V zboroch panuje veľké nedorozumenie, pokiaľ ide o účel hudby v kresťanských chválach. Zbory bežne propagujú svoje „dynamické“ chvály, ktoré „menia život“ a ktoré vás „privedú bližšie k Bohu“ alebo „zmenia váš život“. Niektoré cédečka s chválami sľubujú, že hudba „vám umožní vstúpiť do Božej prítomnosti“. Dokonca aj v letáku týkajúcom sa nedávnej konferencie pre vedúcich chvál boli uvedené tieto neskromné slová:

 

 

Problémom tohto letáku a mnohých zborových propagačných materiálov je, že takéto sľuby svedčia o významnom teologickom omyle. Hudba sa považuje za prostriedok na uľahčenie stretnutia s Bohom, hudba nás privedie bližšie k Bohu. V tomto kontexte sa hudba stáva sprostredkujúcim nástrojom medzi Bohom a človekom. Táto myšlienka je však bližšie k extatickým pohanským praktikám než ku kresťanskému uctievaniu.

 

Jediným prostredníkom medzi Bohom a človekom je Ježiš. Len On nás privádza k Bohu. Rozšírené, ale nesprávne predstavy týkajúce sa hudby chvál podkopávajú túto základnú pravdu kresťanskej viery. Tiež je ironické, že kým mnohí kresťania popierajú sviatostnú úlohu tých sviatostí, ktoré Pán sám dal cirkvi (krst a Pánova večera), veľmi radi priznajú sviatostnú moc hudbe. Hudba a „zážitok chvál“ sa považujú za nástroj, prostredníctvom ktorého vstupujeme do Božej prítomnosti a získavame Božiu spásu. V Písme jednoducho nie je nijaký dôkaz o tom, že hudba sprostredkúva priame stretnutia alebo zážitky s Bohom. Je to bežná pohanská predstava. Ani zďaleka nie je kresťanská.

 

Vaughan Roberts vo svojej užitočnej knihe Skutočné uctievanie uvádza štyri dôsledky názoru, že hudba je stretnutím s Bohom. Zhrniem ich.

 

1. Božie slovo sa dostáva na okraj.

V mnohých zboroch a kresťanských zhromaždeniach nie je nezvyčajné, že Božiemu slovu sa nevenuje náležitá pozornosť. Hudba dáva ľuďom prchavé „zimomriavky“, kým Biblia je suchopárnejšia. Kazateľne sa zmenšili či dokonca zmizli, zatiaľ čo kapely a osvetlenie sa rozrástli. Viera však nepramení z hudby, dynamických zážitkov alebo údajných stretnutí s Bohom. Viera sa rodí skrze ohlasovanie Božieho slova (Rim 10:17).

 

2. Naše uistenie je ohrozené.

Ak si spojíme Božiu prítomnosť s konkrétnym zážitkom alebo pocitom, čo sa stane, keď ho už nebudeme cítiť? Hľadáme zbory, ktorých kapela chvál, orchester alebo organ v nás vyvoláva pocity, ktoré túžime mať. Skutočná prítomnosť Boha v našom živote však závisí od Kristovho prostredníctva, a nie od subjektívnych zážitkov.

 

3. Hudobníkom sa priznáva postavenie kňazov.

Keď sa hudba považuje za prostriedok na stretnutie sa s Bohom, vedúci chvál a hudobníci dostávajú úlohu kňazov. Stávajú sa z nich tí, ktorí nás privádzajú do Božej prítomnosti, namiesto Ježiša Krista, ktorý ako jediný už splnil túto úlohu. Je pochopiteľné, že keď mi vedúci chvál alebo kapela už nepomáha zažívať Boha, je nanič a musí sa vymeniť. Na druhej strane, ak veríme, že sa vedúcemu chvál alebo kapele podarilo priviesť nás do Božej prítomnosti, v našej mysli dosiahnu postavenie, ktoré im vôbec nepatrí.

 

4. Prehlbuje sa rozdelenie.

Ak označíme určitý pocit za stretnutie s Bohom, a ten pocit vyvoláva len konkrétny druh hudby, budeme trvať na tom, aby sa tá istá hudba hrala pravidelne v našom zbore alebo na našich zhromaždeniach. Pokiaľ majú všetci rovnaký vkus ako my, je to v poriadku. Ale ak iní potrebujú iný druh hudby, aby dosiahli pocit, ktorý je pre nich dôležitý, dochádza k rozdeleniu. Vzhľadom na to, že konkrétne pocity bežne označujeme ako stretnutia s Bohom, naše požiadavky týkajúce sa toho, čo vyvoláva tieto pocity, sú veľmi prísne. Preto sa mnohé zbory rozhodnú ponúkať viaceré štýly chvál. Tým nevedomky schvaľujú rozdelenie a individualizmus v Božom ľude.

 

 

Písmo je plné výziev, aby Boží ľud spieval a hral Pánovi. Náš Boh nám láskavo dal tento prostriedok jeho uctievania. Je však dôležité pochopiť, že hudbav našom uctievaní slúži dvom konkrétnym účelom: ctiť Boha a budovať ostatných veriacich. Mnohí kresťania žiaľ pripisujú hudbe sviatostnú moc, ktorú jej Písmo vôbec nepriznáva.

 

Autor: Todd Pruitt