Ekumenický dom klamstva má mnoho okien. Nasledujúce zistenie spája ekumenické hnutie  Rímskokatolíckej cirkvi s ekumenickým charizmatickým hnutím. Keby nebolo kardinála Suenensa, do Katolíckej cirkvi by nikdy neprenikla charizmatická obnova. Keď k tomu došlo, poprední predstavitelia letničných cirkví, protestantských charizmatikov a Katolíckej cirkvi cítili potrebu spojiť tieto tri prúdy obnovy formálnejším spôsobom. Išlo o najväčšie a najrozsiahlejšie zhromaždenie „veriacich pokrstených Duchom“ v moderných dejinách, na ktorom sa zúčastnilo viac ako 50 000 zaregistrovaných účastníkov. Konferencia o charizmatickej obnove v Kansas City v roku 1977, na ktorej sa zúčastnil kardinál Suenens ako pápežský vyslanec, bola najväčším a najrozsiahlejším ekumenickým zhromaždením v dejinách amerického kresťanstva. Takmer polovicu účastníkov tvorili rímski katolíci. Táto nová skupina charizmatikov nebola separatistická, ale skôr reformná.[1][2]

Ako uvádza Dave Hunt, šedou eminenciou charizmatického hnutia bol kardinál Leon Joseph Suenens (1904-1996), ktorý ho tiež použil na podporu ekumenických cieľov Ríma. 

V roku 1976 mu bola udelená ekumenická  Templetonova cena za pokrok v náboženstve a dostal osobitné poverenie, aby dohliadal na celosvetové charizmatické „hnutie obnovy“ v Katolíckej cirkvi, pričom túto jeho úlohu opäť potvrdil Ján Pavol II.

Kardinál mal veľký vplyv v Generálnej rade, ktorú na začiatku 70. rokov minulého storočia vytvorili vedúci predstavitelia Pastierskeho hnutia a protestantskí a katolícki charizmatickí vodcovia. V tejto Generálnej rade kardinál Suenens predložil návrh alternatívneho postupu.[3] Domnieval sa, že keď sa dosiahne duchovné spoločenstvo, napokon vznikne fyzická jednota. [4] Rada následne celé roky usmerňovala ekumenické charizmatické hnutie zo zákulisia. Zo zápisnice z jej zasadnutia konaného od mája do júna 1977 vyplýva, že s kardinálom Suenensom bol uzavretý „zmluvný vzťah“, ktorý zahŕňal: 

"Ako Rada sa zaväzujeme spolupracovať s kardinálom na obnove a jednote kresťanského ľudu a svetovej evanjelizácii v projektoch, ktoré budú vzájomne schválené. Kardinál a Rada v každom projekte vzájomne rozhodnú o vedení, riadení a spôsobe fungovania vzhľadom na požiadavky danej situácie."

Dave Hunt ďalej uvádza: „Svetová evanjelizácia“ so Suenensom? Aké naivné! Kardinál Suenens v roku 1974 usporiadal a svojím prejavom otvoril Druhú svetovú konferenciu o náboženstve a mieri v belgickom Leuvene, ktorú požehnal pápež Pavol VI. Delegátov osobitne zaujala významná úloha náboženskej jednoty pri vytvorení budúcej svetovej vlády. Stále sa volalo po „novom svetovom poriadku“. V leuvenskej deklarácii pod katolíckym vedením sa konštatovalo:

 

"Budhisti, kresťania, konfucianisti, hinduisti, džinisti, židia, moslimovia, šintoisti, sikhovia, zoroastriáni a mnohí ďalší sme sa tu usilovali počúvať ducha svojich rôznorodých a vážených náboženských tradícií… Zápasíme s hromadiacimi sa problémami, ktoré musia naše spoločnosti vyriešiť s cieľom nastoliť mier, spravodlivosť a zušľachťujúcu kvalitu života pre každého človeka a každý národ. Tešíme sa, že dlhé obdobie izolácie náboženstiev ľudstva spojenej s pýchou a dokonca aj predsudkami sa – ako dúfame – definitívne skončilo. Apelujeme na náboženské spoločenstvá sveta, aby si osvojili postoj svetového občianstva…[5]"

Príklady kompromisov

Ako si možno pamätáte z jedného z mojich skorších článkov, Kathryn Kuhlman najradšej viedla svoje bohoslužby za účasti katolíckych kňazov. Jej osobný tajomník napísal:

"Nič nenadchlo Kathryn viac ako to, že za ňou sedelo tridsať či štyridsať katolíckych duchovných, kým viedla bohoslužbu, najmä ak mali na sebe kňazské koláriky alebo aj reverendy. V istom zmysle sa zdalo, že vďaka nim bolo to, čo robila, autentické a pomáhalo to vytvoriť správnu atmosféru dôvery a porozumenia, ktorá mala pre službu uzdravovania veľký význam." (Dcéra osudu, s. 221.)

 

Benny Hinn je tiež prepojený s Katolíckou cirkvou a bol pozvaný na súkromnú audienciu u pápeža Jána Pavla II. vo Vatikáne.

Vatikán už dlho používa klamstvo na zlákanie protestantských „odlúčených bratov“ späť do stáda, pričom však chce zjednotiť všetky náboženstvá pod vedením Ríma, ako sa uvádza v kapitole 17 Zjavenia. Prostriedky a motívy tohto konania sú už dávno súčasťou slobodomurárstva. Ako Dr. Cathy Burns uvádza vo svojej knihe Billy Graham a jeho priatelia, kardinál Suenens bol slobodomurár.

Na tomto opätovnom rozmachu hnutia jazykov je zaujímavé, že ho celý čas podporujú a usmerňujú tak slobodomurári, ako aj jezuitskí kňazi. Keď boli členovia Rímskokatolíckej cirkvi pokrstení v Duchu svätom, neodišli z Katolíckej cirkvi, ale ich to len utvrdilo v ich viere. Suenens uviedol: