Spomeniete si na nejakú otázku, keď sa niekto spýtal na váš odhad a po vašom tipe ste sa dozvedeli správnu odpoveď, pravdivé číslo, ktoré bolo tak neuveriteľne inde ako váš tip, až ste zdesením skoro zamdleli?

 

Napríklad – viete si tipnúť na koľkokrát si narkoman, ktorému sa žily stiahli medzi svaly ako obranná reakcia tela, na koľkokrát si úbohý narkoman musí pichnúť dávku? Pretože keď si pichne dávku do mäsa, droga mäso vyžiera ako kyselina, takže ihneď má nechutné, bolestivé a nehojacie sa rany. Viete odhadnúť na koľkokrát, na koľko vpichov musí hľadať žilu?

Schválne, skúste si tipnúť. Ja som tipoval tak 10 až 20x. 

Samko Bogár, keď rozprával deckám na školách svoje svedectvo, povedal: - Raz som si to presne počítal. Dnes viem, že preto, aby som to mohol dnes povedať vám. Bolo to viac ako 400 krát.

 

Tak vážne to je. Pravdivé číslo vás hodí úplne inde ako sa vo svojich predstavách pohybujete.

 

Keď som to počul, nevedel som ešte, čo mi Pán Ježiš na tomto ukáže. Nedávno mi pripomenul ďalšie také číslo, ktoré vracia človeka do reality.

 

Nepamätám si presne ako sa volal ten film ani jeho dej, vlastne ani hercov, spomínam si len na jednu zachytenú situáciu, v ktorej jeden mladý vojak – úradníček prišiel za ostrieľaným starým frontovým vyslúžilcom vypočúvať ho. Služobne mu však bol samozrejme podriadený. Tento starší sa ho spýtal: - Viete aký je priemerný čas životnosti pilota v boji počas vojny? (myslel na vzdušné boje o Anglicko v 2. svetovej vojne)

Mladý zatipoval: - Dva týždne.

Nepamätám si celý ich rozhovor, ale na konci ich dialógu starý mazák uviedol toto číslo na pravú mieru a odrovnal mladého, keď povedal: - 15 minút.

 

Uff. Viete si to predstaviť? Skúste! To je strašné! 15 minút po vzlietnutí, resp. začatí boja, je pilot mŕtvy. Každý. To je priemer. 

V praxi jeden skôr, iný neskôr. Ak jeden prežije dva týždne, znamená to odhadom, že 20 ďalších neprežije prvú minútu. To znamená priemerne. A to som dal veľmi optimistický odhad.

 

Iste, údaj vo filme vôbec nemusí zodpovedať pravde. Tak som si vyhľadal na nete kľúčové slová „what was the average life expectancy in war“. Údaje sa síce rozchádzajú, ale sú aj také, ktoré hovoria 2-5 minút počas prvej svetovej vojny (bloody april 1917). 

Takže tak či onak, reálne čísla v každej vojne môžu byť naozaj šokujúce.

 

HEJ! ZOBUĎTE SA! Veď to sú strašné čísla! Uvedomujete si aká brutálna je realita oproti tomu, ako sme si mysleli? Ako mimo boli naše predstavy?

A ako mimo môžu byť naše predstavy aj v iných otázkach, ktoré nám ešte Boh nezjavil?

 

Skúsite napríklad odhadnúť aká percentuálna úmrtnosť bola počas 2. svetovej v koncentračných táboroch? Som presvedčený, že bola veľmi blízka 100 percentám. Chápete tú hĺbku, čo to znamená?

Prečo o tom vôbec hovorím?

 

Skúsim vás uviesť do obrazu. Vrátim sa teraz ku kresťanstvu.

 

Odkedy nám s Erikom Pán Ježiš ukázal, že architektúra cirkvi založená na zboroch ako základných jednotkách, je nesprávna (rozumej zbory podľa dnešného chápania), odvtedy veľa času trávim s Pánom v tejto téme. Zbor ako niečo, čo poznáme dnes, je niečo úplne iné ako to, čo je zachytené v Písme, v Skutkoch i apoštolských listoch. 

Na jednej strane som prijal od Pána, že základnou bunkou cirkvi nie je zbor, ale predovšetkým rodina. A pozor, nie iba rodina telesná, ale predovšetkým rodina duchovná. Rodina milujúcich sa navzájom, ktorí túžia prebývať a žiť pospolu. Odrazu sú v takomto svetle dôležitejšie skupinky po domoch, než ako zbor, do ktorého sa chodí na návštevu, prípadne ktorý dnes mnoho kresťanov mylne považuje za svoj duchovný domov.

 

Zbor, ako ho dnešná (de)generácia kresťanov pozná, alebo skôr mnoho posledných (de)generácii kresťanov, je založený na fungovaní starších, pastorov, presbyterov, biskupov a inak nazvaných vodcov. Sú to ľudia, ktorí rozhodujú o učení, o prideľovaní služieb v zbore, či nezriedka aj o veciach súkromných (odev, sobáš, čo čítať - čo nečítať, a pod.).

Ich právomoc rozhodovania stojí na autorite ich úradu. V tomto chápaní zboru znamená slovo starší vlastne ordinovaný vodca. Ustanovený ľuďmi. Nikto, kto nebol ustanovený, nie je starší. Najčastejšie sú za vodcov menovaní kresťania, ktorí sú obdarovaní duchovne či prirodzene (výrečnosť, priebojnosť, horlivosť, a pod.) alebo vzdelaní (biblické školy, znalosť Písma, výkladov, a pod.).

Čiže ľudia, ktorí majú schopnosti. Inak povedané – kto má schopnosti, dostane aj možnosti. Prípadne, ak má nejaký príbuzenský vzťah. Čistý model sveta. Schopný vyhráva.

 

V zbore podľa dnešného chápania sú vlastne jasne vnímané dve skupiny – vodcovia (alebo inak povedané pastieri) a ovečky. Tí, čo sú v pozícii ovečiek, majú za povinnosť prijímať od pastierov stravu, ktorú im pastieri dávajú. Bez ohľadu na to, či vodcovia prijímajú učenie od iných učiteľov (z kníh, z biblických škôl, alebo z kázní iných kresťanov), alebo prijímajú pravdy skrze zjavenie od Ducha Svätého, ovečky sú vystavené predtrávenej strave.

Zriedkakedy stojí dôraz na tom, aby všetci prijímali skrze zjavenie od Pána, čo im je ponúkané. Jednoducho počuli a hotovo.

Nechcem týmto hádzať všetky zbory do jedného vreca, sú starší, ktorí chodia úprimne pred Pánom, snažím sa len vysvetliť, že tento spôsob fungovania zboru nutne vedie k tomu, že ovce zlenivejú prechádzať sa po paši za svojím Pastierom, Pánom Ježišom, a naučia sa pravidlu, že stravu zabezpečuje menovaný vodca zboru.

Ak by som to pripodobnil k paseniu oviec v reálnom svete, nie je to pasenie oviec na lúke, ale kŕmenie oviec zavretých v maštali, podobné kŕmeniu zvierat v ZOO. Vodca tak nefunguje ako pastier, hoci ho tak volajú, ale ako ten, čo nosí zvieratám seno do krmítok pred klietkou. 

(No niektorým nedochádza, že v takto zriadenom systéme chovu treba vynášať aj hnoj.)

V takto fungujúcom zbore vidieť istú vec – spravidla stále vyučujú tí istí ľudia, a počúvajú tí istí. Veľmi zriedka dochádza k tomu, že z poslucháčov niekto prejde do pozície vodcu, ak aj áno, často kvôli tomu, že vyštudoval biblickú školu alebo niečo podobné.

 

V Písme však vidím úplne iné postavenie starších. V prvom rade cirkev, ako ju vidím v Písme, nie je rozdelená na dve skupiny (učitelia a poslucháči), ale podľa slov apoštola Pavla: kedykoľvek (to znamená: vždy, keď) sa zídete, každý (nie iba niektorí) má niečo. Stretnutie kresťanov tak nie je iba o vyučovaní (i keď aj to sa môže stať), ale každý má niečo. Nieže možno niečo má, ale každý má, čo dať. A čo je to to niečo, Pavol hovorí vzápätí... žalm, slovo povzbudenia, svedectvo, proroctvo, modlitbu, slovo... nie iba slovo a nie iba niekto.

Pán ma učí čítať Písmo pomedzi riadky. Niekedy je v Písme zjavené to, čo tam napísané nie je. Viete napríklad čo je v Písme NEnapísané? To, že by každé stretnutie kresťanov malo prebiehať rovnako, liturgia. Alebo že by malo trvať rovnako dlho. Alebo to, že by bolo pravidlom stretnúť sa v nedeľu. Alebo to, že by sa mali stretnúť v dohodnutý čas.

To, že tieto veci nie sú nalinajkované Písmom, jasne hovorí, že je treba prosiť Ducha Svätého, aby On viedol každé stretnutie tak, ako On chce, či napríklad aj to, kedy sa zase máme stretnúť. 

O Pavlovi je síce napríklad napísané, že „podľa svojho zvyku“ vošiel prvý deň po sobote do synagógy a svedčil o Kristovi, ale je tam tiež nenapísaná skutočnosť, že nemal auto ani autobus pravidelnej linky z Antiochie do Tesaloník, aby v jednu nedeľu bol tam a na ďalšiu zase inde. Jeho cestovanie spôsobom na pešo je spoľahlivým ukazateľom toho, že mnoho nediel bol preč a nemal spoločenstvo s inými, ako s ním cestovali. Toto mám na mysli, keď hovorím o čítaní pomedzi riadky. To, čo je nenapísané, je niekedy rovnako dôležité ako to, čo napísané je.

Zvyk neznamená hneď príkaz a už vôbec nie príkaz Boží. Ale ak budeme žiť iba v klietke našich zvykov a nedovolíme Pánovmu Duchu, aby nám to premiešal, kto je vlastne pánom?

 

Taktiež ďalšia vec je jasne nenapísaná v Novej Zmluve, ale je tam medzi riadkami – pohania nevstupovali do synagóg. Opäť veľká vec, pretože ak chcel mať Pavol spoločenstvo s kresťanmi z pohanov, museli sa stretnúť v niektorom dome. A presne toto je v Písme zachytené často. Písmo hovorí o cirkvi v dome toho a toho brata. Vidieť, že kresťania sa schádzali po domoch, nestavali modlitebne, ani kostoly. Ba čo viac, prvotná cirkev predávala majetky, domy i polia. Čo to znamená?

Opäť niečo, čo je nenapísané v Biblii – ak niekto predal dom, tak nemal kde bývať, ak len nie v dome niektorého iného kresťana, ktorý mal pravdepodobne väčší dom, aby tam mohli bývať viacerí. Bývali spolu. A sme pri skupinkách – cirkev v domoch.

 

Schválne ale nepíšem zbory po domoch, pretože takto to tam nie je. Ak sa niekde v Písme spomína zbor, tak len ako zbor daného mesta, zbor, do ktorého boli rátaní všetci kresťania v tom meste.

 

A aký je tento zbor, podľa Písma, zbor v meste? Je len jeden, ako je cirkev Pánova jedna jediná. Podľa Božieho srdca nie je namieste, aby sa nejaké skupinky oddeľovali, ako Pavlova, Apollova, Kéfasova či podobne (baptisti, apoštolskí, evanjelickí, atď.), ako ich aj Pavol karhal, že sa k tomu smerujú. On však písal naraz celej cirkvi v Korinte. On ich nedelil. Nevybral si jednu skupinku, aby len tým písal, písal všetkým. Aj tým, ktorí sa nechceli menovať Pavlovými, a aj tých, čo sa tak chceli menovať, za to karhal. 

Ale opäť je tu niečo, čo je nenapísané, ale zjavné v Písme – ak Pavol písal naraz všetkým týmto skupinkám, tak to znamená, že napriek tomu, že sa takto jedna od druhej odťahovali, stále sa stretávali pospolu a mohli si ten list spolu prečítať. 

To znamená, že súdržnosť ich vzájomnej lásky tam predsa len ešte žila napriek mnohým treniciam.

 

A teraz prichádzam k tomu, prečo som zvolil taký úvod o tých šokujúcich číslach, o zdrvujúcich odpovediach, ktoré nás z našich sladkých predstáv usadia do brutálnej reality. 

 

Pýtal som sa Pána Ježiša: - Dobre, Pane, vidím, že aj tie domové skupinky sa stretávali spolu ako jeden zbor. Veď aj Pavol písal Tesalonickým, aby si prečítali aj list pre Laodicejských a im aby dali prečítať ten ich. Ako sa mohli stretnúť na jednom mieste všetci z celého mesta? Veď to ich muselo byť kvantum.

Pánova odpoveď ma takmer posadila na zadok: - Milovaný môj, ale ty sa pozeráš na cirkev podľa toho, čo vidíš dnes. Vtedy ich nikdy nebolo naraz veľa, ustavične ich vyvražďovali.

Pretože žili radikálne. Keď uverili, zahodili starý život. Zabíjali ich. Vždy to boli noví a noví kresťania. Mnohí uverili, ale mnohí aj umreli za mňa. Koľko je dnes takých?

 

Ostal som úplne ako obarený. V tomto svetle rátanie členov zboru, ako sa to deje v dnešných časoch, vyznieva ako niečo strašné. Ľudia uveria, prídu k Pánovi, ale vezmú si Ho domov, aby im pomáhal žiť ich vlastný život. Zväčša Ho aj našli v nejakom zbore, tak si chodia po týždennú dávku, aby mohli prežiť do budúcej nedele svoj vlastný život.

Nepochopte ma zle, nechcem teraz z vlastnej sily dosiahnuť, aby sme hneď predávali majetky a začali žiť pospolu. Ak to neurobí s nami Pán, tak z vlastnej sily to bude ako vstúpiť do zasľúbenej zeme potom, čo povedal, že až o 40 rokov. Verím ale, že je čas, aby sme roztrhli svoje srdcia a začali volať v pokáni k Pánovi, že my nevieme ako má cirkev žiť spolu, že nevieme ako organizovať fungovanie cirkvi. Potrebujeme prosiť, aby prevzal aj v tejto veci opraty On.

 

Potrebujeme si priznať, že fungujeme v našich ľudských modeloch cirkvi, ktoré sme prijali kvôli ich historickému trvaniu. Potrebujeme si priznať a robiť pokánie z toho, že kráčame v hriechoch našich otcov. 

Reformátori reformovali vždy len učenie, ale žiaden z reformátorov neprišiel s reformou spolužitia cirkvi. A práve na tom sa najviac ukazuje, ako sa navzájom milujeme.

Azda najbližšie k tomu, čo vnímam ako spolužitie cirkvi podľa Božieho srdca (ale je dôležité poznamenať – z toho, čo poznám z histórie po prvotnej cirkvi), vidím v histórii dianie okolo Nicolausa Ludwiga von Zinzendorfa, t.j. moravských bratov, ktorí boli utečenci z ich pozemských domovov. Našli spoločné útočisko v meste Ochranov a odtiaľ vysielali mnohých misionárov. Neuzavreli sa do sekty, oddali sa žiť i umrieť pre evanjelium.

 

Ak sa milujeme, túžime byť spolu. Ale keď potom túžime už ísť „domov“, tak nemilujeme úplne. Ak k nám niekto príde na návštevu, a my sa tešíme, že už odchádza, môže to mať len dve príčiny:

- zase buď nemilujeme úplne,

- alebo nás jeho návšteva zavalila bremenom, hosť či hostia prišli ako na návštevu a nechali sa obskakovať, namiesto toho, aby prišli ako do vlastného a poslúžili aj praktickou službou. A teda hosť/hostia nemilujú úplne.

 

Ako som v ktoromsi predchádzajúcom článku písal, dve z najväčších modiel sú súkromie a pohodlie.

 

Pozrite sa na jeruzalemský zbor – v priebehu pár dní narástol z asi sto ľudí na 5000. A čo to prinieslo? Na začiatok to, že uvideli, že si nevedia slúžiť aj praktickými vecami ako je napríklad posluhovanie pri stoloch. Super, tak sa niečo naučili. A čo potom?

Potom si hoveli v laviciach. A Pán musel dopustiť prenasledovanie na nich, aby rozosial semeno evanjelia po celej krajine. Jemu nešlo o to, aby im bolo dobre a tešili sa zo svojho vlastného počtu.

Opäť, začítajme sa do Písma medzi riadkami – vidíme iba Štefana, že bol ukameňovaný? Vari si myslíme, že ako utekali, tak všetci úspešne utiekli? Domnievam sa, že nie. 

A čo Pavol, keď ešte ako Saul prenasledoval kresťanov? Skúsili ste niekedy odhadnúť, koľko našich súrodencov vydal na smrť? To bude asi zase jedno z tých šokujúcich čísel... dlho som mal kdesi vzadu v hlave číslo kdesi pri pár desiatkach. Čo keď to boli tisíce?

A že prenasledovanie pokračovalo, vidíme aj na tom, že Herodes dal stať aj Jakuba.

 

A ako vidím starších podľa Božieho srdca, ako to zjavuje Písmo? V prvom rade ako starších bratov, nie ako niekoho, kto je postavený do úradu. Znamená to jednu zásadnú vec – nikto ho tam nemôže menovať, ordinovať, iba rozpoznať. Rozoznať, že ho Boh už za staršieho prepálil. Starší podľa Písma nie je ten, kto je obdarovaný, ale ten, čo má charakter ľúby Bohu. Nikto ho nemôže z jeho zrelosti odvolať. Nikto ho nemôže z miesta staršieho zosadiť, pretože ten rast zabezpečil Pán. Cirkev ho môže iba rozpoznať a predstaviť ostatnej cirkvi. A takýto starší je starší v celej cirkvi, nie iba v jednom zbore, nie iba v jednom mieste. Slovo biskup znamená starší, nie je to označenie úradu, je to označenie verejného predstavenia kresťana, ktorého zbudoval Boh. A ako starší funguje tam, kde pôsobí.

Starší nie je ten, kto vie naložiť, napomenúť, alebo je ohromne obdarovaný, ale má srdce otca, ako mu ho vyformoval Otec podľa Seba. Nehovorím, že je dokonalý, ale že je zrelý.

Nespráva sa ako vodca, ale ako sluha, ostatných berie za hodnejších od seba. Nedáva si tituly ako vodca (v modernom jazyku líder), pretože sa mu to od srdca protiví. Slúži mladším. Neuzurpuje si autoritu ostatných, ani o nej nehovorí, sám hľadí na to, že autoritou je mu Pán. Sám Pán potvrdzuje jeho zrelosť, a mladší k nemu chodia s dôverou. S dôverou k bratovi. Nehanbia sa pred ním, pretože on sám má pred nimi otvorené srdce a poznajú jeho pády, ktorými ho Pán previedol. Idú príkladom. Neučia namiesto Pána, učia mladších ako sa učiť od Učiteľa. 

 

Nevyučujú Božie slovo, ktoré by nebolo zjavené im osobne a prepálené vlastnou skúsenosťou. Srdcom otca túžia, aby mladší vyrástli viac ako oni sami. Každý dobrý otec túži, aby syn dokázal viac, ako dokázal on. Preto ich učia slúžiť, nie pasívne počúvať. 

Úlohou otca nie je byť večne pestúnom, ale doviesť deti k samostatnosti. Starší podľa Božieho srdca vedie mladších vo viere k tomu, aby neboli stále maličkí vo viere, ale aby sa naučili samostatne sa nechať viesť Duchom Božím.

 

Zopakujem sa – nechcem nič vymýšľať, ani vyrábať ľudské snahy. Len verím, že sme veľmi ďaleko od toho, ako túži Boží Duch, ako máme s Ním chodiť a spolu v láske prebývať. 

Tá odpoveď na to ako, bude asi tiež jedna z tých šokujúcich, ktoré pred nás postavia úplne inú realitu, ako si predstavujeme.

Verím, že cirkev by mala robiť pokánie.