateľov alebo nepriateľov, v opustených a vzdialených miestach, všade a za všetko môžem Bohu ďakovať.

V 2.Par. 20,15,18-22 máme opísanú živú ilustráciu, ako sa Boží ľud naučil víťaziť skrze chválenie Boha. Kráľ Jozafat a jeho ľud sa triasol strachom, pretože videli prichádzať nepriateľa so zbraňami a armádami omnoho väčšieho rozsahu ako boli ich. Pán ukázal kráľovi, že tu nepôjde o boj a strach, ale o chválenie a spievanie. Keď Bohu uverili, začali chváliť a vyšli pred nepriateľa spievajúc „Chváľte Pána“ a Pán porazil nepriateľa. To je Božský princíp. Nepriateľ môže prísť ako povodeň, ale najskôr sa musíte naučiť Boha chváliť. Keď sa to tak vezme, my Ho chválime, keď od Neho niečo dostaneme. Taká je naša prirodzenosť. Keď Boh odpovie na naše modlitby, hovoríme:„Boh je dobrý“. A keď je malé omeškanie, smutne hovoríme: “Boh na mňa zabudol“. A roníme slzy ako dieťa!

Malé dievčatko, ktoré bolo na lodi, zvyklo sa ísť hrať s kapitánom na palubu. Jedného dňa spadla mu bábika do mora. Dievčatko prosilo kapitána, aby zastavil loď a vybral bábiku z vody. Ale kapitán zvolal: „Ako by som mohol zastaviť takú veľkú loď kvôli takej malej bábike?“ Od tej doby sa odmietala s ním hrať. Nech sa ju kapitán snažil získať rôznymi spôsobmi, odpovedala mu: „Vy ste veľmi zlý kapitán, už sa s vami viac hrať nebudem“. Keď loď dosiahla pobrežie, kapitán zašiel do jedného z obchodov a kúpil dievčatku veľkú bábiku a zabalil ju do peknej krabice. Vzal ju k nej do hotela, kde s rodičmi bývala. Zavolal ju, ale ona povedala: “Nie, nie, vy ste zlý kapitán. Nejdem k vám“. Pomaly, ako kapitán otváral škatuľu, malé dievča uvidelo bábiku a opýtalo sa: “To je pre mňa? Tak, teraz ste už dobrý kapitán – veľmi dobrý kapitán“. Taká egocentrická je naša nátura. Keď Boh odpovie na naše modlitby, je dobrý. Keď prídu ťažkosti a skúšky, naša viera zlyháva. Prvá vec, ktorú sa musíme naučiť je, ako Boha chváliť, podobne ako Júda. Nech je temnota ako najhustejšia noc, nech je utrpenie akékoľvek, viem, že môj Pán nikdy nezlyhá, ani ma neopustí.

Na istom mieste v Kanade som sa cítil veľmi smutno a ľutoval som seba samého. Bol som v meste cudzincom a nepoznal som jediného človeka. Povedal som si: „Čo, keby som ochorel, kto by sa o mňa postaral? Pripustime, že by som minul peniaze, kde by som šiel?“ Majúc takéto myšlienky, cítil som sa veľmi biedny a skľúčený. Potom som išiel do veľkého obchodu a sadol som si do veľkej stoličky v prázdnej miestnosti. Za malú chvíľu som zaspal. Potom som pocítil ruku na svojom pleci a prehovoril ku mne hlas: “Prečo si povedal, že si osamotený? Nepovedal som Ti, že ťa nikdy nezanechám, ani neopustím?“ V okamihu som prosil Pána, aby mi odpustil moje pochybnosti. Nikdy som si nepomyslel, že je tak blízko! Ako som vyšiel z obchodu a stal si na roh, jeden vysoký muž sa ma spýtal, či som z Indie. Povedal som: „Áno, pochádzam z Indie“. Tak mi povedal, že jeho rodičia majú veľký záujem stretnúť muža z Indie. Kývol mi, aby som nastúpil do jeho auta, čo som urobil a zaviezol ma do svojho domu. Jeho rodičia sa zdali byť veľmi potešení, že ma stretli a požiadali ma, aby som zostal na večeru. Mali pečené jahňa a omáčku z mäty – tak veľmi to chutilo! A ja som ešte pred chvíľou hovoril: “Nikto ma nemiluje!“ Boh mi ale začal dokazovať, že pre mňa pripravil tak veľa domovov, mne neznámych. Je možné, že nás Boh určitý čas skúša, ale na nás nezabúda. Preto nás vedie cez také skúsenosti, aby sme sa naučili lekciu chváliť Ho. Chváliť Ho ráno, chváliť Ho na poludnie a večer, chváliť Ho vo všetkých situáciách a skúškach. On je verný, milostivý a nezlyháva.

Otázka je ako chválime Boha? Nachšon znamená počiatok alebo hovorca. Ak sa chcete naučiť ako Boha chváliť, potom sa staňte Božím hlasom. To znamená, nikdy sa



26.



nehanbiť vydávať každému svedectvo o Jeho zachraňujúcej moci - keď ste v autobuse, alebo vo vlaku, alebo aj na trhu, kdekoľvek. Veľakrát sme zastrašení okolnosťami, ale keď svedčíme, naše obavy vždy miznú. Jedného dňa Boh ku mne jasne prehovoril: “Choď a hovor s tamtým mužom!“ Pozrel som sa na mužove kučeravé fúzy a jeho bradu a myslel som si: “Ó, nie, nikdy!“ Zdal sa tak pyšný a ja som si bol istý, že Biblii nevenuje žiadnu pozornosť a nemá k nej rešpekt! Boh mi opäť hovoril: “Všetko nechaj na Mňa a choď s ním hovoriť“. A tak trasúci sa som išiel, sadol som si vedľa neho a povedal: „Pane, prosím, pozrite sa na túto knihu“. Pozrel sa na knihu a s veľkou radosťou povedal: „Prosím, pane, máte pre mňa celú Urdu Bibliu?“ Vzal som si jeho adresu a nasledujúci deň som mu dal celú Bibliu. Bol veľmi vďačný a zaplatil mi plnú cenu. Pokračoval: “Čakal som na túto knihu vyše dvoch rokov, veľmi som ju potreboval. Chcem sa o nej viac dozvedieť!“ Bol takou hladnou dušou. Ja som sa však riadil výzorom a fúzmi a bol som z neho vystrašený. Keď vám Boh dá svoje Slovo, musíte byť Jeho hlasom!

Našou nasledujúcou postavou je Amminadab. Jeho meno znamená “Môj ľud je ochotný“. Ste ochotní dať Bohu čokoľvek si žiada? Ak žiada čas, dajte ho. Ak žiada peniaze, dajte ich. Nezadržte nič, čo od vás žiada. To, že nevieme ako Ho chváliť, je preto, že Mu nedávame ochotne. Jedného dňa prišiel ku mne jeden muž a povedal: “Brat, je mi veľká zima, môžeš mi dať niečo na zakrytie?“ Povedal som: “Len počkaj tu, zatiaľ ja pôjdem a zistím Božiu vôľu“. Ako som sa modlil, Boh mi povedal, aby som mu dal tú “novú prikrývku“. Modlil som sa však ešte viac, lebo som si myslel, že Boh urobil nejakú chybu. Bola to totiž nová prikrývka bez jedinej diery! Ale Pán povedal: „Je to moja prikrývka, daj mu ju!“. A tak veľmi váhavo som mu tú prikrývku dal, mysliac si po celý čas, že budem tú zimu trpieť od chladu. Začal som rozmýšľať, aká zima mi bude. Ale keď som sa tú noc vrátil do mojej izby, bol tam balík s listom. Na lístku stálo: „Boh k nám prehovoril, aby sme vám toto poslali. Prijmite to ako od Neho.“ V balíku bola úplne nová prikrývka rovnakej farby a veľkosti ako tá prvá! Veľa razy reptáme. Hovoríme: „Pane, tak veľa mám dať? Niečo musím držať pre moju manželku, moje deti, alebo pre moju starobu.“ Avšak Boh musí byť prvý! Čokoľvek žiada, musíš Mu dať radostne! Čím viac takto dáme, tým viac dokazujeme Jeho vernosť! Ďakujem Bohu, že toto je to, čo ma naučil na začiatku.

Vo verši 5. máme zmienku o Izachárovi, čo znamená: Som si istý o mojej odmene. Inými slovami, robte všetko ako pre Boha. Keď preukážeš láskavosť niekomu v núdzi, robíš to, aby si bol odmený svojím blížnym? Keď dáš peniaze na nejakú dobrú vec, dáš viac, keď je tvoje meno a suma uverejnená na zozname? To nie je dávanie Bohu! To nie je to, čo znamená meno Izachar. Jeho meno znamená: Som si istý o odmene. Nespolieham sa na človeka so svoju odmenou!

Natanael znamená: Boh dáva. Boh môže dať viac človek! V Amerike mi vždy kládli jednu známu otázku: “Čo chcete za svoju prácu?“ Ja som hovorieval: „Nič, ja dávam iba Bohu, nie Američanom, Kanaďanom, Angličanom alebo Indom. Čo mi dáva Boh, to mi stačí. On pozná čo potrebujem oveľa lepšie ako vy. Tak prečo by som mal ísť k ľuďom?“ Hovoria: „Nevadí, je to Božie dielo a my to musíme povedať našim spoluveriacim!“ Je nebiblické, aby sme rozhlasovali a oznamovali naše potreby. Je to nedostatok viery. Pred Bohom sa stávate žobrákom. Najprv vyskúšajte Boha! Boh môže osloviť v môj prospech kohokoľvek na svete, aby mi pomohol. Ak by Boh zlyhal v dávaní, potom si to môžete pýtať od ľudí!

Pred mnohými rokmi v Madrase sme si na stretnutie najali budovu a museli sme zaplatiť za prenájom asi 300,- rupií. Nikomu sme o tom nepovedali, ale sme sa ticho modlili. Potom som dostal list od niekoho v Malabare a znel takto: “Brat, posielam Ti peňažnú poukážku na 285,- rupií. Moja malá dcérka ochorela a bola v bezvedomí štrnásť dní. Keď sa prebrala, jej prvé slová boli: „Pošli bratovi Bakht Singhovi nejaké peniaze“. Povedal som jej: „Moje dieťa, my už nemáme žiadne peniaze!“ Vzala z krku zlatú retiazku a dala mi ju pre Teba.



27.



Toto sú peniaze, ktoré som za ňu dostal“. Prišli presne v čase, keď boli potrebné. Takto sme Boha skúšali vyše tridsať rokov našej práce! A On nikdy nesklamal! Ale prosím, pred nikým neurobte žiadnu, ani len jemnú narážku ako: „Toto je môj posledný blok na písanie!“, alebo: „Za celý týždeň sme nemali žiadne maslo!“ Všetky takéto narážky zoslabia vašu vieru. Pamätajte na Natanaela - Boh, ktorý dáva hojne. On nikdy nezaspí. On nikdy nezabúda. Pozná moju potrebu a v pravý čas ju splní!

Keď som sa chystal do Austrálie, musel som ísť cez Ameriku a jeden muž mi navrhol, aby som si kúpil spiatočnú letenku. Ticho som sa modlil a ten istý týždeň som prijal štyri dary: jeden prišiel z Južnej Arábie, jeden z Indie, jeden z Kanady a jeden z Nemecka. Všetky prišli spolu v rovnakom čase. Dar z Arábie má zaujímavú históriu: Pred mnohými rokmi som bol na mieste zvanom Surat. Išiel som na stanicu, aby som chytil vlak do Bombaja. Modlil som sa: Tak Pane, ktorý to bude, prvý, druhý, alebo tretí vlak?“ To popoludnie šli všetky v rozdielnych časoch. Pán mi povedal: „Choď druhým vlakom! Druhým vlakom!“ Keď prišiel prvý vlak, pozrel som sa dovnútra a videl som veľa miesta, aby som sa pohodlne natiahol, avšak Pán ďalej hovoril: “Nie, nie, druhý vlak!“. Vlak odišiel a prišiel druhý vlak. Vo vozni mi povedal jeden muž: “Brat, ideme na svadbu, povedal by si nám Božie posolstvo?“ Svadobná družina, spolu ich bolo asi dvadsať päť, šli z Baroda do Bulsar. Tak som svadobnej družine o polnoci zvestoval Božie posolstvo . Modlili sme sa. Keď sme dosiahli Bulsar, družina vystúpila. Zatiaľ, čo sa vlak už hýbal, pribehol jeden muž s obálkou s peniazmi. Asi za tri roky som dostal list od muža, za ktorého som sa v tom vlaku modlil. A teraz opäť prišiel tretí dopis, ktorý obsahoval tretí dar. Všetky tieto udalosti začali na stanici v Surate. Je bezpečné poslúchať Boha bezpodmienečne. On nás nezanedbá. On dáva! Nepamätám si za posledných vyše tridsať rokov služby žiadnu udalosť, kedy by nás Boh zanedbal. Nikdy sme nikomu nedali pokyny alebo návrhy, či už písomne, náhodnou poznámkou alebo výzvou. Predsa len často sme museli utratiť o mnoho viac tisícov v službe Bohu, ako misijný výbor mohol zabezpečiť! Boh nikdy nesklamal!

Ďalej je na rade Cuár - čo znamená málo. Inými slovami, čo dáva Boh, je viac ako dáva človek. Pretože, čo Boh dá, to rozmnoží. Keď som žil v Anglicku, naučil som sa hovoriť: „Madam, s čajom som bol spokojný, ten čaj a zákusok boli veľmi dobré!“ Inak by nebola šťastná. Človeku musíme tieto veci povedať, ale nie Bohu. Keď dáva Boh, dáva bez záväzkov. Málo od Boha je viac ako veľa od človeka!

Zabulon znamená miesto na bývanie. Keď pozorujeme poradie týchto mien, učíme sa ako chváliť Boha, ako Bohu veriť vo všetkom, ako robiť Boha našou odmenou, a ako vystavať dom pre Boha. Boh ma povolal, aby som pre Neho postavil dom. Po prvé, On robí moje telo Jeho chrámom. Po ďalšie, všetci sme spolu spojení, aby sme sa stali Božím domom.

Samotné kamene nemôžu urobiť budovu. Musíme byť uvedení v Božom pláne – strechy, múru alebo podlahy. Musíme byť prerezaní, vytesaní, ohobľovaní, zmäkčení, zjemnení a zušľachtení, aby sme sa hodili do Božej budovy – to je Boží plán. Po dlhé roky som nevedel, aké je moje skutočné miesto v Božom dome. Ale teraz to už viem. Ukázal mi to z Jeho Slova. Aj vy by ste mali hľadať Boha modlitbou, a neprestať, až kým nebudete vedieť, aká je vaša osobná služba v Jeho Dome. Potom Mu dovoľte, aby vás prerezal, vytesal, ohobľoval, zjemnil a urobil čokoľvek sa Mu páči, aby ste pasovali do jeho plánu.

V tom istom 7. verši tiež nájdete meno Eliab - znamená Boh je Otec. Ak sa chcete tešiť svojmu miestu v Božom Dome, potom sa naučte nazývať Boha Svojím Otcom. Viď Lk.11,13; Žid 12,6-10. Ak poviem, že On je môj Otec, potom musím byť ochotný prijímať Jeho karhanie. Musí ma karhať a švihať ma, aby ma priviedol k Jeho štandardu a urobil ma účastným Jeho svätosti. Cez káranie a utrpenie stávame sa silnými. Avšak je to ťažké a my reptáme a sťažujeme sa. Neznášame tento druh zaobchádzania. Avšak vieru nezískame z učebníc - vedomosťami; silnú živú vieru získame utrpením a skúškami! Utrpeniu sa nedá vyhnúť!



28.



Je to Boží poriadok! Choďte k Nemu ako Otcovi, lebo On vie dať vám to, čo potrebujete. „Ak vy, ktorí ste zlí, viete dať dobré dary vaším deťom, o čo viac dá váš Nebeský Otec!“

Vo verši 10. sa nachádza Rúben, čo znamená: Hľa, Ja vidím. Boh videl, čo mi chýba. V prvom rade, Boh vidí môj život – môj súkromný život. Neodvažujem sa pred Ním nič skryť. Musím byť ochotný otvoriť Mu svoje srdce. Potom po druhé, vidí môj stav, vidí moje ťažkosti, moje problémy. Cítim, prečo Boží ľud na Západe je tak duchovne upadnutý – vypracovali sa do šikovných žobrákov. Kedykoľvek je misionárska kampaň, sú títo „šikovní žobráci“ pozvaní, aby pomohli s výberom milodarov. Prosia: „Dajte štedrejšie, dajte veľkoryso!“ Pamätajme, že nech je už naša potreba akákoľvek, Boh to vidí a my musíme volať na Neho, a nie to hľadieť na našich zemských priateľov.

V Indii sú určité kravy, ktoré nedajú ľahko mlieko. Podojiť ich môžu len odborníci. Títo hneď zistia, ako ľahko vytlačiť mlieko z týchto neoblomných kráv! Zdá sa, že takto to vyzerá na mnohých kampaniach na Západe. Ale Boh vidí a nepotrebuje naše svetské spôsoby a naše svetské cesty a metódy, aby sa urobilo Jeho dielo!

Elicúr znamená Boh je skala! On je silný Boh, nikdy sa nemení. To, čo povie, to aj vykoná. Svoje Slovo neopustí. Prosím, verte tomu! “Vzývaj ma a Ja ti odpoviem“. Jer.33,3. Boží sľub je tak jasný.

Šedeúr znamená Šíriteľ svetla! Ten istý Boh dáva tiež svetlo. Ak chodím v svetle toho, čo mi ukázal, viem, že mi pomôže, dozrie na mňa a naplní všetky moje potreby.

Simeon znamená počutie! Boh počuje. V Iz. 65,24 vidíme, že Boh počuje, zatiaľ čo ešte len hovoríme. Raz som cestoval vlakom do Dillí oddelením tretej triedy a bolo veľmi zaplnené. Sedel som vedľa obloka. Povedal som Pánovi, že sa potrebujem oholiť, ale keď vstanem, prídem o svoje miesto: “Pošli mi tu, prosím, holiča.“ Vytrčil som hlavu z okna a bol tam holič. Len čo dokončil holenie, vlak sa pohol! Vidíte, plne som veril Bohu a len čo som hovoril, On počul. Mohol by som vám hovoriť o mnohých ďalších prípadoch, o tom ako sme sa modlili vo viere a Boh odpovedal na naše modlitby. Tak Ho chválime a ďakujeme Mu ešte predtým, ako dá odpoveď.

Šelumiel znamená Boží pokoj. Snažte sa zachovať svoj vnútorný pokoj, lebo vtedy môžeme mať pravú vieru. Cez tento pokoj vieme, že On nezlyhá. On je Boh pokoja. Odhodlajte sa, že sa nedáte rušiť druhotnými príčinami. Nikdy nedovoľte diablovi, aby rušil váš pokoj; Boh bude vždy konať vo váš prospech.

Curišaddai znamená Všemohúci je skala! Pre Boha nie je nič príliš ťažké, lebo je Bohom nemožností. „Lebo u Boha nie je nič nemožné!“ Lk 1,37. Teraz vidíte, na čo som vyššie myslel! Z tejto kapitoly môžete získať tridsať šesť posolstiev! Pre krátkosť času sa chcem len krátko dotknúť ešte niektorých mien, ktoré zostávajú:

Efraim znamená Plodný! verš 18. Efraim bol Jozefovým synom, ktorý bol počas pätnástich rokov strádania a utrpenia plodnou vetvou Izraela, Gen.49,22. Aj my musíme byť plodní v utrpení.

Ammihúd znamená ľud je vznešený; ľud je hoden chvály! Boh nás v Kristovi urobil vznešenými a ľuďmi s vysokým postavením, hoci ako Jozef môžeme byť bolestivo skúšaní po dlhý čas. „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňažstvo, svätý národ, ľud, určený byť Božím vlastníctvom...“ 1.Pt.2,9.

Manasses znamená Zabudnutie! Je veľmi ťažké zabudnúť na minulosť. Jozef bol dokonalým príkladom človeka, ktorý dokázal zabudnúť, ako aj odpustiť. Možno preto nazval svojho syna Manasses. Môžeme povedať: „Odpúšťam ti, ale už viac ma nepríď navštíviť! Nedokážem zabudnúť, čo si mi urobil!“ Manasses nás učí, aby sme zabudli na všetky tie bolestné skúsenosti. Boh je nad všetkým. Verím tomu! On premieňa všetky veci na Jeho slávu. Gamaliel znamená odškodnenie! Boh je naším jediným odškodnením. Ak oheň zničí



29.



vašu budovu, ihneď idete do poisťovacej spoločnosti a žiadate odškodné. Mysleli ste o odškodnom na vašu starobu, kedy vás už žiadna poisťovňa nepoistí? Boh je však rovnaký v každom vašom veku. On nezanedbá, nezabudnite!

Pedahcúr znamená Boh, ktorý vynahradzuje! Našimi mnohými bláznovstvami a chybami utrpíme stratu, ale môj Boh vynahradí každú stratu.

Benjamín znamená syn mojej pravej ruky! Keď sa tento narodil, jeho matka ho chcela nazvať Ben-oni, syn bolesti. Ale jeho otec namietal, hovoriac: „Musí sa volať syn mojej pravej ruky“ A tak sa stalo, že skrze Benjamína všetci Jákobovi synovia dosiahli u Jozefa priazne. Skrze bolestné skúsenosti sme privedení k Božej pravej ruke.

Abidán znamená sudca! Naznačuje, že Boh súdi môj spor. Je môj Sudca. Idem k Nemu a odmietam pomstiť sa, ani nikomu neželám žiadne zlo. On je môj Sudca!

Gideon znamená bojovník! Keď sa učíme ako zdolať pokušenie, máme pre každú skúšku viac sily.

Dán znamená spravodlivosť! Ak mi chce niekto uškodiť, verím, že jedného dňa Boh sa iste ujme môjho prípadu. Neprídem o žiadny spánok. Je mojím Advokátom. Nech hovoria zlé o mne, ja Ho budem chváliť. Štefan je príkladom človeka, ktorý bol krivo obvinený a aj tak jeho tvár svietila. Aj my sa môžeme radovať, keď sme krivo obvinení.

Achiezer znamená pomáhajúci brat! Musíme sa naučiť pomáhať a dokonca sa modliť za našich nepriateľov.

Aser znamená Pán je mojím šťastím! Pán nie je mojimi peniazmi, mojimi darmi, ani mojím úspechom; ale On Sám je mojím šťastím. Keď Kráľ Mahmud prišiel do Indie, tak vyplienil a vyraboval každý chrám. Po návrate povedal: „Tak, moji udatní kamaráti, boli ste tak verní a trpeli ste so mnou všetky tieto mesiace. Sluhovia, otvorte vrecia s pokladmi a rozdeľte ich do sto kôp.“ Boli to kopy diamantov, rubínov, zlata a striebra. „Teraz každý z vás, moji verní hrdinovia, choďte a vyberte si.“ Len vojak, ktorý stál najbližšie pri kráľovi, nechcel ísť. Nakoniec ho kráľ pobádal, aby si išiel zobrať svoj podiel, ale tento povedal: „Nie, pane, ja si vyberám vás! Ja nechcem toto pominuteľné bohatstvo. Ja chcem vás!“ Po kráľovej smrti tento vojak so stal dedičom na kráľovskom tróne, lebo kráľ Mahmud nemal syna. Je tak veľa ľudí, čo chcú iba veci. Ale Aser hovorí: „On Sám je mojím šťastím“. Nikdy nezískate rovnakú radosť z čohokoľvek iného ako od Samotného Pána! Dary, ktoré On dáva, sa nedajú prirovnať so samým živým Pánom.

Pagiel znamená Boh sa stretáva! Aká je to výsada, že Boh prichádza, aby sa so mnou stretol. Sám Pán prichádza a hovorí ku mne, dáva mi posolstvá a žehná mojej duši.

Ochran znamená ten, ktorý trasie! S Bohom môžete spôsobiť, aby sa triasli všetky moci temnosti, keď ste si vedomí Božskej prítomnosti. V autorite mena Ježiš je taká sila, že jej žiadna moc temnosti neodolá! Len sa ju naučme používať.

Naftali znamená zápasenie! Ako Jakob zápasil a nedovolil anjelovi odísť, iba ak ho požehná, tak aj my musíme neustále zápasiť a prihovárať sa pred Bohom, ako to robil Abra-hám v prospech Sodomy a Gomory. Je to tiež aj našou výsadou v službe jeden za druhého a celý svet. Boh takto koná cez naše prímluvné modlitby v mnohých končinách sveta.

Achíra znamená záchranca od zlého! My sme záchrancovia cez modlitbu. Aj tí ktorí žijú v temnote, hriechu a nešťastí, môžu byť zachránení skrze naše modlitby. Na našich stretnutiach sa znovuzrodil jeden človek. Keď som ho na budúce stretol, videl som, že odpadol. Povedal mi, že sa vracia k starému spôsobu života, aby kradol. Povedal som mu, že sa budem za neho modliť. Krátko nato som ho opäť uvidel a on povedal: „Brat, všetky moje plány boli zmarené a všetko sa pokazilo.“ Tak môžu naše modlitby zničiť moc zlého.

Enán znamená prameň! My sa stávame prameňom života skrze Boží život prúdiaci v nás a skrze nás.



30.



Gád, verš 14. znamená Hľa, zástup prichádza! Znamená to, že uvidíme veľké veci v malých udalostiach ako v prípade, keď náš Pán pri Jakobovej studni skrze ženu cudzoložnicu – skrze jednu osobu - získal celú Samáriu, J.4,1-30. Tak sa musíme ďalej modliť, aby nás Boh urobil pravými Levitmi, mocne spojenými a žijúcimi blízko Božieho srdca, radujúcimi sa nenarušenému spoločenstvu so živým Bohom.

Prejdite si opäť cez tie mená jeden po druhom a ďalej sa modlite: “Pane, daj mi skúse-nosť Júdu, Izachára, Zabulona, Rúbena, Simeona, Gáda atď“.



6. Smelo a bez prekážky:

„Kázal Božie kráľovstvo a učil o Pánu Ježišovi Kristovi úplne smelo a bez prekážky“, Sk. 28,31. Všimnite si posledný diel tohto verša: „smelo a bez prekážky“, alebo „bez zábrany“. Kresťanský život sa môže prirovnať k behu cez prekážky. Jedná sa o všeobecne známy šport. Od tých, ktorí nastupujú na preteky sa očakáva, aby preskočili rôzne prekážky a pritom nezvalili prekážku, alebo sa dotkli bambusovej tyčky. Takýmto spôsobom bežec vyhrá cenu. Prekážky často pozostávajú z múru, niekedy stolov, stoličiek, plotov, mlák s bahnom a iných vecí, ktoré sa ťažko preskakujú. Ako som čítal týchto dvadsaťosem kapitol knihy Skutkov, zdá sa mi, že vidím, že máme prekonať ako Boží služobníci aspoň dvadsať osem prekážok. Ako úžasne a dokonale Svätý Duch konal skrze Božích služobníkov na rôznych miestach pri prekonávaní každej jednej prekážky – smelo a bez prekážky.

Taktiež v minulých dňoch Boh ukázal Jeho prorokom, že musia neustále očakávať, že On odstráni vrchy. Bol to Jeho spôsob na zmätenie ich nepriateľov ako vidíme v Iz. 64,1-3. “Oj, aby si roztrhol nebesá a zostúpil, aby sa pred Tvojou tvárou rozplynuli vrchy! Ako čo oheň zapaľuje raždie, ako vrie voda od ohňa, aby si tak dal poznať svojim protivníkom svoje meno, aby sa národy triasli pred Tvojou tvárou! Keď si robil strašné veci, aké sme nečakali. Zostúpil si, pred tvojou tvárou rozplynuli sa vrchy“. Pokiaľ sme si vedomí Božej prebývajúcej prítomnosti v Jeho službe, uvidíme ako sa rozplýva každý vrch pred Jeho tvárou. Naším cieľom teraz nie je zaoberať sa všetkými, ale len niekoľkými prekážkami postavenými pred Božími služobníkmi; ako oni vydržali preskakovať cez prekážky a ako videli vrchy rozplývať sa Božou milosťou.

Začneme so Sk.1,10: “A ako v tom, čo odchádzal, upretým zrakom hľadeli do neba, tu hľa dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v bielom rúchu“. To bola prvá prekážka, ktorú museli prekonať. Pán Ježiš Kristus bol vzatý do nebies – odišiel od nich! Tých málo učeníkov stálo bezmocne hľadiac k nebesám! Pán ich práve poveril grandióznym poslaním - aby Mu boli svedkami v Jeruzaleme, Samárii a až do najvzdialenejších krajov zeme, Sk.1,8/b. Vedeli, že Pán myslel vážne, čo povedal, ale nezanechal žiadne podrobné pokyny nijakého druhu, žiadny podrobný plán pre uskutočňovanie Jeho poverenia! Tak sa sami pýtali: Kde začneme? Čo máme robiť? Kde pôjdeme? Mohol určiť nejaké pravidlá, podľa ktorých by ihneď vedeli: toľko dní máme byť v Jeruzaleme, toľko dní v Samárii a tak ďalej. Ale On jednoducho odišiel bez toho, že by bol napísal nejaké pokyny, načrtol nejaké plány! Jedinú vec, ktorú im prikázal urobiť bola, aby čakali v Jeruzaleme, aby moc Svätého Ducha prišla na nich!

Čo do počtu ich bolo veľmi málo – to bol veľký problém. Ale okrem toho, boli tu tri ďalšie veľké vrchy, ktoré boli proti nim a ktoré museli prekonať:

- Židia – ich náboženskí vodcovia, ktorí ich nenávideli,

- politickí Rímski vládcovia, ktorí ich držali v národnostnom a politickom otroctve,

- Gréci s ich modlárskou kultúrou.

Kedykoľvek prijmeme od Boha posolstvo, alebo akékoľvek poverenie, prvá otázka, ktorá nás napadne je: „Ako začneme?“ Môžete tiež cítiť, že je to veľká zodpovednosť a že „náš

prípad“ je odlišný od ostatných, neprebádaný, neodskúšaný. Ľudí, s ktorými sa stretávame,



31.



nachádzame príliš zatvrdilých - máme problémy a nevieme ako pokračovať - chceli by sme

preto jasnejšie pokyny. Ale Boh tak nekoná. V každom Božom diele sa nedomnievajte, „že keď Boh konal istým spôsobom v Anglicku, v Amerike, alebo v Madrase, že bude presne rovnako konať na inom mieste. Boh nie je viazaný našimi myšlienkami alebo plánmi. On len chce, aby sme trpezlivo čakali, kým On nezačne napredovať. Nám sa to zdá byť skutočne veľký problém, ako to bolo v prípade učeníkov. Verše 10 -11: „Dvaja mužovia sa postavili vedľa nich v bielom rúchu, ktorí im povedali: „Galilejskí mužovia, čo tu stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol vzatý od vás hore do neba, príde tak, ako ste Ho videli ísť do neba.“ Boli tak rozrušení, že odišiel, že ich Pán odišiel! Nedostali žiaden plán, čo majú robiť a ako to majú robiť. Dostali „len“ dva jasné pokyny: Majú čakať na Svätého Ducha a majú čakať na Pána Ježiša Krista, ktorí príde na túto zem druhý krát! Jasne im bolo povedané, že Pán Ježiš Kristus sa opäť vráti a majú Mu len veriť a čakať. Môže to trvať krátko, alebo dlhý čas. To nebola ich starosť! Musia ísť a čakať, ako im povedali, aby čakali a v Božom čase On sám im povie, čo robiť ďalej. Predovšetkým sa musíme naučiť čakať na Boží čas. Musíme trpezlivo čakať, lebo Boh má čas pre každé dielo a On pracuje v Jeho vlastnom čase. Nesmieme napredovať, pokiaľ sme nedostali jasné pokyny k pochodu od Pána! A určite nie pokyn od ľudí. Keď začala práca v Severnej Indii, nikdy sme nesledovali nijaký náš plán. Nemali sme žiadnu schému, že najprv musíme ísť evanjelizovať na juh, potom sever a strednú Indiu. Nemali sme žiadnu prioritu; a aj vtedy sme sa museli opätovne modliť, aby Pán zrušil naše plány, odobral naše myšlienky a idey, a dal nám svoj plán. A keď prišiel Boží príkaz, potom sme šli, napriek zlému počasiu. Keď vám Boh čokoľvek hovorí, potom trpezlivo čakajte. Nechoďte o tom diskutovať a hádať sa s vašimi spolupracovníkmi. Nedokážu vám pomôcť. Je to osobná záležitosť medzi vašou dušou a Bohom. Jedine vy môžete vedieť, ako Boh s vami jedná ako s jednotlivcami a vy sa musíte naučiť trpezlivo čakať, až príde presný, Boží čas, a on určite príde!

Na začiatku problém, ktorý sa vynoril medzi učeníkmi bol: “Je nás tak málo!“ Ale v druhej kapitole po zoslaní Svätého Ducha je tomu už inak. Vynoril sa iný problém: „Je nás tak veľa!“ „A tak tí, ktorí ochotne prijali jeho slovo, dali sa pokrstiť a pripojilo sa toho dňa okolo tri tisíc duší“, Sk 2,41. Teraz čelia druhej prekážke: Ako ich viesť, ako dodržať poriadok, ako udržať disciplínu? Ak by dielo začalo v malom a rástlo pomaly, potom by sa s tým ľahko vyrovnali a pripravili pre jeho potreby, ale toto je tak náhle a ľudí tak veľa! Čo urobíme so stavbou? Čo s ubytovaním, a čo strava? Nasledujúci verš dáva Božskú odpoveď a stále zostáva hlavným princípom, v ktorom Boh pracuje. „A zotrvávali v učení apoštolov, v spoločnom bratskom obcovaní, pri lámaní chleba a na modlitbách“, verš 42. . Či nám Boh dá dve duše, alebo dve tisíc duší, číslo nie je riadiacim faktorom. Biblické princípy sú vždy rovnaké a Božím služobníkom bolo povedané, ako založiť Jeho dielo a ako sa správne starať o rast. Možno zdôrazňujete pravidelné štúdium Biblie, možno začnete stretnutiami po domoch a každého donútite, aby svedčil, zaplatil svoje staré dlhy, vyznal jeden druhému svoje pochybenia a hriechy a urobil vatry z cigariet, zlých kníh a idolov. Avšak tí, ktorí sa obrátili, duchovne nerastú, lebo ste zlyhali v dodržiavaní Božieho poriadku. Všimnite si Bohom daný poriadok: „A zotrvávali v učení apoštolov“. Bolo to čisté Božie Slovo podané bez sfalšovania ľudskou filozofiou, alebo ľudskou argumentáciou. Z tohto dôvodu zaväzujeme ľudí čítať Božie Slovo a nie veľa iných kníh. Ja nepochybujem o hodnote rôznej duchovnej literatúry – sú aj dobré knihy. Ale predovšetkým odporúčam, aby sa najprv čítala Biblia. Veriaci sa musia oboznámiť s Božím Slovom. Musia sa naučiť o Božom pláne skrze Jeho Slovo. Tak to robili apoštolovia. Priťahovali pozornosť ku všetkému tomu, čo sa písalo o Pánovi Ježišovi Kristovi v Zákone, prorokoch a žalmoch.

Potom je tu spoločenstvo. Apoštolovia povzbudzovali ku skutočnému spoločenstvu, lebo toto je silou pre veriacich. Veriaci by mali byť povzbudzovaní, aby sa spolu stretávali čo



32.



najčastejšie, aby sa podelili jedni s druhými, čo pre nich Pán urobil. Tým, že sa spolu zdieľame o Božej vernosti, povzbudzujeme jeden druhého, duchovne rastieme. Čím to je, že ľudia radi chodia na rôzne stretnutia, ale nechcú zostať v spoločenstve? Uprednostňujú „spoločenstvo“ pri čaji alebo káve, ale podľa mňa, toto nie je skutočné spoločenstvo veriacich ľudí, ktorí túžia po samotnom Pánu Ježišovi Kristovi, Jeho Sláve a moci Svätého Ducha.

Potom apoštolovia začali ihneď s lámaním chleba. Kdekoľvek pracujete, prosím nezabudnite na zhromaždenia s lámaním chleba na Pánov deň - aj keď sú tam len niekoľkí vaši spolupracovníci, priatelia alebo služobníci! Také chvíle spoločenstva sú tak úžasné, že si budete priať, aby trvali po celý deň! Je to môj pocit, ako aj moja skúsenosť, že kde sa ľudia naučia zúčastňovať sa uctievania Pána pri Jeho stole, tak títo dávajú štedrejšie, trpia radšej, sú nezávislí na kazateľoch alebo kázaniach. Ich oči sa neupierajú na veci, ľudí, aké je počasie a pod. Ich oči spočívajú na Pánovi. Na našu radosť sme zistili, že v dedinách, kde sme začali zhromaždenia s uctievaním Pána len pred malým časom, veriaci napredovali radostne a duchovne. Spočiatku nevedeli ani čítať Bibliu, ale ako sa modlili!, ako uctievali! Naučili sa dávať radostne aj napriek svojej chudobe! Ľudia sa nenaučia dávať cez počúvanie dobrých kázní o desiatkoch, ale naučia sa dávať, pretože najprv sa naučia tajomstvo uctievania Pána, tajomstvo prebývania pre Božím trónom. Potom okrem iného aj dávajú z lásky k Nemu a nie preto, že im to niekto prikázal. Znova a znova sa ma pýtajú, “Ako dokážete naplniť vaše potreby?“ Hovorím im: “My nemôžeme naplniť žiadne potreby! Šli sme do dedín medzi veľmi chudobných ľudí, avšak napriek tomu Pán zaobstarával skrze nich. Potom sme zistili, že je to len preto, že sa prv naučili uctievať Pána. Aké zaujímavé je vidieť, ako mizne ich plachosť; a jazyky, ktoré boli zviazané, sa uvoľňujú. Taktiež smelo svedčia pod šírim nebom; jednoducho preto, že v uctievaní videli Pána.“ Podobne sa učili modliť jeden za druhého a jeden s druhým, pamätajúc, že modlitbou a prosbami predkladáme všetky naše potreby Bohu. Žiadam vás, nebojte sa kritiky okolo lámania chleba. Nebojte sa, čo vaši priatelia z iných denominácií môžu na to povedať. Oni tomu nerozumejú! Sú poviazaní ich tradíciou. Možno vás už opäť nepožiadajú, aby ste tam kázali! Vďaka Bohu za to! My nie sme pre našu službu nikdy viazaní na nejaké osobité miesto, alebo „cirkevnú“ budovu. Čo Pán otvoril, nikto nemôže zavrieť. Musíme byť verní nebeskému videniu!

A teraz sa obráťme na tretiu prekážku - bez peňazí!, Sk. 3,6: “Potom Peter povedal, striebra a zlata nemám“. Aké vyznanie, a Boží muž môže konať! Avšak on neodpovedá seba- ospravedlňujúco, ako som počul robiť mnoho misionárov! Niektorí stále žobrú: „Nemáme žiadne fondy – Prosím, dajte! Sme na vás závislí“. Hovoria, že majú vieru, ale ich viera je v ich krajinu a v ich priateľov. Myslím, že to je príčina, prečo hľadia tak túžobne na poštára, aby prišiel a doniesol im poštu a myslia si: „Bude tam niečo pre mňa?“ Myslím, že tak robiť je hanebná vec! Musíme naše oči odkloniť od našich priateľov a príbuzných, a hľadieť jedine na Pána. On má právo všetky naše potreby naplniť cez akékoľvek osoby, ktoré si On vyvolí. Peter sa radoval, lebo už mal odpoveď: „Ale to, čo mám, ti dám - V mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!“ Toto bol spôsob na prekonanie bariéry – živá viera! Aj my môžeme použiť autoritu a moc Mena Ježiš Kristus!

Keď Boh prvý krát ku mne hovoril ohľadne Jeho služby, v Anglii bolo pol tretej ráno. Dal jasne najavo, že ak chcem byť Jeho služobníkom, mám stiahnuť všetky pohľadávky z akéhokoľvek majetku v Pandžabe, nikdy sa nemám pripojiť k misii alebo inej spoločnosti, a nesmiem nikdy naznačiť, alebo hovoriť o akejkoľvek finančnej, alebo materiálnej potrebe. Potom som mal hľadieť len na Boha! Rád som sa podriadil týmto podmienkam, napriek tomu, že som nič nevedel o živote z viery. Potom, ako som začal rozmýšľať o návrate do Indie a o jej chudobe, Pán ma uistil, že je rovnaký všade a v každej krajine. S takou vierou som sa vrátil. Nevedel som ako Boh naplní moje potreby. Bolo mnoho mesiacov, keď som potravu mal, ale

33.





niekedy som bol hladný. Nezáleží aká veľká je potreba, či súkromná, alebo potreba pre veľké kampane. V našom spoločenstve nás bolo šesťdesiat alebo až sto.Keď sme vyšli s Evanjeliom na misijné výpravy, cestovali sme veľa míľ na miesta, kde nás nepoznali. Ale On zaopatril všetky naše potreby. Na druhej strane pre nejakú príčinu niekedy zadržal, aby sme sa Mu naučili dôverovať vo všetkých dobách. Otázka ale znie, viete s istotou, že stojíte v Božej vôli? Ste v Božom pláne? Ak je tomu tak, že veci sú na vašej strane v poriadku, potom sa Boh zaväzuje, že naplní všetky Vaše potreby!

Jedného dňa prišiel ku mne jeden človek a povedal mi, že musí zaplatiť prenájom, ale nemá žiadne peniaze. Modlil som sa za neho a požiadal som Boha, aby vyhovel jeho potrebe. Pán mi povedal: „V tvojej schránke máš dvanásť rupií, daj mu ich!“ Povedal som: “To nie, to je moje cestovné do Ajmeru. Sľúbil som, že sa vo štvrtok zúčastním tohto zhromaždenia a ak ich odovzdám, nemôžem ísť.“ Boh opäť hovoril ku mne: „Tie peniaze sú Moje, nie tvoje!“. Tak som tie peniaze dal tomu mužovi. Prišiel štvrtok, prišiel aj vlak, ale peniaze neprišli! Tak som vzal svoju aktovku a šiel som dolu na stanicu. Zatiaľ, čo som tam stál, priblížil sa nejaký muž a opýtal sa: „Ste Bakht Singh? Niekto mi povedal, aby som vám to dal anonymne.“ A odišiel preč. Ja som dostal peniaze na zaplatenie cestovného! V mene Ježiša Krista prekonávame bariéry. Hovoríme, že máme vieru, ale keď príde skúška v skutočnosti neveríme; a tak nás Boh vedie cez skúšobnú dobu, aby nám dal vieru, aby sme poznali moc Jeho mena.

V kapitole 4. nachádzame štvrtú prekážku, ktorá je iného druhu (verše 16 -18). „Čo urobíme týmto ľuďom? Lebo že sa stal cez nich zjavný div, je známe všetkým, ktorí bývajú v Jeruzaleme, a nemôžeme to popierať. Ale, aby sa to nerozširovalo medzi ľudom, prísne im pohrozme, aby viac v tom Mene nehovorili žiadnemu človekovi.“ A zavolajúc ich, prikázali im, aby už vôbec nehovorili, ani neučili v Ježišovom mene. Táto prekážka prišla od spoločenských a náboženských autorít. Báli sa vplyvu, ktorý mali apoštolovia na ľud. Zakázali im kázať v Ježišovom mene. Napriek ich hrozbám apoštolovia smelo pokračovali v svedčení o Ježišovi Kristovi v moci Svätého Ducha: „lebo my nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli! Apoštolovia posúdili veci, ktoré boli správne v Božích očiach, ale nie v ľudských. Dovoľte, aby som sa vás opýtal: „Konáte správne, že mlčíte vzhľadom na akúkoľvek duchovnú pravdu, ktorú vám Boh ukázal?“ Často čelíme tejto ťažkosti. Členovia denominácií a nominálni kresťania nás varujú, aby sme nehovorili v ich denominácii o istých náukách, lebo môžu povedať: “Viac vám už nedovolíme hovoriť v našej budove!“ Čo urobíte v takom prípade? Ste diplomatickí a poviete: „Áno, áno, my nechceme robiť nijaké ťažkosti vo vašom spoločenstve,“ mysliac si, že môžete mať lepšiu šancu služby, keď tak poviete? Keď ale konáme v moci Svätého Ducha, máme lepšie výsledky! Ak ľudia nechcú počuť Božie Slovo, je to na nich, vy ste oslobodení z vašej zodpovednosti pred Bohom. Musíte však odovzdať Božiu zvesť, nech je akákoľvek. To, čo mi Boh hovorí chce, aby som povedal. Musím to však povedať v láske. Musím to povedať v miernosti.

Jedného dňa v jednom zhromaždení v Južnej Indii prišiel ku mne muž a opýtal sa, či by som tam povedal pätnásť minútové posolstvo. Povedal som: “Nie, ja mám len Božie posolstvo a nemôžem vám dať nijaký sľub“. Vždy sa modlím, aby mi Boh dal Jeho posolstvo a aby odobral moje vlastné slová a myšlienky. Potom v Jeho plnosti, moci a autorite môžem odovzdať posolstvo bez akéhokoľvek ospravedlňovania sa, alebo zábrany.

Teraz sa pozrime na Sk. 5,17, aby sme videli piatu prekážku: „Tu povstal najvyšší kňaz a všetci, ktorí boli s ním, sekta to Sadúceov a boli naplnení závisťou a položili ruky na apoštolov a vsadili ich do obecného väzenia.“ Izraelská Najvyššia Rada teraz splnila svoje vyhrážky a dala apoštolov do väzenia, – aby ich potrestali. Vidíme, že Boh nie vždy používa nadprirodzené prostriedky, aby nás ochránil, ale v tomto prípade to urobil. Vzal na seba zodpovednosť za



34.



následky ich poslušnosti a prekonal prekážky: „Ale anjel Pánov otvoril cez noc dvere žalára, vyviedol ich a povedal: Iďte a postaviac sa, hovorte ľudu v chráme všetky slová tohto života!“ v19.

V roku 1947 v Západnom Pakistane Moslimovia začali zabíjať Hinduistov – chceli zabíjať aj kresťanov. Po tri následné noci prichádzali títo Moslimovia s ich zbraňami, aby útočili na ľudí z Martinpurwa. Kresťania sa skrývali po poliach. Moslimovia sa ale neodvážili prísť bližšie. Na štvrtú noc poslali odkaz s ospravedlnením, kde bolo napísané: „Posledné štyri noci sme prichádzali k vám, aby sme napadli vašu dedinu, ale vždy, keď sme prišli bližšie, videli sme muža na bielom koni s vytaseným mečom a nemohli sme ďalej postúpiť. Prosíme, odpustite nám.“ Toto sa skutočne stalo.

Keď kresťanskí misionári boli vyháňaní z Číny, niektorí misionári v Indii apelovali na Lorda Salisbury, ktorý bol Miestodržiteľom Indie a pýtali sa ho, prečo nepošle anglických vojakov na ochranu misionárov v Číne. Nepamätám si už presne slová, ktoré použil, ale opýtal sa ich, čo tam robia. Samozrejme, odpovedali mu, že boli poverení kázaním Evanjelia Pána Ježiša Krista. Na čo on odpovedal: „Ak Pán Ježiš Kristus nemôže ochrániť svojich misionárov, čo potom zmôže moja armáda?“ A to bol nespasený človek! Nesmieme sa spoliehať na ochranu cez svetské moci. Musíme sa spoliehať na Pána. Nesmieme sa spoliehať na žiadnu krajinu, ani na jej sľuby a mať nádej na jej ochranu. Oni zlyhajú! My však veríme len v Božiu vernosť!

V druhej svetovej vojne mnohí svedčili o tom ako ich Pán bezpečne ochránil, keď vonku padali bomby. Počas nedávnej potopy v Poone bolo postihnutých viac ako milión ľudí. Stena záplavovej vody bola asi 20 metrov vysoká a razila si cestu smerom k mestu Poon rýchlosťou 75 km za hodinu. Na druhej strane rieky bolo veľké jazero, takže únik nebol možný. Veľa tisíc ľudí bolo doslova odplavených; ale potom sme objavili, že každý veriaci bol v poriadku. Blízko nového mostu bolo desať radov domov, v ktorých žili dve rodiny veriacich. Na vlastné oči sme videli, ako budovy kompletne spadli a len jediná, v ktorej bývali kresťania, zostala stáť. Ako sa to stalo, nevieme! V blízkosti bol Kresťanský sirotinec obklopený vodou, avšak každý vo vnútri bol v bezpečí. Verím, že v časoch kalamity Boh zjavuje svoju nadprirodzenú moc, aby ochránil svojich vlastných. Musíme veriť v Jeho vernosť! - takto prví kresťania prekonali svoje prekážky.

Teraz v nasledujúcej kapitole pouvažujeme o šiestej prekážke - o reptaní. Viď Sk. 6,1: „A v tých dňoch, keď sa množili učeníci, povstalo reptanie hellenistov proti Hebrejom, že pri každodennej obsluhe venuje sa ich vdovám menej pozornosti.“ Kedykoľvek Božie dielo rastie, určite sú v každom spoločenstve takí, čo reptajú. Gréci-hellenisti boli v pokušení cítiť zaujatosť prejavovanú voči nim - bola to veľmi ťažká bariéra, ale ako ju prekonali? Apoštolovia zvolali spoločenstvo a povedali: “Neľúbi sa to, aby sme opustili Božie Slovo a obsluhovali stoly. A tak, obzrite sa, bratia, po siedmych dobropovestných mužoch spomedzi seba, plných Svätého Ducha a múdrosti, ktorých ustanovíme k tejto práci“. Možno si myslíte, že obsluhovať stoly je Božia zodpovednosť, ale apoštolovia rozpoznali, že ich prvým záväzkom bola služba Slova a modlitby, a za žiadnych okolností ju nesmú opustiť za účelom obsluhovania stolov. Mnohí z nás sú rovnako pokúšaní, a diabol často uspeje tým, že nás prinúti opustiť prvú službu za druhú. Muži, ktorým Boh prikázal hlásať a učiť Jeho Slovo, a Duch Svätý ich posvätil, teraz „obsluhujú stoly“. Títo muži hovoria: „Niekto to musí robiť! Ak to neurobím ja, kto potom?“

Otázka zostáva: Povolal vás Boh „obsluhovať stoly“, alebo vás povolal vyučovať Slovom? To musíte zistiť sami. Ak vás Boh povolal slúžiť Slovom, potom sa nenechajte uniesť tým, čo sa zdá byť „dôležitou“ povinnosťou. Keď som prišiel do Indie, tiež som čelil tomuto problému. Môj otec bol zapletený v prípade na vysokom súde a utrpel stratu vyše sto tisíc



35.



rupií. Obrátil sa na mňa a povedal mi, že sa rodina spolieha na moju pomoc ako staršieho syna, a že si mám nájsť prácu aspoň na tri mesiace. Apeloval na mňa kvôli mladším bratom a povedal, že aspoň príbuzní budú šťastní. Otcovi som povedal, že jasne viem, že ma Boh povolal kázať Evanjelium. Hovoril som už o boji, ktorý trval vyše dvoch rokov, keď konečne Boh ma urobil ochotným vydať Mu môj život, čas a energiu pre Evanjelium Ježiša Krista. Otcovi som povedal, že ak neposlúchnem, môj Boh utrpí väčšiu stratu. Povedal som svojmu otcovi: „Vôbec ti nemôžem pomôcť. Ja ťa nemôžem chrániť pred nebezpečenstvami, ale Pán môže. Tvoja bezpečnosť leží v mojej poslušnosti Boha! Ak poslúchnem môjho Pána, viem, že nakoniec všetci budeme požehnaní – Ja verím v Boha!“ Pri tomto moja matka začala plakať, aj môj otec začal plakať a vyzlečúc si svoj turban, položil ho k mojim nohám, povedal: „Ani na niekoľko mesiacov?“ Opäť som pevne povedal: „Nie, Bohu patrí prvé miesto! Jedného dňa bude mojou poslušnosťou Boha po všetkých problémoch“. Teraz, keď sa vraciam do Pandžabu, moji príbuzní mi vyjadrujú vďačnosť za moju poslušnosť, cez ktorú boli tak bohato požehnaní. Každý v rodine bol hojne požehnaný – viac ako si viete predstaviť! Hovoria: „Príčina sú modlitby, že my sme tým, čo sme.“ Výsledkom je, že pre Evanjelium Pána Ježiša Krista mám otvorený vstup do každého domu. Zostávajú hore až do polnoci v nádeji, že sa vrátim a odovzdám Božie posolstvo. Priznávam sa, vtedy na začiatku bolo pre mňa veľkým pokušením poddať sa prosbám rodiny! Poznám mnohých misionárov, ktorí pri podobných naliehaniach stratili svoje povolanie a trávili svoj čas robením „dobrých“ vecí, ale nenapĺňajú svoje povolanie. Ale my všetci môžeme prekonať takú bariéru iba cez vieru očakávajúc v modlitbe na Boha.

Poďme k siedmej prekážke a zvážme bariéru, že sme krivo obvinení. Čítajte Sk.7,54-55: „A keď to počuli, bolo im, ako by ich bodol do srdca a zúriac v hneve škrípali zubami na neho. A on súc plný Svätého Ducha, uprel zrak do neba a videl slávu Božiu a Ježiša stáť po Božej pravici.“ Tento Boží muž, Štefan, bol plný Duch Svätého. Šiel po ceste, na ktorej trpezlivo znášal ťažké obvinenia a krutosť. Dovolil im robiť s ním, čo chceli. Ich falošné výpady si nevšímal. Nevydal žiadne slovo o odplate. Odpustil im, modliac sa: “Pane, nepočítaj im tento hriech“. Na Pánovom diele nezáleží, akí sme boli opatrní a pozorní – určite budeme falošne obvinení, povedia o nás hrozné a neláskavé veci, a to aj naši vlastní spolupracovníci, ktorí niekedy proti nám povstanú. Na našu vlastnú obranu budeme hodiny vysvetľovať - márnime čas písaním listov, aby sme sa dokázali svoju nevinu a očistili sa. Ale tak nikdy neuspejeme! Štefan im o d p u s t i l !

Pred niekoľkými rokmi sa dohodli dvaja alebo traja muži a vydali článok, v ktorom proti mne napísali nejaké hrozné a nepravdivé obvinenie. Neskoršie som to zistil, kto to bol, ale rozhodol som sa, že budem s nimi vždy pekne hovoriť a vždy sa za nich modliť. Po dvoch- troch mesiacoch jeden z nich prišiel, chytil moju ruku a povedal: „Brat, môžeš mi venovať päť minút?“ Povedal som mu: “Prosím, nežiadaj ma o čas – ja som ti už odpustil!“ Trval na tom, že musí všetko vysvetliť, ale ja som ho uistil, že „viem presne, kto to urobil a viem to už dlho!“ Tiež som pripojil, že „žiadna ľudská zbraň nebude účinná proti mne, - nikdy mi neuškodí. Ak som v práve, viem, že ma môj Pán ochráni. Preto som ti odpustil v ten istý deň, keď som sa o tom dozvedel, a tiež som sa za teba modlil. Naučil som sa modliť za mojich nepriateľov.“ Muž sa zlomil a prosil o odpustenie. Ak nájdete vo vašej oblasti alebo komunite ľudí tohto typu – len im odpustite! Sú agentmi diabla. Nemárnite viac čas tým, že sa budete sami brániť, ale podľa príkladu Štefana – odpustite im. Vtedy sa zahanbia, spamätajú a ospravedlnia. Takto sa dá prekonať siedma bariéra.

Pôjdeme ďalej do 8. kapitoly na ôsmu prekážku. Verš 12.: „Ale keď uverili Filipovi, ktorý im zvestoval veci ohľadne Božieho kráľovstva a mena Pána Ježiša Krista, krstili sa mužovia a ženy.“ Verš 14.: „A keď apoštolovia, ktorí boli v Jeruzaleme počuli, že Samária prijala Božie



36.



Slovo, poslali k nim Petra a Jána.“ Toto sa nemusí javiť ako problém, ale určite tu vystupuje bariéra národnosti. Toto je problém, ktorý nájdeme všade. Vari nemali veriaci zo Samárie nárok, aby prijali rovnakú lásku a uznanie ako židovskí veriaci? Veľmi jemnou cestou diabol vytvoril veľkú bariéru miestnej povahy – Američania a Indiáni, vzdelaní a nevzdelaní, bohatí a chudobní, obrátení z Brahmanov a z kást, a všetky druhy rozličností a strán. Boh však vedel, že to tak bude, a z toho dôvodu poslal apoštolov z Jeruzalema do Samárie, keď Samaritáni uverili v Pána Ježiša Krista skrze Filipa, aby sa sami presvedčili, že ten istý dar, ktorý Boh dal im v Jeruzaleme, bol tiež daný Samaritánom, že tu nie je žiadny rozdiel. Moje varovanie je: Dajte pozor na rozdiely – nepodliehajte národnej pýche. Iba stratíte pôdu pod nohami – budete mať len spory! Musíme, pokiaľ je to možné, zostať ako jedna rodina – ako jedno spoločenstvo. Pokiaľ nepracujeme ako jedna rodina, diabol určite vnesie nejaké miestne škriepky. V Indii na niektorých miestach majú hinduistickú bohoslužbu a bohoslužbu v angličtine. Podľa mňa je to chybné. Robí to rozkoly. Z našej skúsenosti, my sme vždy odmietli túto národnostnú rôznosť a pracovali sme na princípe dať Božie posolstvo v angličtine s toľkými prekladateľmi, koľko bolo treba s výhľadom zabezpečenia tejto jednoty žiť spolu a slúžiť spoločne, a spoločne prekonať každú prekážku.

Deviata prekážka je obsiahnutá v deviatej kapitole. Keď začneme vo verši 31. do konca kapitoly, máme tu Petrovu skúsenosť, ktorý bol Bohom použitý na vykonanie zázrakov. Ale tiež chcem, aby ste videli veľmi veľkú prekážku – horu v Petrovom srdci. Sám Peter si nebol vedomý tejto prekážky, azda preto, že Boh jeho službe tak veľmi žehnal. Bolo to niečo, čo tiež ani druhí nemohli vidieť. Po celej krajine bolo známe, že bol Božím mužom. Ale Boh vedel, že Peter kríva vo svojej službe kvôli pýche. A tak pokiaľ Boh neurobil v Petrovi nové dielo, nemohol ho plne využiť, a nemohol ho poslať do domu Kornélia. Teraz, prosím, pozorujte ako Boh zlomil túto bariéru. Vo verši 43. sa hovorí: „Stalo sa, že býval mnoho dní v Joppe s jedným garbiarom Šimonom.“ Peter pravdepodobne prišiel len na jeden deň. Z príbehu vidíme, že navštíviť Joppu, kde vzkriesil Tabitu späť do života, nebolo jeho zámerom – poslovia boli poslaní do Lyddy, aby ho priviedli, v.38. Boh zmenil akýkoľvek plán, ktorý Peter mohol mať. Od kapitoly 10. môžeme jasne vidieť ako Boh zdržal svojho služobníka z osobitného dôvodu, hoci to Petrovi nebolo známe. Boh pripravoval v tom istom čase muža v Cézarei menom Kornélius. Keď sa Boh Kornéliovi zjavil, ukázal mu presné miesto, kde sa zdržiaval Peter a dal mu pokyn poslať mužov, aby ho priviedli. Tak vo veršoch 7. až 10. vidíme, ako sa napĺňa dokonalý Boží plán: „A keď porozprával všetko, poslal ich do Joppy. A druhého dňa, keď oni išli a blížili sa k mestu, vyšiel Peter na postrešie domu modliť sa, okolo šiestej hodiny. A veľmi zlačnel a chcel jesť. A kým oni hotovili, padlo na neho vytrženie.“ Bol to deň, keď obed veľmi meškal a Peter veľmi vyhladol. Toto zdržanie bolo tiež v Božom pláne. A zatiaľ, čo on na postreší čakal modliac sa, videl videnie a počul hovoriť hlas: „Vstaň, Peter, bi a jedz!“ Bol to Boh, ktorý zlomil Petrovu pýchu. Bola to pýcha, ktorá hovorila: „Nie tak, Pane, lebo som nikdy nejedol čokoľvek, čo je obecné alebo nečisté!“ - akoby Boh od niekoho žiadal urobiť niečo zlé! Boh mu trikrát zopakoval Svoju vôľu, až potom bol Peter ochotný poslúchnuť. A Boh ho teraz mohol použiť, aby v dome Kornélia odovzdal Jeho posolstvo. Takto Boh musel pripraviť Petra, skôr ako ho mohol plnšie použiť. Takže sa nenechajte zviesť ohľadne vašej služby. Ako Peter môžeme byť mocne použití a ďakovať za to Bohu, ale Boh chce urobiť omnoho viac.

Teraz sa pozrime na Sk.11,19: „A tak teraz tí, ktorí sa rozpŕchli pre súženie, ktoré bolo povstalo za času Štefana, prešli až do Fenície a na Cyprus a do Antiochie, nehovoriac nikomu

Slova jedine Židom.“ Veriaci sa museli rozptýliť, aby mohli doniesť život Pána Ježiša Krista kdekoľvek prišli. Problémom bolo, že dávali prednosť židovskej spoločnosti, a zanedbávali ísť mimo nich k pohanom. Bolo to prenasledovanie, ktoré ich rozohnalo za hranice Jeruzalema. Bolo to skrze prenasledovanie, že Evanjelium sa dostalo ku Grékom v Antiochii a tým



37.



pomocou hladomoru Boh presunul centrum z Jeruzalema do Antiochie. Boh ukazuje, že sa nechystá držať viazaný k Jeruzalemu aj napriek tomu, že dielo spásy začalo tam, hoci tam boli apoštolovia a iní dobrí ľudia. - On nie je závislý na peniazoch a talentoch Ameriky a Anglicka - nie je viazaný k žiadnej krajine! On môže posunúť Svoje Centrá a bude tak pokračovať, až kým sa vo Svätom Duchu nezjednotíme s Jeho Plánom.

Vo verši 27. vidíme iné možné nebezpečenstvo – nebezpečenstvo byť výnimočný. „V tých dňoch prišli proroci z Jeruzalema do Antiochie“. Boh urobil v Antiochii mocné dielo skrze službu Pavla a Barnabáša a bolo tu skutočné pokušenie, aby veriaci povedali: „Bratia Saul a Barnabáš, vy zostaňte tu; nesmiete odísť, potrebujeme vás tu!“ Bola to celkom pravda, lebo celé mesto ich veľmi potrebovalo. Všetci verili a všetci potrebovali, aby sa niekto o nich staral a boli pasení dobrými pastiermi. Ale Boh zoslal do Jeruzalema hladomor. Takto sa to stalo, že Boh prekonal aj túto bariéru - verš 30. Podľa Sk.12,1-5 veriaci v Jeruzaleme sa dostali do veľmi vážnej situácie. Kráľ Herodes dal zabiť Jakoba a uvrhol do väzenia aj apoštola Petra. Priviedol ich do nej Svätý Duch, aby viedli neprestajné modlitebné stretnutia. „Ale cirkev sa napnute modlila Bohu za neho.“ Modlili sa vo svojej chudobe, vo svojich ťažkostiach. Apoštolovia Pavol a Barnabáš sa vrátili do Antiochie s rovnakou tiažou pre modlitbu. Navonok do Jeruzalema prišli pre hladomore s podporou pre chudobných svätých, ale v skutočnosti Boh ich tam poslal preto, aby prijali toto jeruzalemské duchovné modlitebné požehnanie. Po návrate do Antiochie miestnym veriacim zvestovali mocné skutky, ktoré v Jeruzaleme Svätý Duch robil neustálym modlitebným zápasom veriacich. Rovnaký Duch bol prenesený na veriacich v Antiochii. Keď aj tu s pôstom a modlitbami veriaci zápasili, počuli Svätého Ducha hovoriť: “Oddeľte mi Barnabáša a Saula pre prácu“. Cirkev musela poslúchnuť; už nemohli viac držať apoštolov pre seba! Takto s úžasom vidíme, ako sa pre Evanjelium Ježiša Krista otvárajú dvere po celej Európe a Prednej Ázii.

Veľa Božích mužov je držaných v ich pozíciách tlakom ľudí, ľudským uvažovaním, zatiaľ čo Boh má pre nich na vykonanie iné dielo. V takýchto časoch Boh možno musí poslať hladomor, prenasledovanie, alebo iné ťažkosti, aby sme šli na kolená a zvíťazili v modlitbe a pôste, aby sme Ho tiež počuli hovoriť: “Oddeľte mi toho a tamtoho pre prácu!“

Teraz, prosím, študujte všetkých 28 kapitol a uvidíte, že apoštolovia a ostatní veriaci prekonávajú dvadsať osem prekážok pod vedením a riadením Svätého Ducha. Nakoniec posledné slová kapitoly dvadsať osem „smelo a bez prekážky“ ukazujú celkom jasne ako každá bariéra bola úplne prekonaná - vrchy rozplývajúce sa v Jeho prítomnosti a veriaci triumfálne víťaziaci.



7. Sláva Kristova:

„A keď som Ho uvidel, padol som k Jeho nohám ako mŕtvy; položil na mňa svoju pravú ruku a povedal mi: Neboj sa! Ja som prvý a posledný!“ (Zj.1,17). Ako vidíme, že sa blíži posledná doba, mali by sme čítať knihu Zjavenia opäť a opäť. Je nám tak prikázané robiť vo verši 3.: „Blahoslavený, kto číta a tí, ktorí počujú slová tohto proroctva“ - Odkaz tejto knihy je pre posledné dni a my dobre robíme, že venujeme pozornosť týmto varovaniam, pretože my už žijeme v posledných časoch. My azda plne neporozumieme posolstvu od Pána v tejto knihe, a môžeme mať rôzne interpretácie určitých pasáží, ale na tom veľa nezáleží. Hlavnou vecou je, aby sme ju obozretne a modlitebne čítali na našich kolenách, verš za veršom, kapitolu za kapi- tolou. Takto získate veľké požehnanie, a budete nájdení pripravení na ten deň Slávy, keď sa Pán Ježiš vráti. Posolstvo tejto knihy je osobitne napísané pre tých , ktorí chcú zvíťaziť. Ak nemáme túžbu zvíťaziť, Boh nás nebude nútiť; ale je jasné, že On chce, aby sme zvíťazili, lebo preto veta „ten, kto zvíťazí“ sa opakuje sedem krát v druhej a tretej kapitole a tiež i na iných miestach. Ak skutočne chcete premôcť útoky toho Zlého a všetky jeho úskoky,



38.



zistíte, že použitie týchto Božských princípov je účinné pre víťazný život. Z tohto dôvodu sa cítim byť nútený nabádať vás čítať túto knihu čo najviac, prioritne, aby ste pomohli druhým. Môžem jednoducho navrhnúť pre vaše vlastné štúdium, aby ste si rozdelili túto knihu na sedem častí. Uvidíte Pána Ježiša Krista, že poskytuje sedemnásobný záblesk Jeho Slávy:

Kapitola 1. dáva nahliadnutie Slávy Jeho Osoby. Kto je On. Čím je On. Azda sme Ho videli pri mnohých príležitostiach, ale On je tak veľký a úžasný, že to zaberie večnosť poznať Ho aký je.

Kapitoly 2.-3. ukazujú Jeho Slávu zjavenú v Jeho Cirkvi na zemi. Pán sa pohybuje a koná v Jeho Cirkvi a cez ňu na zemi aj napriek diablovým ozajstným a zúrivým útokom. Môžem v týchto dvoch kapitolách navrhnúť prinajmenšom štyridsať deväť posolstiev rozčle-nením a ďalším podčlenením.

V kapitolách 4.-5. máme záblesk Slávy Nebeskej Cirkvi – Baránkovej Nevesty. Je to zjavenie toho, akí budeme, keď budeme vytrhnutí, aby sme boli s Ním samým.

Kapitoly 6.-9. zjavujú záblesk Slávy Jeho trónu. Vidíme Ho súdiť z Jeho trónu v pros-pech Jeho svätých – Jeho nevesty.

Kapitola 20.: Posledná časť tejto kapitoly ukazuje Slávu Jeho veľkého Bieleho trónu. Toto je doba, keď Kristus bude súdiť všetkých ľudí a národy, ktoré Ho teraz odmietajú a kráčajú v temnote.

Kapitoly 21.-22.: V týchto kapitolách vidíme sedemnásobný záblesk Slávy nového stvorenia: „Hľa, všetko činím nové“ (v.5). Táto kniha je knihou o Sláve – Sláve Pána Ježiša Krista. On je Knieža Pokoja a tiež Boh Slávy. Ak rozdelíte túto knihu do sedem dielov, zistíte, že sa dá ľahko študovať. Napredujte veľmi pomaly a neponáhľajte sa. Mojím cieľom teraz nie je študovať celú knihu, ale sa len podeliť s niekoľkými náznakmi z prvých kapitol.

Apoštol Ján bol milovaný učeník Pána Ježiša Krista. Tento Boží muž sa stal v roku 95. n. l. vo svojom vysokom veku zajatcom pre Božie Slovo a svedectvo Ježiša Krista na ostrove Patmos. Je to veľmi pusto vypadajúci ostrov asi 100 km od Efezu. Apoštol Ján tam bol sám s mnohými otázkami, ktoré preletovali jeho mysľou, kvôli situácii týkajúcej sa všetkých Božích svätých. Počas šesťdesiat rokov sledoval rásť Božie dielo a Božie Slovo sa vzmáhať a rozširovať, ale teraz nastalo nečakané prenasledovanie kresťanov. Mnohí boli uvrhnutí do väzenia, mnohí boli zabití, mnohí boli roztrúsení a násilne vyhnaní zo svojich domov, mnohí ako Démas sa vrátili do sveta – odpadli od viery. Dokonca zboru v Efeze musel Pán povedať: “Opustil si svoju prvú lásku“. Efez bolo prvé miesto, kde pracoval Apollo a aj apoštol Pavol tam pracoval, potom Timotej a potom Ján. Veriaci tam boli dobre vyučovaní. Ale aj oni ochladli. Preto je apoštol naplnený pochybnosťami.

Teraz kladie veľkú otázku, ktorou sa pýta Boha: „Pane, prečo mlčíš? Prečo je rozptýlenie, strata záujmu, odpadnutie od viery? Prečo zostáva tak málo z Pánových žiarivých svedkov? Pane, prosím odpovedz mi!“ Boh mal pre neho i pre celú Cirkev odpoveď: Božie Slovo nám ukazuje, že keď prichádzame na koniec času, diabol sa stane veľmi činným – hlavne proti Božím služobníkom. Môže prísť veľmi chytro skrze chorobu a tragédiu, spory a chlad srdca, ale tiež prichádza vo veľkej zúrivosti. Pre túto príčinu sa Ján cítil taký skľúčený a zastrašený. Aj napriek tomu, že sme tvrdo pracovali, mnoho sa modlili a videli, že mnoho veľkých Božích vecí a zázrakov sa udialo, v posledných časoch sme nútení vidieť všetky druhy nepriateľstva, ako vzrastajú prenasledovania, mnohí ustupujú - a mnoho iných vecí, ktoré nedokážeme vysvetliť. Táto kniha obsahuje nielen historické fakty, ktoré sú nepochybne zaujímavé, ale vidím oveľa viac ako len to. V knihe vidím Božské princípy zjavené pre naše

použitie. Aby sme vedeli ako nepriateľovi čeliť a poraziť ho. Môže mať rafinované metódy zla, ale on je porazený nepriateľ! Môže prísť veľmi rozzúrený ako lev, ale nám neuškodí ak vieme, ako sa spoliehať na Pánove zbrane a nie na naše vlastné!



39.



Prvá vec, ktorú vidíme je, že Pán dal Jánovi videnie Seba samého. Cítite sa skľúčení? Ste znechutení na vašom pracovnom poli? Čelíte problémom medzi vašimi spolupracovníkmi ? Dovoľte mi, aby som vám dal odporučenie: Požiadajte Pána, aby vám dal nový záblesk Jeho Slávy. Iná metóda neexistuje. Tak teraz vidíme, že Pán sa zjavuje Jánovi novým spôsobom. Ján videl Pána premeneného na Hore Premenenia – aká to výsada! Videl Ho vystupovať do Slávy. Mohol Mu položiť akúkoľvek otázku na zemi – Pána poznal tak dobre! Ale teraz vidíme, že mu bol daný taký pohľad na Pána, aký predtým nikdy nemal. Bolo to v Pánov deň a Ján bol v Duchu. Pán Ježiš Kristus sa zjavuje Jánovi zozadu a hovorí k nemu. V tomto bol Božský zámer. Bolo to akoby hovoril k Jeho služobníkovi: „Poznám tvoje otázky veľmi dobre. Viem, že si odradený. Viem, že sa chceš pýtať na mnoho otázok, avšak Ján, pozri sa doprava – hladíš nesprávnym smerom“. Vo všetkej svojej úprimnosti boli jeho oči odvedené od Pána, aby videl okolnosti, ktoré ho obklopovali. Viete, že keď ťažkosti narastajú, problémy sa stávajú zložité a veci sa zvláštne zmiešajú, vtedy máme tendenciu vidieť jedine problémy - prichádzajú v listoch, v rozhovoroch a kdekoľvek idete, akoby im nebolo konca. Sú zložité, tak nemrhajte na ne čas! Pán Ježiš hovorí: “Otoč sa a pozri sa na Mňa a nie na tvoje problémy! Ja ich poznám a viem ich riešenie“. Pán pozná naše problémy, On vie, že ich nemôžeme vyriešiť. A tak, keď sa cítite skľúčení a zmätení vo veci svojej budúcnosti, aj vo vašej práci pre Neho, On chce, aby ste sa naučili obzrieť sa a vidieť Ho novým spôsobom. Ján hovorí, že za sebou počul hlas a keď sa obrátil, niečo uvidel. Je pravda, že Pána potrebujeme viac ako čokoľvek iné. Mysleli by ste, že Jánove oči akiste zachytili Pána Ježiša Krista, ale prvú vec, ktorú uvidel, bolo sedem zlatých svietnikov. Môžno, že Apoštol ešte neporozumel aký druh Cirkvi Pán Ježiš Kristus buduje; ale týchto sedem zlatých svietnikov predstavujú Cirkev – pravú Cirkev Ježiša Krista. Pán sa prvotne nezaoberá s davmi. Jeho dielo je nezávislé na členoch. Nie je ani závislé na našich aktivitách: Samozrejme sme radi, keď vidíme prichádzať veľký počet ľudí na naše stretnutia. Keď vidíme veľké obecenstvo, dostávame inšpiráciu na kázanie. Cítime, že môžeme podať lepšiu správu a myslíme si, že môžeme dosiahnuť väčšie výsledky. Pánovi ale nejde o výsledky! Nikde nám nehovorí, aby sme Mu priviedli zástupy. Pán chce čistú Cirkev, duchovnú Cirkev – nebeskú Cirkev – a nie počty! My sa azda radujeme a tešíme, keď vidíme veľké počty ľudí a navonok veľa obrátených. Oni môžu odpadnúť! Čo však budúcnosť Cirkvi? Pán v jadre hovoril Jánovi: „Nebuď príliš rozrušený tým, čo sa deje; ľudia prichádzajú a odchádzajú; ale Ja budujem moju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu“. Prvou vecou je, že Boh chce čisté zlato – nie počty! Či je ona malá alebo veľká – On chce zlato. Malé množstvo zlata je oveľa vzácnejšie ako tony oleja alebo skál. Takže, keď prišlo prenasledo-vanie, bol to Boží spôsob prečistenia zlata. Prenasledovanie je Boží oheň. Musel priviesť zmes Cirkvi s nečistotami do ohňa, aby ju prečistil. Ak by ste mali ísť do Kolarových zlatých polí v Južnej Indii, v tých zlatých baniach by ste uvideli kameň, množstvo kameňa. Najprv sa musí rozbiť a potom rozdrviť na prach. Potom sa zlato musí roztaviť a prečistiť viac krát v ohni. Boh dovoľuje prečistenie medzi veriacimi, aby ich prečistil a očistil ich, až kým sa nestanú čistým zlatom. Aká škoda, že nevieme koľko veľa zmesí, koľko smetí sa vnáša do Božieho diela! Diabol nemôže zniesť čisté Božie dielo! Ak budeme pokračovať pod Pánovým vedením a dozorom, potom On vyhrá v každej skúške, utrpení a prenasledovaní. Takto sa Jeho zlato stáva čistejším. Rozumieme, aký druh Cirkvi Pán buduje? Buduje spoločnosť? Alebo misiu, alebo spoločenstvo? Nie! On buduje čistú Cirkev - Cirkev s pravým základom, kde môže prúdiť Jeho Život a Jeho Svetlo môže svietiť. Zlaté svietniky dávajú jasné svetlo – bez žiadneho dymu! Niektorých ľudí vidíte fajčiť ako víchrica. Majú zmiešané motívy. Nemôžu poskytnúť jasné svetlo. Teda aj my musíme trpezlivo čakať, kým sa zjaví Jeho dokonalý plán.

Vo verši 13. Ján vidí nášho Pána odiateho do dlhého, veľkňažského rúcha. Predtým



40.



videl Ježiša Nazaretského, neskoršie Ho videl ako Pána vystupujúceho do nebies, ale nikdy Ho nevidel ako nebeského Veľkňaza. Prečo sa zjavuje takto? Jeho prítomnosť ako Veľkňaza v strede siedmich zlatých svietnikov hovorí o prímluvnej službe Pána Ježiša Krista. Toto je tiež nádej pre tých, ktorí padli. Modlí sa za nich ako ich Obhajca. On môže zachrániť tých, ktorí zblúdili, „vediac že On žije naveky, aby sa za nich prihováral. Pozdvihuje ich, vyzdvihuje ich a obnovuje ich“. Aj za Démasa, ktorý opustil Pána a Jeho dielo, Pán Ježiš sa neprestáva prihová-rať, kým nebude obnovený. Ako spolupracovníci Pána Ježiša Krista sa aj my musíme učiť prihovárať za iných Jeho služobníkov. Často vidíme, že Boží služobníci sú kruto skrze rôzne pokúšania satanom napádaní. Neskoro zisťujú, že nepriateľ je príliš prešibaný, chybia a padnú. Čo máme robiť? Máme ich úplne opustiť? Nie, Kristus sa za nich prihovára. Aj my sa musíme naučiť prihovárať sa.

Pred nejakým časom prišiel za mnou plačúci muž a hovoril: „Brat, modli sa za moju manželku a moju dcéru – obidve ma opustili a odišli s niekým iným“. A tak som sa za neho modlil a muž odišiel preč. Po chvíli som cítil istotu, že v mojom srdci necítim žiaľ. Nemohol som pravdivo povedať, že som sa modlil tak, akoby som sa modlil za svoju matku alebo sestru. Tak som sa tú noc namáhal pre nich, modliac sa, aby na mňa mohlo byť vložené Božie bremeno, aby som mohol zvíťaziť za tieto dve duše, ktoré zablúdili. Po niekoľkých hodinách modlitby, som od Pána obdržal uistenie, že moja modlitba bola vypočutá. Nasledovného rána po našej Biblickej štúdii, mi oznámili, že ma prišli navštíviť dve ženy. Videl som, že sú to tie osoby, za ktoré som sa modlil. Povedali: „Brat, my nevieme, prečo sme vás prišli navštíviť, ale keď sme už prešli tri kilometre po ceste, cítili sme, že nás niekto núti, aby sme sem prišli a požiadali o modlitbu“. Začali horko nariekať a vyznávať svoje hriechy a hanbu. Spozoroval som, že odvtedy sa s nimi stala skutočná zmena. Je našou kňazskou službou byť v príhovore za našich spolupracovníkov a ich rodinných príslušníkov, ktorí padli, aby Boh priniesol víťazstvo a navrátil ich k Sebe. Chcem vás ponížene požiadať, neodsudzujte. Nie je našou vecou, aby sme súdili nášho brata. Ani nebuďte sami znechutení, ale požiadajte niekoho iného, aby sa s vami modlil. Opätovne sme zistili, že po dňoch pôstu nás Pán odmenil. Počas týchto dní vnímam veľmi intenzívnu potrebu pre modlitbu.

Teraz, keď sa pozriete na Zj.1,4-17, iste si všimnete sedem znakov vyobrazených o osobe Pána Ježiša Krista. Pri ich štúdiu proste Pána, aby k vám hovoril a ukázal vám význam každého jedného znaku - jeden po druhom: “Jeho hlava a Jeho vlasy boli ako biela vlna, Jeho oči boli ako plameň ohňa, Jeho nohy boli podobné mosadzi, Jeho hlas bol ako hlas mnohých vôd, Jeho pravica držala sedem hviezd, Jeho tvár bola ako slnko, keď svieti vo svojej sile, z Jeho úst vychádzal ostrý dvojsečný meč.“ Po skončení týchto štúdii budete mať nielen sedem posolstiev, ale budete mať ďalší záblesk Jeho slávy. Vaše srdce bude mať novú modlitbu a nové rozhodnutie vidieť Ho takého, akým On Je. To bude odpoveďou na všetky vaše otázky. Jedného dňa prišiel za mnou jeden muž a povedal: „Brat, chcem sa ťa opýtať na tridsaťpäť otázok“. Povedal som, že mi je veľmi ľúto, že práve nemám čas, ale som ho povzbudil, aby s nami zostal na dva - tri dni, a potom mu venujem toľko času, aby som zodpovedal na všetky jeho otázky, pretože to bude trvať aspoň dve hodiny. Súhlasil, že zostane. Keď som bol pripravený, povedal som: „Nuž, teraz si, prosím, prines tvoj poznámkový blok a povedz mi tvoje otázky“. Povedal: „Už mi nezostali žiadne otázky. Keď si hovoril, zmizli všetky moje otázky.“ Keď uvidíte Pána tvárou v tvár, odpovie na všetky vaše otázky. Nezáleží, aké komplikované sú vaše problémy, oni zmiznú, len čo dostanete nový záblesk Jeho a Jeho Slávy. Potom podobne ako Ján, padnete pri Jeho nohách.









41.



8. Otázky a odpovede:

Otázka 1.: „Podľa vášho posolstva, aké kroky by mala podniknúť evanjelická misia v Indii, aby sa mohla prejaviť Božia Sláva?“

Odpoveď: Prvá otázka, ktorú by sme sa sami mali opýtať je: “Skutočne túžime vidieť Božiu Slávu podľa Božieho Slova?“ Všade sú ľudia, ktorý sa modlia s bremenom. Niektorí hovoria: „Pane, pošli prebudenie“. Iní sa modlia za obrodenie v diele, alebo oživenie. Ale pod tým všetkým je obecné vedomie nefalšovanej potreby – niečo chýbajúce. Inými slovami, chcú niečo, čo nemajú! Nuž, všetci z nás sa môžu začať modliť. Ako skupina sa asi nikdy nezhodneme – je to osobná vec, lebo len tí, čo sú ochotní zaplatiť cenu, môžu takto pracovať. Ak chcete prejavenie Jeho Slávy, musíte byť pripravení zaplatiť cenu, ako ju zaplatila Anna. Pán začal so mnou jednať takýmto spôsobom na začiatku. Na mojich rôznych cestách som videl duchovnú prázdnotu, a Boh mi dal bremeno modliť sa. Ako som sa modlil, stratil som všetku žiadosť na jedlo, spánok a čokoľvek iné. Mojím bremenom bolo, aby som plne videl Božie dielo: “Pane, ja viem, že môžeš pracovať; Tvoje Slovo tak hovorí a Ja tomu verím“. Ak ste úprimní vo vašich otázkach, zistíte, že Boh vám dá tiež bremeno, aby ste v modlitbe zvíťazili. Môže to byť po celé noci, alebo po celé dni. Boh vám ukáže, ako sa môžete stať Jeho partnerom ako Anna, Samuel, Dávid alebo Šalamún. Možno, že budete z týchto všetkými štyrmi, ale ak nie, musíte byť pripravení a spokojní, že sa budete podieľať na Jeho bremene akoukoľvek cestou, ktorú vám ukáže. Nemyslím si, že môžeme dosiahnuť veľa ako skupina. Je to posolstvo, ktoré môžu prijať len tí, ktorí sú jednoznačne zaťažení tým, aby uvideli zjavenú Božiu Slávu. Nech už vám Boh ukáže čokoľvek, musíte sa podvoliť. Ak vám Boh prikáže, aby ste strávili viac času na modlitbe, potom tak rozhodne urobte. Ak vám Boh ukáže niečo z Jeho Slova, verne to splňte a podeľte sa s tým s vašimi spolupracovníkmi .

Otázka 2.: „Považujete to za možné, aby zahraniční misionári, ktorí pracujú v dnešnej Indii, založili miestnu cirkev alebo zhromaždenie, ktoré je domáce a ktoré funguje podľa Novozákonného vzoru?

Odpoveď: V prvom rade nikoho nepokladám za „cudzieho“. Boh privádza človeka z ktorejkoľvek krajiny a my ho prijímame ako Božieho posla. Neprijímame ho ako Američana, Angličana, alebo Japonca. V druhom rade nie každý môže založiť „cirkev“. Iba tých, čo majú apoštolskú službu – apoštolské povolanie a skúsenosť – Boh takto používa - a môžu byť z ktorejkoľvek krajiny. V knihe Skutkov vidíme, že Boh použil ľudí z rozličných miest. Nebol viazaný, aby vybral ľudí z Jeruzalemu, Antiochie, Efezu alebo Kolosa. Tých, ktorých povolal, On posvätil pre osobitnú úlohu. Tu nejde o národnú, alebo zahraničnú otázku. Boh môže použiť každého, ktorý reaguje na Jeho povolanie. Môžeme kázať, alebo učiť, ale to nezaloží „cirkev“ - to nie je tak ľahké. Žiadate si taký dar?

Otázka 3.: „Princíp, že Boh pracuje plnšie cez zbor, ako telo veriacich, než cez nezávislých veriacich, ktorí pracujú oddelene, je z Písma jasné. Avšak sú tu indikácie z histórie Cirkvi, ktoré ukazujú, že je tam toľko dynamiky, ktorá pracuje skrze ľudí, ktorých Boh použije a ktorí fungujú celkom nezávisle, takí ako apoštol Pavol a iní Boží ľudia. Vidíme, že po ktorejkoľvek Pavlovej misionárskej ceste sotva niekedy svoje kroky konzultoval s miestnym zborom; alebo zbor, ktorý ho poslal, s ním. Nie sú tam žiadne znaky pre podriadenie sa zboru, ako sa to dnes vyučuje. Konzultoval so svojim teamom, ak vôbec... Ale obyčajne napreduje podľa svojho vedenia.“ Odpoveď: Áno, súhlasím s vami, že je to všeobecný Biblický princíp, že Boh pracuje plnšie skrze Cirkev – telo veriacich. Písmo je jasné – prečo mu neveriť? Nemám o tom pochybnosti. Ale nikdy som nepovedal, že Boh nemôže použiť ľudí, ktorí fungujú nezávisle. Veľakrát som povedal, že Boh je zvrchovaný a môže použiť kohokoľvek - aj Baláma; ale to nie je dôkaz, že človek je pred Bohom dokonalý. Je možné, že Boh môže pracovať skrze mňa a priviesť veľa ľudí k Sebe. Môžu byť veľké vonkajšie výsledky , ale vo mne môže byť niečo, čo sa



42.



Bohu nepáči. Nemiešajte tieto dve veci. Samozrejme Boh môže použiť a používa učiteľov, zvestovateľov a Božích mužov z každej krajiny, aby vysvetlil Písma a získal duše, ale zdôrazňu-jem, že ak chcete poznať Božiu plnosť, ktorú koná skrze Cirkev, potom musíte vojsť do Božieho plánu – niet inej cesty. Teraz tu máme otázku: „Som nezávislý prirodzene, alebo Božím príkazom?“ Existujú niektorí ľudia, ktorí zostávajú nezávislými, lebo pre nich je problémom pracovať s druhými – sú šťastnejší, keď sú samotní, a sú dobrými ľuďmi. Môžete však pravdivo povedať, že vás Boh povolal, aby ste boli nezávislí? Mojou vlastnou skúsenosťou je, že potom, čo som pracoval samostatne sedem rokov, robiac moje vlastné plány, teraz dávam prednosť práci v tíme - obyčajne 10 až 12 ľudí. Predtým som nevedel, ako sa radovať modlitebnému spoločenstvu celého zhromaždenia, ale od tej doby je mojím zdrojom sily pracovať v spolupráci s druhými. Teraz je to pre mňa veľmi cenné mať modlitebné spoločenstvo zhromaždenia a viem, že bol som ich modlitbami zachránený od mnohých chýb. Modlíme sa spolu ako zhromaždenie a Pán nám dáva úžasné časy požehnania, viac ako som predtým poznal. Ale ma, prosím, nerozumejte zle. Nehovorím, že nikto nie použitý bez nás. Všade sa modlíme za Boží ľud, ale keď príde na budovanie zhromaždenia – musí to byť podľa Božieho plánu.

Aby som zodpovedal druhú časť vašej otázky cítim, že je to veľmi silné vyhlásenie povedať, že Pavol nejednal s miestnym zborom, alebo skupinou potom, keď ukončil misijné cesty. Viete, Biblia nedáva všetky detaily. Na prvom mieste to bol Pavol, ktorý tak dôrazne a verne učil prvé zhromaždenia veriacich Božské princípy a nevykonával by ich potom on sám? Nechcel by byť sám príkladom týchto vecí? Nuž, boli okolnosti, v ktorých nemohol konzultovať so zhromaždením a v našom prípade to môže tiež byť tak, že sa nemáme s kým modliť. Ale na druhej strane nie sme pod zákonom, ale pod milosťou. Keď nemôžeme konzultovať s našimi spolupracovníkmi osobne, potom to určite môžeme urobiť písomne. Keď v Jeruzaleme začalo dielo, zdalo sa, že tam nie je žiadny zborový poriadok a v tom čase nájdete Barnabáša a Saula pohybovať sa samotných. Bolo to až v Antiochii, že zborový poriadok sa stal zreteľným, a odvtedy sa apoštolovia vždy pohli dopredu pod priamym vplyvom zboru. Všade v epištolách nachádzame, že Pavol apeluje na cirkev, aby sa za neho modlila: „Ale, vás prosím bratia, pre nášho Pána Ježiša Krista a pre lásku Ducha, žeby ste spolu so mnou zápasili na modlitbách za mňa u Boha, aby som bol vytrhnutý od neposlušných neveriacich v Judsku a aby moja služba, ktorú mám pre Jeruzalem, bola príjemná svätým; aby som prišiel k vám v radosti skrze Božiu vôľu a odpočinul si spolu s vami“, Rim.15,30-32. „I za mňa, aby mi bolo dané Slovo, keď otvorím svoje ústa, aby som prosto a smelo oznámil tajomstvo Evanjelia“, Ef.6,19. „A zároveň sa modlite i za nás, aby nám Boh otvoril dvere Slova hovoriť tajomstvo Kristovo, pre ktoré som aj spútaný, aby som ho zjavoval tak, ako mi treba hovoriť“, Kol. 4,3-4. „Napokon, bratia, len sa modlite za nás, aby bežalo Slovo Pánovo a bolo aj inde oslavované, ako aj u vás a aby sme boli vytrhnutí z moci premrštených a zlých ľudí. Lebo viera je nie vecou všetkých“, 2Tes.3,1-2. Z týchto Písiem je jasné, že Pavol stále počítal s modlitebným spoločenstvom zborov a žiadal si ho. Keď hľadáme modlitebné spoločenstvo, neznamená to, že sme viazaní názormi druhých, jednoducho to znamená, že si ceníme modlitebné spoločenstvo. Naša bezpečnosť je v tom, že sme podporovaní celým zborovým spoločenstvom. Oni musia vedieť, čo robíme a musíme komunikovať s celým zborom, nie iba s jedným človekom. To je to, čo robil Pavol!

Otázka 4.: „Konáme lekársku službu a často sa modlíme za pacientov. Pacienti sú Hinduisti a Moslimovia, ktorí sú šťastní, že sa za nich modlíme, ale nemajú živú vieru v Pána Ježiša Krista. Ako ďaleko môžeme očakávať, že Boh odpovie na modlitbu za ich uzdravenie, aby mohla byť Sláva menu Pána Ježiša Krista? Keď nemajú vieru, môžeme očakávať, že ich Boh uzdraví? „

Odpoveď: To záleží na našej viere a nie len na ich viere. V mnohých prípadoch sa zdá,



43.



že náš Pán liečil ľudí, aj keď nemali vieru. V našom prípade cítim, že by sme sa mali modliť za

ich uzdravenie, ako aj za ich spasenie. Viem, že oni prichádzajú len pre dobro svojho tela, ale ja sa všeobecne modlím za chorobu tak tela, ako aj duše. To je našou výsadou, lebo náš Pán je milujúci Stvoriteľ a vo Svojej milosti lieči ich choroby a vyslobodzuje ich z ťažkostí, hoci Ho nevzývajú.

Otázka 5.: „V prípade kresťanského jadra v malej dedine, ďaleko od spojenia s vonkajším svetom, čo by ste navrhol, aby sa tým riadili pri ustanovovaní starších? Kto ustanovuje starších? Pavol mohol určiť rôznych ľudí, aby šli sem a tam, aby ustanovil starších, ale keď nieto nikoho so štatútom Pavla, ako by to bolo možné v dedine?“

Odpoveď: Keď sa to tak vezme, osoby, skrze ktorých práca začína, sú zodpovedné za jej rast. Ak sami nemôžeme splniť túto službu, musíme vyžiadať modlitby iných skupín veriacich, aby „Pán vyvolal niekoho, aby sa o nich staral.“ Skrze ich modlitby Boh poskytne plné zaopatrenie a pošle niekoho, aby s nimi zostal dosť dlho, aby im vypomohol. Je to Božský princíp, že Boh nikdy neopustí Svoje ovečky a čaká od svojich spolupracovníkov, že Ho požiadajú, aby sa dovolávali Jeho sľubu, aby viedol Svoje ovečky - a On bude!

Otázka 6.: „Písma nám prikazujú, aby sme kázali Evanjelium každému stvoreniu. Do tej miery môžeme bezpečne povedať, že potreba strateného sveta predstavuje výzvu k celému svetu. Ako viete, po rokoch evanjelizácia celého sveta bola dôrazom WEC ((Kampaň pre celosvetovú evanjelizáciu). Uznávam to ako základnú vec, ale chápem, že vaša skúsenosť je viac evanjelizo-vať tam, kde je človek jednoznačne istý, že Boh pripravuje cestu. Mohli by ste sa podieľať so svojimi osobnými názormi v tejto línii? „

Odpoveď: Ja predovšetkým verím, že príkaz kázať a učiť je zvrchovaný príkaz. Idú spolu a nesmú sa nikdy deliť. Keď sme rozpoznali túto dvojitú zodpovednosť, šli sme kázať do dedín. Bolo to v Sindh, kde som začal moju prácu. Bol som sám; a bola to najobtiažnejšia a zaostalá časť Indie. Bolo veľmi málo takých, ktorí sa odvážili ísť do ulíc a dedín Sindhu – také je to obtiažne miesto. Cítil som potrebu pomoci a spoločenstva, a tak som sa začal pýtať Pána. Poslal mi nejakých spolupracovníkov. Spolu sme pracovali, spolu sme sa modlili a zdieľali spoločenstvo vo veciach Pána. Zvykli sme sa modliť dlhé hodiny, zmieňovali sme sa o kresťanoch podľa ich mien a modlili sme sa za prebudenie medzi nominálnymi kresťanmi. Boh má istý čas pre každé miesto a držal nás tam počas piatich rokov. Do tej doby sme mali asi tridsať pozvaní na kampane na rôznych miestach na severe Indie.

Čakal som, že pôjdeme na sever, až kým Boh neprehovoril ku mne veľmi jasne v jedno ráno a povedal mi, aby sme išli na juh. Ja som nemal túžbu ísť na juh. Avšak v ten deň prišiel dopis z Madrasu, ktorý nás pozýval, aby sme prišli do Madrasu. Odpísal som a povedal som im, že sa budem viac modliť, prv než dám konečnú odpoveď. Chcel som si byť dvojnásobne istý, že ma On vedie. Modlili sme sa a Pán potvrdil Svoje Slovo, aby sme išli na juh. Bolo to v roku 1938, keď sme išli na juh na tri týždne do istého mesta. Začali sme s modlitbami po celú noc a pokračovali počas 19 nocí od polnoci do piatej hodiny ráno. Namáhali sme sa a Pán nám zjavil Jeho vzor tým, že rozdelil Indiu do rôznych sekcií. V tom čase sme cítili, že viac bremena bolo pre juh ako pre sever. Avšak bol to pre mňa vždy boj, aby som zostal na juhu – stále som túžil byť na severe, hlavne pre obtiažnosť jazyka. Nikdy sme nerozmýšľali, ani sme si nežiadali, ale vždy sa zdalo, že nás Pán tlačí, aby sme išli na juh. Pána sme museli poslúchnuť, lebo sme vedeli, že Pán sa neriadi našimi myšlienka a túžbami. Nikdy sme neiniciovali kampaň na žiadnom mieste, ani nikomu nenapísali, žiadajúc o stretnutia, ani sme sa neriadili podľa mapy. Dovoľte mi, aby som vám podal jednoduchú ilustráciu, ako nám boli otvorené ďalšie dvere. Dostali sme dopis z Vellore od mladého dievčaťa, ktorá chcela byť pokrstená. Tento dopis ma prenasledoval po tri mesiace z miesta na miesto, tak som sa predovšetkým ospravedlnil, že som nemohol prísť skôr; ale išiel som na miesto, kde bývala a hovoril som



44.



s ňou. Potom som hovoril s jej matkou: “Ste si istá, že vaša dcéra robí správny krok?“ Uistila ma, že dievča je znovuzrodené a dodala: „Som veľmi šťastná, že to ide dosvedčiť v krste“. Potom sa som pýtal ďalej: „Toto všetko je veľmi dobré, ale čo vy? Ak si myslíte, že vaša dcéra robí dobrú vec, potom tú cestu musíte sama nasledovať. - Boh nerobí žiadne výnimky.“ V našom rozhovore mi povedala, že v dedine bude stretnutie a srdečne ma pozvala, aby som prišiel. Na to stretnutie prišli mnohí z lekárskej fakulty z Vellorskej nemocnice, a z tohto som mohol vidieť, ako Boží čas prišiel pre Vellore. Pánovo Slovo prišlo ku mne jasne: „Nečakaj, najmi si dom a konaj kampaň!“

Podobne nám prišli podobné pozvania, aby sme vstúpili do Poona; pozvania z Assam, aby sme vošli do veľkých otvorených dverí medzi Lushai, Naga a i ďalšie skupiny ľudí.

Dvere do Poona sa nám otvorili bez toho, že by sme urobili akékoľvek plány. - boli sme jednoducho naporúdzi. Boli tam štyria z nás. V sobotu ma prišiel navštíviť nejaký človek a povedal: “Na zajtra nemáme žiadneho rečníka v našej cirkevnej budove, poviete nám zajtra vy Božie posolstvo?“ Modlili sme sa o to a prijali pozvanie. Prišiel veľmi veľký zástup a to aj napriek tomu, že predtým nebolo žiadne oznámenie – a v priebehu troch dní sme rozdali vyše tisíc lístkov pre rozhodnutie. Ľudí, ktorí podpísali lístky pre rozhodnutie, ktorí prijali Pána ako Svojho Spasiteľa bolo šesťsto sedem. Pán v tom istom čase tiež naznačil, že prišiel Jeho čas, aby konal v Poona a tak sme si najali dom a začali ich učiť Bibliu.

Veľa sme sa modlili za sever a teraz náš pocit je, že Boh napreduje a že sa blíži Jeho čas, aby konal na severe. Nemôžeme povedať kde – možno, že je to Lucknow, alebo na nejakom inom mieste.

V Guntur sa to stalo takto: Bol som v Bellu a Boh mi povedal, že mám ísť do Guntur. Išiel som tam, ale len na niekoľko hodín. Modlil som sa na stanici, keď spoza mňa vyšli dvaja mužovia a povedali: “Poslali nás k vám niektorí Hinduisti z dediny vzdialenej asi 40 míľ. Je tam asi 30 ľudí bez krstu. Mohli by ste prísť ich pokrstiť?“ Povedal som, že sa za to budem modliť a pošlem najprv priateľa, aby sa utvrdil vo faktoch. Po dvoch mesiacoch sme tam išli ako družina. Nuž, bola tam malá skupina veriacich. Mali vlastné miesto pre bohoslužby. Taktiež v susednom meste bolo 30 až 40 veriacich, ktorí sa zhromažďovali na uctievanie každý týždeň. Pán teraz používa jednotlivých veriacich, aby pre nás otvorili cestu. Toto sú príklady, ako sa snažíme naplniť príkaz evanjelizovať a učiť pod vedením Svätého Ducha.

Otázka 7.: (a) „Moja otázka sa týka Indických spolupracovníkov. Ako misia dôverujeme Pánovi, že nám pošle Indických spolupracovníkov, ktorí sú ochotní prísť pracovať s nami na báze „viery“, rovnako ako my. Iné misie majú Indických pomocníkov, avšak ich platia.

(b) A čo tí, ktorí pracujú, kde nie je žiadny zbor?“

Odpoveď: (a)To je chyba, ak pracujete ako misia. Ľudia, ktorí prichádzajú pracovať do misie prirodzene očakávajú, že ich budú platiť. Tak to obecne rozumejú všetci Indovia. Ale ak pracujete na báze zhromaždenia, je pravdepodobnejšie, že spolupracovníci prídu na báze viery. Z toho dôvodu neschvaľujeme misie, ani vôbec neprosíme o pracovníkov. (b) Viete, tým, že pracujete na báze zhromaždenia, môžete očakávať, že Boh dá zhromaždeniu dary (nie misiám) tak, ako to robil v prvých kresťanských zboroch. Musíte Ho požiadať o pracovníkov, či už sú zo severu, juhu alebo z kadekoľvek. Je to v zhode s Jeho poriadkom, ako sa nachádza v Ef. 4.11-12. Toto sú dary, ktoré Boh chce dať cirkvi. Akákoľvek iná cesta je na báze zamestnávateľ/ zamestnanec, čo nie je Božia cesta.

Otázka 8.: „Nakoľko každé zhromaždenie je buď nezávislé, alebo patrí nejakej denominácii – a aj najnezávislejšie skupiny sú spolu spojené určitým druhom federácie – aké sú znaky, ktoré má človek hľadať, aby sa rozhodol, či zhromaždenie je verné alebo nie?“

Odpoveď: Znaky? To je ťažké odpovedať. Nemôžeme sa riadiť vecami, ktoré sa javia ako pravdivé. Skutočne jediná cesta, ktorou osoba môže určiť pravý motív skupiny, je žiť



45.



s nimi. Na druhej strane nachádzame skupiny, ktoré sú úprimné, ale postrádajú učenie. Len tak zistíme, či sú verní alebo nie, keď žijeme s nimi a hľadáme vzájomné spoločenstvo, že si môžeme byť istí, že chcú byť riadení Svätým Duchom - to je jasný pracovný motív. Uctievajú Pána tým, že sa zhromžďujú na Lámanie Chleba pri Pánovom stole? Žiadajú si, aby bol v skupine naplnený Božský plán? Chcú byť riadení ich vlastnými doktrinálnymi predstavami? Ak sú úprimní pri hľadaní Pánovho nariadenia ustavične, potom ich prijmite ako miestny zbor. To je prinajmenšom skúška, ktorou sa riadime.

Otázka 9.: „Nakoľko cítite, že všetci misionári majú byť spojení so zhromaždením, aké praktické kroky navrhujete, aby sa to dosiahlo?

Odpoveď: Ale to som ja nikdy nepovedal. Ja som sa len vyjadril, že tí, ktorí sú žiadostiví nasledovať Boží plán, by tak mali urobiť. Toto by nezahrnulo všetkých misionárov. Určite je to podľa toho, čo k nám hovorí Boh ako k jednotlivcom, aby sme spoznali, že musíme vstúpiť do Božieho plánu. Nemôžete to nikomu nanútiť, ani to nie je niečo, do čoho vojdete ľudskou múdrosťou a uvažovaním. Ak začnete spolupracovať, presvedčíte sa, že Boží poriadok je zhromaždenie. Taký krok sa nikdy nesmie podniknúť odporúčaním. Musí prísť od Pána k jednotlivcovi samotnému.

Otázka 10: „Do určitej miery misionári majú Biblickú prípravu a skúsenosti Pánovej práce. Mali by byť vedení bratom alebo starším, ktorý má menej skúsenosti; toto ako riešite v menších zhromaždeniach?“

Odpoveď: Tu nejde o záležitosť vedenia - je to azda nevhodne použité slovo. Duchovne sa snažíme spolupracovať jeden s druhým na báze spoločenstva - hľadajúc spoločenstvo každého jednotlivého veriaceho. Ako Boží služobníci rozoznávame len jedno vedenie a to je Božie vedenie. Nie sme pod kontrolou ľudí. Ak sú tam starší zboru, ako starších ich uznávame, či už sú gramotní alebo nie, zrelí alebo menej zrelí. Prijímame ich ako Božích služobníkov a na tom princípe sa uchádzame o ich spoločenstvo. Pre nás to má veľkú hodnotu – vzájomná závislosť a úcta, ale nie vedenie. Nuž, ak si myslíte, že vám Boh nedal toto usmernenie, len čakajte, nie je potrebné byť netrpezlivým. Našou skúsenosťou je, že starší nám nevnucujú svoje spôsoby a myšlienky. Keď raz rozpoznáme, že sú starší od Boha povolanými, je radosť a výsada mať s nimi spoločenstvo a s nimi spolupracovať.

Otázka 11: „Vo WEC (Kampaň pre celosvetovú evanjelizáciu) máme systém, ktorým sú kandidáti testovaní a prijímaní ako vhodní pre misionársku prácu. Je tu aj ďalšia dvojročná skúšobná doba v teréne. Potom dostanú plnú slobodu, aby sa rozhodli a aby prijali službu, ako ich Svätý Duch vedie v spoločenstve s ostatnými členmi v teréne. Aký máte plán pre pracovníkov na plný úväzok pre ich prijatie a uznanie?“

Odpoveď: Samozrejme, že nemáme žiadny plán. Tí, ktorí k nám prídu ako spolupra-covníci, zostanú s nami na jeden rok, niektorí na desať rokov a niektorí menej. Nemáme pevne stanovenú dobu. Neprestávame ich pozývať a kedykoľvek zistíme, že sú zrelí a pripravení a dá sa im veriť, že splnia službu, rozoznáme na nich Božie povolanie. Niektorí odídu pre rôzne príčiny. My ich nenútime, radšej necháme iniciatívu na jednotlivca. Tí, ktorí sa rozhodnú pracovať s nami dobrovoľne a s túžbou, aby boli preskúšaní, zostanú ďalej s nami. Zapoja sa do práce pod šírim nebom, stretnutiach v domoch a práci s evanjeliom a takto zistíme ich schopnosti a jednotlivé dary. Máme veľmi široký výber ľudí, ktorí k nám prichádzajú! Niektorí sú jednoduchí dedinskí ľudia, niektorí sú vzdelaní a nadaní ľudia. Každý musí byť testovaný rozdielne, aby sa určili jeho dary a povolanie. Ale pokiaľ ide o vás ako skupinu súhlasím, že máte potrebu držať sa nejakého plánu.





46.



Otázka 12: „Čo pokladáte za Nebeský plán pre Cirkev pri uznaní piatich služieb (apoštoli, proroci, evanjelisti, pastieri a učitelia), ktoré sú jej dané spolu s činnosťou deviatich nadprirodzených duchovných darov. Obhajujete dnes tieto služby v zboroch?“

Odpoveď: Nemyslím, že to treba vnucovať. Duchu Svätému sa musí dať plný dohľad. Keď On pracuje, zistíte, že rozličné nadprirodzené dary, aj talenty fungujú v

zhode a jednote. My zaručujeme, že keď je sporná otázka akéhokoľvek druhu, Duch Svätý má dohľad. Na druhom mieste nie sme viazaní nijakou metódou. V skutočnosti často máme nový plán pre každé zhromaždenie. Keď Duch Svätý koná, prečo Ho potom nenechať, aby konal? Ak zistíme, že sa niečo deje neusporiadane, hneď to zastavíme. Veríme, že keď Duch Svätý má dohľad, zjavuje sa mnohými spôsobmi - ako sa rozhodne – niekedy skrze všetky dary, niekedy len skrze niekoľké. Ale netrváme, že On musí robiť veci istým spôsobom, alebo tou istou cestou. Vo všeobecnosti sme opatrní na nejaké osobitné prejavovanie nadprirodzeného daru. Musíme rozpoznať, či je od Boha, alebo od diabla, inak by sme boli náchylní sa rozhodovať podľa ľudského svedectva. Tak uplatňujeme každý test, každé hodnotenie, a keď zistíme, že je tam vnútorný pokoj, poriadok, súlad a jednota, potom to prijímame ako dôkaz od Boha.









V Bratislave, advent 2011, upravil vstk