Prvé znamenie Jonášovo 

Vzkriesenie Lazara (Jn U, 1-44) 

Po udalostiach u Matúša 12 žiadali farizeji od Pána Ježiša ďalšie znamenia. Príklad nájdeme u Matúša 16,1-4. Tu prišli farizeji k Ježišovi a žiadali znamenie. Ale Jeho odpoveď bola taká istá ako u Matúša 12. Pre národ izraelský nebude dané iné znamenie okrem znamenia Jonášovho, znamenia vzkriesenia. Ako sme povedali, toto znamenie dostanú trikrát: Lazar, Pán Ježiš a dvaja svedkovia. V správe o vzkriesení Lazara máme prvé znamenie Jonášovo. Lazar nebol prvý človek, ktorého Pán Ježiš vzkriesil. Iné vzkriesenia sú v evanjeliách zaznačené len niekoľkými veršami a udiali sa pred nemnohými svedkami. Týmto niekoľkým svedkom Ježiš prikázal, že nemajú o tom nikomu povedať. V kontraste k druhým vzkrieseniam pri opise vzkriesenia Lazara nachádzame mnohé detaily, je to 44 veršov plných informácií. Prizerá sa nielen pár ľudí, ale celé množstvo. Teda: Čo robí toto vzkriesenie takým zvláštnym oproti iným? Bolo to jediné verejné znamenie, ktoré im sľúbil. Keď sa udialo, museli naň oficiálnym spôsobom odpovedať. Keď uvidíme vzkriesenie Lazara v súvise s mesiášskym nárokom Pána Ježiša, budeme lepšie rozumieť, prečo sa stalo to, čo sa stalo. Pretože je tento text dlhý, podobne ako predošlý, podelíme ho na odseky, ktoré potom zhrnieme. 

1. Smrť Lazara 

(Jn 11,1-16) 

Vo veršoch 1-5 je zapísané, ako prišla správa od sestier Márie a Marty, že ich brat je smrteľne chorý. Pán Ježiš chcel čo najskôr odísť do Betánie, aby uzdravil Lazara, prv ako si smrť vyžiada jeho život. Pán bol od Betánie vzdialený len jeden deň cesty. Mal dosť možností, aby tam bol načas. Čitateľ môže očakávať, že Pán Ježiš sa vydal na cestu hneď, ako dostal správu. Ale verš 6 hovorí práve opak: ,Ako teda počul, že je nemocný, ostal ešte dva dni na mieste, kde bol." Čakal teda celkom vedome na čas, kedy Lazar zomrie. Až keď už Lazar zomrel, vydal sa na cestu (verš 15), ale mal ešte vždy nápadne veľa času. 

2. Rozhovor medzi Ježišom a Martou 

(Jn 11,17-27) 

Keď Marta počula, že sa blíži Pán Ježiš, šla Mu oproti a vytýkala Mu, že keby tu bol, jej brat by nezomrel. Uznala Ho za Mesiáša a dôverovala Jeho moci uzdraviť Lazara, kým ešte žil. Ešte nepoznala Jeho moc prebudiť aj zo smrti. 

3. Rozhovor medzi Ježišom a Máriou 

(Jn 11,28-32) 

Aj Mária Mu išla oproti, keď počula, že prichádza. Aj ona Mu vytýkala to isté ako sestra. Aj ona Ho poznala ako Mesiáša, vy. strojeného mocou uzdraviť až po hranicu smrti, ale nie vzkriesiť. 

4. Ježiš a Lazar 

(Jn 11,33-44) 

Pán Ježiš prišiel k hrobu a počul všetko to bedákanie zhromaždených ľudí. Všetci vedeli, že uzdravil slepého od narodenia a žalostili, prečo nepomohol Lazarovi (verš 37). Ježiš zaplakal. Potom nechal odvaliť kameň. Marta bola proti tomu, lebo Lazar bol už štyri dni mŕtvy - už smrdel. Zvyčajne sa to nepovie o bratovi, ale tu bola Martina reč pravdou. Skutočnosť, že Lazar bol už štyri dni mŕtvy, je veľmi dôležitá pre pochopenie židovského pozadia. Podľa rabínskeho učenia sa vznáša duch človeka, ktorý zomrel, ešte tri dni nad mŕtvym. Až potom šla duša do hádesu alebo šeolu. Počas tých troch dní zostávala určitá, aj keď malá nádej, že mŕtvy znovu ožije. Ale po troch dňoch to bolo nemožné. Vzkriesenie mŕtveho po viac ako troch dňoch bude až po všeobecnom vzkriesení, až keď príde Mesiáš. Z tohto dôvodu Pán Ježiš čakal, kým už šanca znovu oživenia pominula. Lazar bol už mŕtvy o jeden deň navyše. 

Často sa udáva ako dôvod vzkriesenia Lazara, že Pán Ježiš veľmi miloval obe sestry Martu a Máriu. To je iste pravda, ale nesmieme vypustiť z pozornosti dôvod, ktorý udáva samo Písmo (verš 42). Bolo to znamenie pre zástupy, aby mohli uveriť, že Pán Ježiš bol poslaný od Boha. Bolo to prvé znamenie Jonášovo, znamenie vzkriesenia. 

Zamietnutie prvého znamenia Jonášovho (Jn U, 45-54) 

V nasledujúcich veršoch vidíme reakciu zástupu. Vo verši 45 čítame, že mnohí v Neho uverili. Ale niektorí reagovali inak: Išli k vodcom a zvestovali im to (verš 46). 

Vodcovia samozrejme vedeli, že sa tu udialo znamenie vzkriesenia, ktoré Ježiš prv oznámil. Preto sa zhromaždila veľrada (verš 47) a radili sa, čo robiť. V Matúšovi 12 uzavreli Jeho odmietnutie. Tu sa uzniesli zabiť Ho (verš 53). Touto reakciou Sanhedrinu oficiálne odmietli prvé znamenie Jonášovo. 

Reakcia Ježiša (Lk 17,11-19) 

Po tomto rozhodnutí Sanhedrinu uzdravil Pán Ježiš desať malomocných. Deväť bolo Židov, jeden Samaritán. Uzdravených poslal ku kňazom. Veľkňazom bol Kaifáš, ktorý navrhol odmietnutie prvého znamenia. Pán Ježiš tu prejavil určitý humor. Ten, ktorý odmietol oficiálne Ježiša ako Mesiáša, musel teraz deväťkrát uznať, že sa stal mesiášsky zázrak, a to skrze Ježiša z Nazaretu. 

Odsúdenie zákonníkov a farizejov Mesiášom (Mk 12,38-40;Mt 23,1-39; Lk 20,45-47) 

Máme tu tri texty, v ktorých Ježiš odsúdil farizejov a zákonníkov, vtedajších duchovných vodcov. Z týchto troch textov je najpodrobnejší Matúšov. Sústredíme sa naň a len niekedy pripomenieme iné. Na základe textu u Matúša môžeme vyčleniť tri okruhy odsúdenia. Týmto odsúdením zakončil Pán Ježiš svoje verejné pôsobenie. Boli to Jeho posledné vyjadrenia na verejnosti. Jeho verejné pôsobenie skončilo presne tri roky po tom, ako začalo. Na Paschu začal i skončil. Potom trávil čas so svojimi učeníkmi, až pokým nebol uväznený. Tento časový úsek sa dá podeliť na tri časti. V texte Matúš 23,1-12 hovorí Ježiš učeníkom o farizejoch päť vecí: 

1. Hlavná charakterová vlastnosť farizejstva bolo pokrytectvo (Mt 23,1-3). 

2. Kládli ťažké bremená na druhých, ale pre seba hľadali úľavy (Mt 23,4). 

3. Boli samospravodliví (Mt 23,5-7). Mojžišove príkazy neplnili z poslušnosti voči Bohu, ale aby ukázali, akí sú duchovní. Pán Ježiš dal dva príklady: 

Vo verši 5 hovorí, že robia svoje modlitebné remienky širší-mi. Bolo to podľa 5M 6,8 a bolo správne, že poslúchli, ale ich motivácia bola zlá. Nekonali z poslušnosti Bohu, ale aby sa predvádzali. Remienky mali široké a nápadné. Druhý príklad boli extra dlhé strapce na odeve. Nosili ich na základe 5M 22,12, ale znovu tu bola zlá motivácia. Strapce mali obzvlášť dlhé, aby si ich ľudia všimli. Čo sa týka charakteru, boli samospravodliví. 

4. Milovali úctivé tituly (Mt 23,8-12). 

Boli radi, keď ich volali rabbi a učiteľ, otec a majster. Tieto štyri tituly boli bežné oslovenia v tom čase vo vzťahu žiak -učiteľ. Keby boli používané len ako obyčajné oslovenia, bolo by to v poriadku. Ale vo farizejstve s titulom súvisela veľká autorita, viac autority ako dovoľuje Písmo. Podľa rabínskeho učenia sa stáva rabín najdôležitejšou osobou v živote žiaka. Keby napríklad bol rabín zatvorený súčasne s rodičmi žiaka a hodený do väzenia, musel žiak najprv zhromaždiť peniaze k zaisteniu blaha rabína a až potom sa mohol starať o rodičov. Autorita rabína siahala aj do oblasti voľby povolania a voľby životnej partnerky. Pán Ježiš nepovedal, že je zlé osloviť vlastného otca otec. Nešlo o rodinné pomery, ale o pomer učiteľ -žiak. Paralelu v dnešných časoch nájdeme v niektorých cirkvách, keď kňaza volajú „otec". Farizeji milovali tento titul, lebo s ním bola spojená veľká miera autority. Ale Ježišov učeník musí ukázať iné vlastnosti. 

5. ObrátiU náboženstvo na korupciu (Mk 12,40). 

Bolo to vidno z toho, ako vyžierajú domy vdov pod zdaním, že sú ponorení do dlhých modlitieb. Mojžišov zákon požaduje brať zvláštny ohľad na vdovy a starať sa o ne. Farizej si nemohol privlastniť dom vdovy, ak sa pred tým za ňu nemodlil. Ježiš odhaľuje ich konanie ako korupciu. Týchto päť vecí vytýka Pán Ježiš farizejom v rozhovore so svojimi učeníkmi. 

Priame odsúdenie farizejov 

Verše 13-36 u Matúša 23 tvoria druhú časť reči Pána Ježiša. Ježiš sa tu obrátil priamo na farizejov. Povedal sedem rozhčných „beda" farizejom. Hovoril o rôznych hriechoch, ktoré tvoria akoby kruh, lebo prvé a posledné beda sa vzťahuje na ten istý hriech. 

1. Prvé beda nachádzame vo verši 13: Boh vinní nielen tým, že odmietli mesiášsky nárok Pána Ježiša, ale týmto odmietnutím zaviedli aj národ. 

2. Druhé beda je vo verši 15: Previnili sa, keď prozely-tov uviedli do ešte horšej zákonníckosti, v akej boli sami. Pokúšali sa všade získať prívržencov pre farizejské židovstvo. Ale títo noví prívrženci boli mnohokrát ešte horlivejší v zákonníckosti. 

3. Tretie beda nájdeme vo veršoch 16-22: Boh vinní tým, že menili priority. Posvätenému dávali viac cti ako tomu, čo posväcuje. Pán Ježiš uviedol dva príklady, ktoré boh známe z rabínskej literatúry. Citoval: „Kto by prisahal na chrám, to je nič, ale kto by prisahal na chrámové zlato, to ho viaže" Ale čo robí zvláštnym zlato chrámu? Svojimi vlastnosťami je také isté ako každé iné zlato. Zvláštnym je miesto, na ktorom je umiestnené - v Božom chráme. A tak je to chrám, ktorý posväcuje zlato a nie zlato, ktoré by posväcovalo chrám. 

Druhý príklad vidíme vo verši 18: „ Kto by prisahal na oltár, to je nič; ale kto prisahá na dar na ňom, to ho viaže." Znovu sa spytujeme: Čo robí mŕtve telo zvieraťa niečím zvláštnym? Zase nieto rozdielu medzi mŕtvym zvieracím telom tu a iným. Len miesto, na ktorom sa telo nachádza, robí rozdiel, a to bol chrámový oltár, na ktorom sa obetovalo. Oltár posväcoval obeť, a nie opačne. Tu zamieňajú farizeji priority. 

4. Štvrté beda je vo veršoch 23-24: Pán Ježiš farizejom vytýka, že menej dôležité veci zákona zdôrazňujú a dôležité zanedbávajú. Vo verši 23 je: „Dávate desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbávate, čo je závažnejšie v zákone, totižto spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť." Boli to tri najmenšie semená, ktoré vtedy mali v Izraeli. Ale oni nezjedli ani pár semien, ak z nich prv nedali desatinu. Bolo to správne a Ježiš vedel, že je to správne. Vytýkal im však, že obchádzajú dôležitejšie veci, ako právo (spravodlivé súdenie), milosrden-stvo a vieru. Boli vinní zdôrazňovaním nedôležitých a igno-rovaním dôležitých vecí zákona. 

5. Piate beda čítame vo veršoch 25-26: Mali veľkú starosť o vonkajšie požiadavky zákona a ignorovali vnútorné príkazy. Zvonku umývali pohár i misu a vo vnútri nechali jedlo skaziť. Napokon sa znečistilo aj nové jedlo, ktoré tam dali. Zvonku vyzerali veľmi pekne, ale dnu boli skazení. V treťom, štvrtom a piatom beda ich päťkrát nazval slepými. Vo verši 16: „Beda vám, slepí vodcovia..." Vo verši 17: „Blázni a slepci..." Vo verši 19: „(Blázni a) slepci!" Vo verši 24: „Slepí vodcovia!" Vo verši 26: „Ty slepý farizej!" 

6. Šieste beda je zaznačené vo veršoch 27-28: Znovu šlo i o ich pokrytectvo. Obrazne ich opísal ako obielené hroby. Až 

doteraz je praxou v Izraeli, že každý hrob každý rok natrú na bielo. Základom je Mojžišov zákon: Levíta sa nesmie dotknúť hrobu. Aby sa zabránilo dotknutiu hrobu alebo náhrobku, pretože by ho niekto prehliadol, nabielili hrob, aby ho bolo vidieť. Hroby zvonku vyzerali veľmi pekne, ale dnu ležali hnijúce telá. Poslúchaním všetkých týchto ľudských príkazov vyzerali farizeji zvonku veľmi pekne - veľmi zbožne a duchovne, ale vnútorne boli hnilí a skorumpovaní. 

7. Siedme beda nachádzame vo veršoch 29-36: Tu sa vracia Pán Ježiš k prvému beda. Toto siedme beda sa týka odmietnutia Mesiáša, ako to bolo predpovedané židovskými prorokmi. Odmietnuť Mesiáša znamená odmietnuť svedectvo prorokov. Svedectvo prorokov bolo naposledy zvestované pred 400 rokmi. Všetko, čo malo byť prorokované o Mesiášovi, už povedali. Odmietnuť Ježiša znamenalo odmietnuť svedectvo Písma. Odmietnuť svedectvo Písma znamená odmietnuť Pána Ježiša. Z tohto dôvodu boli aj farizeji zodpovední za všetko, čo je napísané v prorokoch. Presnejšie povedané, boli zodpovední za všetku preliatu krv prorokov. 

Keď používal Pán Ježiš Starú zmluvu, robil to podľa poradia kníh židovskej Biblie. Počet kníh Starej zmluvy v kresťanskej a židovskej Biblii je ten istý, ale poradie je iné. Prvá kniha je v oboch prípadoch Genezis, 1. kniha Mojžišova. Posledná kniha však nie je Malachiáš, ako sme zvyknutí, ale 2. kniha Kronická. Vo verši 35 menuje Pán Ježiš dvoch mužov, Ábela z 1. knihy Mojžišovej a Zachariáša, ktorého nájdeme v 2. knihe Kronickej, poslednej knihe židovskej Biblie. Vymenovaním týchto dvoch mužov vyjadril, že farizeji sú zodpovední za všetku vyliatu krv od 1. knihy Mojžišovej do 2. knihy Kronickej, teda za celý obsah Starej zmluvy, celú písomne zjavenú pravdu. Tak ako my teraz používame podobnú formuláciu: od 1. Mojžišovej po Zjavenie, čím myslíme celé zjavenie pravdy. Teraz venujme pozornosť veršu 36: „Veru, hovorím vám. To všetko príde na toto pokolenie." Znovu nachádzame dôraz na „toto pokolenie". Pokolenie, ktoré je vinné neodpustiteľným hriechom, bude zodpovedné za celú zjavenú pravdu, ktorú odmietlo. 

K tretej časti patria verše 37-39, v ktorých Pán Ježiš zakončil svoju reč žalospevom. Žalospevom sa teda konči Jeho verejná činnosť. Vo verši 37 podal súhrnne svoju trojročnú službu v Izraeli a pre Izrael. Ako často sa pokúšal rozprestrieť svoje ruky k žehnaniu; rád by dal mestu svoju mesiášsku ochranu, ktorú predpovedali proroci, ale odmietli ju, ako odmietli Pána Ježiša. 

Tak čítame vo verši 38:,Aj hľa, zanecháva sa vám dom váš (pustý)." Slovo dom sa vzťahuje na židovský chrám. Tento bude rozborený, a to sa stalo presne o 40 rokov po vyslovení týchto slov. 

Prichádzame k veršu 39 - Ježiš ešte hovoril k židovským vodcom: „ Neuvidíte ma odteraz až dovtedy, dokiaľ nepoviete: Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovomľ VetaPožehnaný; ktorý prichádza v mene Pánovomľ bola oficiálnym židovským titulom pre Mesiáša. Rabíni učili, že Mesiáša, kedykoľvek príde, majú Židia pozdraviť týmito slovami. Pochádzajú z mesiášskeho žalmu Starej zmluvy - Žalmu 118. Ten istý žalm tiež hovorí, že kameň, ktorý zavrhli stavitelia, stal sa uholným kameňom. Farizeji by použili tieto slová len vtedy, keby Ho uznali za Mesiáša. Tie slová boli mesiášskym titulom. Keď Pán Ježiš vtiahol do mesta na oslovi, zástupy Ho zdravili týmito slovami. Vyhlásili Ho za Mesiáša - ale bolo už neskoro - neod-pustiteľného hriechu sa už boli dopustili. Výpoveď 39 verša je významná. Tu postavil Pán Ježiš podmienku pre svoj druhý príchod. Ježiš nepríde znovu, pokým židovský národ nebude prosiť o to, aby prišiel. Pán Ježiš opustil túto zem na základe odmietnutia. Nepríde znovu, pokým Ho neprijmú. To je základ Jeho príchodu. Tak ako židovskí vodcovia priviedli ľud k tomu, aby Ho odmietli, tak musia prísť a viesť ľud k tomu, aby Ho prijali. Prijatie Ježiša celým židovským národom je podmienkou pre Jeho druhý príchod. Vytrhnutie verných nie je viazané nejakou podmienkou - môže sa stať v ktoromkolVek čase. Ale návrat Ježiša na zem, aby zriadil svoje kráľovstvo, má podmienku: záchranu Izraela ako národa. 

Keď správne chápeme túto podmienku, môžeme si lepšie zoradiť dve veci v dejinách. Po prvé: Teologický podklad pre antisemitizmus a fakt, že od čias Abraháma je vedený boj proti židovskému ľudu. Satan vie, že jeho kariéra sa skončí, keď Pán Ježiš znovu príde. A on tiež vie, že Pán Ježiš príde až potom, keď Ho bude židovský národ prosiť. Keby mohol zničiť Židov pred druhým príchodom, neprišiel by Pán Ježiš a jeho (satano-va) kariéra bude večná. Preto vedie tento boj. Preto boli križiacke výpravy, preto ruské pogromy a holokaust za nacizmu. Preto hovorí Zjavenie 12, keď satan bude v súžení a uvidí, že jeho čas je krátky, venuje celú svoju energiu na to, aby zničil Židov. Vojny proti Židom v histórii sú vojny satanové, aby zabránil Kristovmu druhému príchodu. Pozadiu antisemitizmu porozumieme vtedy, keď porozumieme podmienke pre Kristov druhý príchod. 

Po druhé: Satan používal najprv kresťanské cirkvi, aby prenasledoval Židov. Od konca štvrtého storočia po Kristu sa dialo 90 percent všetkých prenasledovaní Židov v mene Krista pod vedením cirkvi. Týmto spôsobom satan urobil meno Ježiš veľmi nemilým pre Židov. Keď počas storočí boli Židia zabíjaní v mene Ježiša, keď ich rodinní príslušníci boli mučení na smrť v mene Ježiša, potom toto meno bude posledné, v ktoré by chceli uveriť. Tak vedome používal a používa satan meno Ježiša, aby prenasledovali Židov. Vie, že práve toto meno musia vzývať, aby Pán Ježiš znovu prišiel. Satan používa toto meno celkom vedome v prenasledovaní Židov, aby upustili od vzývania mena Pána Ježiša. Tu je biblický základ, prečo sa prenasledovania Židov diali hlavne v Ježišovom mene, v mene cirkvi a kríža. 

III. ČASŤ 

Súdne konanie s Kristom 

Prichádzame k súdnemu konaniu s Kristom. Židia Spasiteľa odmietli, lebo On odmietol plniť farizejské zákony. Vidíme, ako sa veci môžu obrátiť. Aby farizeji urýchlili proces a odsúdenie, porušili 22 ich vlastných zákonov a pravidiel. V Mišne jestvuje jedna obsiahla kapitola pravidiel a zákonov, ktoré treba dodržať pri zatknutí a súdnom konaní. Nasledujúcich 22 nepredstavuje ani zďaleka všetky, ale týchto 22 bolo porušených počas procesu s Ježišom. Najprv uvedieme tieto pravidlá a zákony a prípadne pridáme krátky komentár. Potom sa pozrieme na biblické záznamy a ukážeme si, kde boli ktoré zákony porušené. 

Zákony veľrady (Sanhedrinu) o súdnom jednaní 

Zákon č. 1: Cirkevná vrchnosť nemôže nikoho zatknúť, keď hrá nejakú rolu podplácanie (2M 23,8). 

Zákon č. 2: Súdny proces sa nemôže konať po západe slnka. 

Dôvodom bolo zabrániť nejakému sprisahaniu, pre ktoré by mohla byť využitá tma. Keď slnko zapadlo, v pojednávaní sa nemohlo pokračovať. Oficiálne nastal západ slnka, keď boli viditeľné tri hviezdy. 

Zákon č. 3: Sudcom a členom veľrady (Sanhedrinu) nie je dovolené zúčastniť sa zatknutia. 

Dôvodom bolo, aby sudcovia zostali neutrálni. Keby spolupôsobili pri zatknutí, postavili by sa na nejakú stranu. 

Zákon č. 4: Súdne pojednávania sa nesmú konať pred rannou obeťou. 

V chráme sa ráno konali mnohé rituály a všetky museli prebehnúť skôr, ako sa začalo s konaním. 

Zákon č. 5: Tajné pojednávania nie sú dovolené, len verejné. 

Zákon č. 6: Sanhedrin sa môže zísť len v súdnej hale na chrámovom vrchu. 

Pretože všetky súdne rokovania sa konali verejne, muselo obyvateľstvo vedieť, kde treba ísť, aby sa mohli zúčastniť súdu. Tu išlo o konanie pred veľradou a tie sa konali výlučne v označenej hale. 

Zákon č. 7: Najprv sa musí predniesť obhajoba, až potom žaloba. 

Tento postup je opačný ako západný spôsob. Podľa židovského spôsobu najprv museli vymenovať všetky dôvody, prečo obžalovaný nemohol skutok vykonať, až potom bola vznesená žaloba. 

Zákon č. 8: Všetci môžu žiadať oslobodenie, ale nie všetci sa smú zasadiť za odsúdenie. 

Toto bol zákon, ktorý chránil odsúdeného. Každý mal možnosť hovoriť za oslobodenie spod obžaloby, ale nie všetci smeli hovoriť za odsúdenie. Vždy musel niekto obhajovať. 

Zákon č. 9: Dvaja alebo traja svedkovia musia v svedectve súhlasiť vo všetkých jednotlivostiach (5M 19,15). 

Zákon č. 10: Žalovanému nemožno dovoliť vypovedať proti sebe. 

To malo zabrániť nasledujúcim možnostiam: Niekto by sa mohol v samovražednom úmysle obviniť z niečoho, čo neurobil, alebo sa obviniť, aby chránil druhého, ktorý bol vinný. Obvinený nemohol byť jedným z dvoch alebo troch svedkov. 

Zákon č. 11: Veľkňaz si nesmie roztrhnúť rúcho (3M 21,10). 

Roztrhnutie rúcha u Židov znamená prejav veľkého pohnutia a silné emócie. Keď zomrie člen rodiny, roztrhnú si ostatní rúcha. Keď sa Žid ožení (vydá) s nie Židovkou, príslušníci rodiny si roztrhnú rúcha. Keď Žid uverí v Krista, ostatní si roztrhnú rúcha. Pretože súdne konanie má byť na báze faktov, a nie na báze pocitov, nemôže si veľkňaz počas konania roztrhnúť rúcho. 

Zákon č. 12: Sudcovia nemôžu žalovať. Môžu iba skúmať podanú žalobu. 

Tento zákon má ten istý zámer ako zákon č. 3, aby sudcovia zostali neutrálni. Keď sa sudcovia pripoja k žalobcom, už neutrálni nie sú. 

Zákon č. 13: Žaloba pre rúhanie sa Bohu je len vtedy platná keď až obžalovaný úplne vysloví Božie meno. 

Božie meno v hebrejčine pozostáva zo štyroch písmen, ktoré v latinskej abecede sú JHVH. Bez vyslovenia tohto Božieho mena nikto nemôže byť obžalovaný pre rúhanie. 

Zákon č. 14: Nikto nemôže byť odsúdený na základe vlastnej výpovede. 

Nezávisle na obžalovanom musia existovať dvaja alebo traja svedkovia. 

Zákon č. 15: Vyslovenie rozsudku sa nemôže udiať v noci, ale len za dňa. 

Bolo to preto, aby sa rozsudok nevyniesol príliš rýchlo. Mohli mať za sebou dlhý deň pojednávania a po početnom spytovaní sa svedkov sa ľudia unavili a boli hladní. No aj vtedy, keď bol rozsudok všetkým jasný, ale deň sa oficiálne už skončil a boli viditeľné tri hviezdy, muselo sa pojednávanie prerušiť až do nasledujúceho dňa. 

Zákon č. 16: V prípadoch, kde hrozí obžalovanému trest smrti, musí medzi konaním a vyslovením rozsudku prejsť najmenej 24 hodín. 

Dôvodom bolo poskytnúť viac času, ak by sa zistili nové informácie, ktoré by svedčili o nevine obžalovaného. 

Zákon č. 17: Rozsudok sa môže zverejniť až po uplynutí 24 hodín od ukončenia súdneho konania. 

Zákon č. 18: Odsúhlasiť trest smrti musí každý sudca osobne; začne sa od najmladších, aby neboli ovplyvnení staršími. 

Jednohlasné rozhodnutie o vine obžalovaného ukazuje na jeho nevinu. Keďže na pojednávaní muselo byť najmenej 23 a najviac 71 mužov, bolo nemožné súhlasiť jednohlasne, iba ak by sa sprisahali. Úplný počet členov Sanhedrinu bol 71, ale nebolo nutné, aby boli všetci prítomní, žiadalo sa minimálne 23 prítomných. Doteraz Židia nemôžu uveriť, že 23 Židov sa môže v nejakej veci zjednotiť bez toho, aby sa sprisahali. Usudzujeme tak na základe pozorovania, ako Židia medzi sebou argumentujú. Ako sme videli v škole učiteľov Písma, diskutuje sa vždy za a proti. Jestvuje aj žart o Židoch, týkajúci sa tejto zákonitosti: Keď sa stretnú dvaja Židia, majú na jednu vec tri názory. Toto vystihuje židovský spôsob myslenia. 

Zákon č. 19: Odsúdenie možno zverejniť až po troch dňoch po vyslovení rozsudku. 

Medzi súdnym konaním a vyhlásením viny muselo uplynúť 24 hodín. Oznámenie trestu smrti mohlo nasledovať až po troch dňoch. Dôvod je ten istý; poskytnúť viac času, aby mohli prísť informácie, ktoré by mohli prispieť k oslobodeniu spod obžaloby. 

Zákon č. 20: Sudcovia musia byť humánni a priateľskí. 

Zákon č. 21: Osoba odsúdená na smrť nesmela byť pred vykonaním rozsudku korbáčovaná ani bičovaná. 

Zákon č. 22: Žiadne konanie sa nemohlo uskutočniť večer v deň Paschy alebo na iný sviatok. 

Ako sme povedali, uvedené zákony nie sú všetky, ktoré sa týkajú súdneho konania. Týchto 22 zákonov však v konaní s Ježišom nebolo dodržaných. V nasledujúcom texte sa chceme sústrediť na proces s Ježišom a celkom jasne pritom uvidíme, kde boh tieto zákony prekročené. 

Zatknutie (Mk 14,43-52; Mt 26,47-56; Lk 22,47-53; Jn 18,1-12) 

V Jánovi 18,2 čítame: „To miesto znal aj Judáš, Jeho zradca, lebo Ježiš často chodieval ta s učeníkmi." Vieme z iných miest Písma, že Judáš dostal 30 strieborných, aby zradil Ježiša. Vo verši 2 máme zaznamenané prekročenie zákona č. 1, že zatknutie nemôže byť spojené s podplácaním. Na konci 3. verša je napísané, že prišli s lampami a fakľami. Vidíme, že už bola noc a teda bol porušený zákon č. 2, že po západe slnka sa nemá vykonávať žiadne súdne konanie. V Lukášovi 22,52 čítame, že medzi tými, ktorí prišli zatknúť Pána Ježiša, boli veľkňazi a náčelníci. Boli to členovia Sanhedrinu a svojou prítomnosťou porušovali zákon č. 3, ktorý hovorí, že člen Sanhedrinu sa nemôže zúčastniť zatknutia. Farizeji využili Judáša z troch dôvodov a za jeho činnosť mu zaplatili. Dva činy uskutočnil, tretí už nemohol. Najprv ho žiadali, aby im 

ukázal, kde by mohli Ježiša zajať bez prítomnosti más. Bol dlho Ježišovým učeníkom a poznal Jeho zvyky. Vždy, keď prišiel do Jeruzalema, rád pobudol v Getsemanskej záhrade, Matúš a Marek potvrdzujú, že sa Ježiš v tú noc zdržiaval v Getsemanskej záhrade, a Ján 18,2 hovorí, že tam chodieval pravidelne. Judáš to vedel a mohol ukázať, kde Pán Ježiš môže byť zatknutý osamote. Takto Judáš splnil prvú z úloh, za ktoré mu zaplatili. Druhý dôvod sa týkal rímskych zákonov. Rímsku kohortu neposlali zatknúť niekoho bez toho, aby predtým nevystúpil jeho žalobca, a žaloba musela obstáť podľa rímske-ho práva. Len potom mohol rímsky predstaviteľ vyslať kohortu. V Jánovi 18,3 je zaznačené: „Vzal teda Judáš so sebou prápor vojska..." Grécky výraz jasne hovorí, že šlo o rímsku kohor-tu. Dali ju Judášovi. Prv ako by ju mohol dostať, musel Judáš vyhľadať rímskeho prokurátora (v tom čase to bol Pontský Pilát), aby obžaloval Ježiša z činu, ktorý podľa rímskeho práva , zasluhoval trest. Keď sa Judáš a veľkňaz dohovárali, že Judáš I zradí Ježiša, neplánovali svoj čin na noc Paschy. Boli by f prečkali sviatky Paschy, kým by státisíce pútnikov opustili mesto. Ale počas jedenia paschálneho baránka Ježiš dvakrát označil Judáša za zradcu a to urýchlilo plánovanú zradu. Prv ako ukončili paschálnu hostinu, Judáš odišiel. Oznámil veľkňazovi, že Ježiš vie o ich plánoch, a veľkňaz ho doviedol k Pontskému Pilátovi. Tti obžaloval Judáš svojho Majstra z nejakého zločinu, ktorý muselo rímske právo odsúdiť. Preto dostal k dispozícii kohortu. 

Obyčajne býval rímsky prokurátor v Cézarei, ale počas židovských slávností sa zdržiaval v Jeruzaleme, aby sa postaral o pokoj a poriadok. Bolo to veľmi praktické. Takto si môžeme vysvetliť, prečo bol Pilát už oblečený a pripravený viesť súdne konanie, hoci bola skorá ranná hodina. Očakával ho, lebo vyslal kohortu. 

V prvom štádiu bolo pojednávanie slabo organizované. Židia nemali svedkov, pretože proces nebol plánovaný tak skoro. Ježiš ich donútil konať. Judáš splnil svoju druhú úlohu v Getsemane. Jeho treťou úlohou bolo vystúpiť ako hlavný svedok pred rímskym súdom. Na židovské súdne konanie ho nenútili prísť. Tretiu úlohu však Judáš nesplnil. 

Je zaujímavé, aké množstvo ľudí prišlo zatknúť Ježiša. Boli to Štyri rozličné skupiny. Najprv rímska kohorta, ktorá pozostávala zo 400 až 600 vojakov. Toľko vojakov na zatknutie jediného muža! Ale neboli sami. Druhú skupinu vidíme u Lukáša 22,50, a to sluhov veľkňaza. Počas Paschy nemohol veľkňaz opustiť svoju službu, lebo by sa rituálne znečistil. Poslal preto svojich sluhov, aby zaistili správny priebeh. V Lukášovi 22,52 čítame o veľkňazoch a starších, tretej skupine, a chrámovej stráži, čo bola štvrtá skupina. Bola to židovská chrámová polícia. Vo vonkajšom okruhu chrámu bolo možné zamestnať ako políciu aj pohanov, aby sa starali 

0 poriadok. Do vnútorného okruhu chrámu nemohol vstúpiť žiadny pohan, a preto bola pre vnútorné územie určená židovská polícia. Tieto dve skupiny sa tiež zúčastnili zatknutia. Bolo to priveľké množstvo ľudí na zatknutie jediného človeka. 

U Marka 14,43 čítame, že prišiel zástup s mečmi. Grécky výraz pre meč, ktorý je tu použitý, označuje vojenský meč asi 

1 meter dlhý a veľmi široký. Nepoužívali ho v boji, aby ním pichali, lebo bol príliš ťažký. Používali ho na úder zhora na hlavu protivníka. Musíme si predstaviť počet najmenej 400 rímskych vojakov, židovskú políciu a ďalších, čo mali tento meter dlhý bojový meč. Túto informáciu si zapamätajme, lebo neskôr ju budeme potrebovať. 

U Jána 18 vidíme, že Pán Ježiš prevzal iniciatívu, keď spomínaná skupina prišla do záhrady. Spytoval sa ich (koniec 4. verša): JĹoho hľadáte?" a oni odpovedali vo verši 5: Ježiša Nazaretského." Ježiš povedal: „Ja som!" Aj v hebrejčine, aj v gréčtine je „Ja som" jedno slovo. Tak ako ho čítame, môže mať dva významy. Jednak môže byť mienené ako Božie Ja som" zo Starej zmluvy. Podobne sa Boh zjavil Mojžišovi ako „Som, ktorý som". Druhá možnosť výkladu je jednoduchá forma - jednoduché vyhlásenie: „Ja som ten, ktorého hľadáte." 

Pán Ježiš povedal dvakrát „Ja som". Prvýkrát tým myslel Ja som" Starej zmluvy, druhýkrát skrátenú vetu: „Ja som Ježiš, ktorého hľadáte." Vo verši 5 u Jána 18 to povedal prvýkrát. p0 krátkej poznámke, že Judáš bol tiež v zástupe, čítame vo verši 6, že keď Ježiš povedal „Ja som", boli všetci prinútení padnúť na zem. Z toho vieme, že prvé vyslovenie „Ja som" ukázalo Jeho božskosť. Bolo to svedectvo o Jeho božskej moci. ppj vyslovení tohto slova padli na zem a tak ukázal, kto má v tejto situácii skutočnú moc. 

V Písme lYidia padajú na tvár, keď sa stretnú s Bohom v po. zitívnom zmysle. Pád dozadu je znamením súdu. Neboli by schopní Ho zatknúť, keby to nedovolil. Máme tu malú ukážku toho, čo sa stane raz v budúcnosti. Pri Jeho druhom príchode moc každej ríše padne na kolená pred kráľom Židov. 

Keď preukázal svoju moc, spytoval sa po druhý raz: „Koho hľadáte?" Odpovedali: „Ježiša z Nazaretu." Nato povedal vo verši 8: „Ja som." To je druhý spôsob, jednoducho povedal, že ja som ten, ktorého hľadáte. A pretože bol Ten, ktorého hľadali, požiadal na konci 8. verša: „...nechajte týchto, nech odídu." Učeníci mohli odísť. 

Doteraz sa Pán Ježiš dvakrát dal poznať. Ale u Marka 14,44 čítame, že Judáš si s ostatnými dohodol znamenie. Nemajú nikoho zavrieť okrem muža, ktorého pobozká. Pán Ježiš už dvakrát povedal, kto je. Preto nebol nutný bozk. Ale Judáš si chcel zaslúžiť svoje peniaze. U Lukáša 22,47 čítame: „...a blížil sa k Ježišovi, aby Ho pobozkal." 

Prv ako mal šancu pobozkať Ježiša, Ježiš ho varoval (Lk 22, 48). Ale on to napriek tomu urobil, ako čítame u Marka 15,45. Grécke slovo pre „bozkať" vyjadruje svojím tvarom, že ho bozkal viackrát, nie len raz. Tak pošpinil to, čo bolo Židom sväté; pobozkať rabína znamenalo, že sa mu podriaďuje ako učeník. Jeho bozk však nebol výraz učeníctva, ale zrady. 

U Jána 18,10 čítame, že Peter sa rozhodol vziať iniciatívu do svojich rúk a vytiahol meč. Použité grécke slovo ukazuje, že nešlo o meter dlhý bojový meč, ale o úzky dlhý rituálny nôž, používaný na zabitie paschálneho baránka. Nože mali pri sebe Peter i Ján. Máme pred očami obraz v záhrade v tej chvíli. Na jednej strane 400-600 rímskych vojakov, chrámová polícia a ďalší - všetci vyzbrojení meter dlhými ťažkými bojovými mečmi - a na druhej strane Peter, ktorý vytiahol svoj jednoduchý nôž. Myslel si, že sa môže zahrať na židovského „ramba". Veľmi rýchlo ukázal, že nie je vojak, ale židovský rybár, keď svojím mečom chybil cieľ a odťal mužovi ucho. Nenapadol rímskeho vojaka, ani člena chrámovej stráže, ale veľkňazovho sluhu, ktorý možno ani nebol ozbrojený. Pán Ježiš hneď zakročil a uzdravil mužovo odrezané ucho. Týmto zachránil Petrovi život. 

Keď porovnáme všetky štyri evanjeliá, je nápadné, že všetky píšu, že Peter odsekol ucho, ale len Lukáš ako lekár píše o uzdravení. Pre ostatných troch bolo zaujímavejšie, že Peter odsekol ucho. Uzdravenie nebolo natoľko zaujímavé - videli Ježiša robiť väčšie veci ako toto. Ale pre lekára Lukáša bolo dôležité, a preto o ňom píše. 

Týmto učí Pán Ježiš Petra tri dôležité veci a my ich všetky nachádzame v texte u Matúša v 26. kapitole. Najprv vo verši 52: „Lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú." Meč nemožno nasadiť v boji za vieru. V určitých chvíľach treba vziať meč -pri osobnej obrane a obrane vlasti, ale nie pri obrane viery. Pre vieru musíme nastaviť aj druhé líce, musíme byť hotoví zomrieť ako martýri. 

Druhú lekciu nájdeme vo verši 53. Ide o duchovný boj. Duchovný boj musíme bojovať duchovnými zbraňami. Ježiš mal k dispozícii 12 legiónov anjelov, ktoré mohol kedykoľvek použiť. Nebol odkázaný na Petrov rituálny nôž. 

Tretia lekcia je vo veršoch 54-56. Toto všetko sa muselo stať, aby sa naplnili starozákonné proroctvá. Keby sa to všetko neudialo, nenaplnili by sa proroctvá. Keď učeníci videli, že Ježiš už nič nepodnikne na svoju obranu, iba to, čo už urobil, opustili Ho a utiekli. 

Tuje v texte u Marka malý dodatok (14,51-52) o mladom mužovi, ktorý náhle nahý musel utiecť. Tento prípad nemal nič spoločné so situáciou. Keď v antike autor písal biografiu, niekde uviedol vlastný vzťah k opisovanému. Napísal niečo o sebe, aby ukázal, odkiaľ to všetko vie. Nepoužil vlastné meno, ale hovoril o sebe v tretej osobe. Napríklad Ján seb samého nazýva v evanjeliu „učeník, ktorého miloval Ježiš-Tým nechcel povedať, že Ježiš nemiloval ostatných učeníkov Bol to len spôsob poukázať na seba, aby vysvetlil, odkiaľ to všetko vie. Práve také niečo máme tu u Marka 14,51-52 Pretože vieme, ako v antike autori o sebe písali, môžeme z toho vychádzať a usúdiť, že Marek sám je tým mladým mužom. 

Pán Ježiš dopustil svoje zatknutie. 

Cirkevné konanie 

Ježiš musel prechádzať dvoma rozličnými súdnymi konaniami. Najprv cirkevným židovským, potom civilným rímskym ko-naním. Každé konanie malo tri stupne. V cirkevnom konaní bol obžalovaný z rúhania sa Bohu. V civilnom sa zmenila žaloba. 

Konanie pred Annášom (Jn 18,12-14 a 19-23) 

Annáš slúžil ako veľkňaz od roku 7 po rok 14 po Kristovi. V roku 14 po Kr. bol zosadený z úradu rímskym regentom. Ale ponechal si kontrolu nad kňazmi, lebo štyria nástupcovia boli jeho synovia; neskôr mal túto kontrolu jeho zať a nakoniec jeho vnuk. Podľa presvedčenia bol saducej. Chrámové okolie premenil na privátnu obchodnú oblasť. Celkový výnos z obchodu peňazomencov a z predaja obetných zvierat patril Annášovi. Bol to práve ten obchod, ktorý Pán Ježiš dvakrát narušil (pri prvej a poslednej Pasche). Z toho môžeme pochopiť, že Annáš mal osobnú antipatiu voči Ježišovi. 

Cieľom prvého cirkevného konania bolo nájsť určitú cirkevnú obžalobu. Pamätáme sa, že na začiatku konania ešte nebolo všetko zorganizované. Židia ešte nezorganizovali všetko, lebo proces nebol plánovaný tak skoro. Podľa Jána 18,13 priviedli Ježiša priamo k Annášovi. Tým porušili zákon č. 4, lebo konanie sa nemalo začať pred rannou obeťou. 

Verše 22-23 dávajú poznať, že nešlo o verejné konanie, čo bolo proti zákonu č. 5, ktorý hovorí, že sa nesmie uskutočniť žiadne tajné konanie. 

Podľa verša 19 sa Annáš spytoval Ježiša na dve veci: ,A veľkňaz vypytoval sa Ježiša na Jeho učeníkov a na Jeho učenie." Na Neho, aby Ho obvinil, a na učeníkov, aby ich mohol predstaviť ako kriminálnikov. Ale potom sa veci obrátili. Pán Ježiš ich upozornil na židovské právo. Podľa židovského práva sa Ho nemali spytovať. Mali priviesť dvoch alebo troch svedkov. Pretože všetko učil verejne, nemali by farizeji mať ťažkosti nájsť svedkov, keď skutočne učil niečo zlé. Za túto odpoveď Ho udreli, hoci podľa židovského práva mali s Ním nakladať šetrne. Bolo to prvé z mnohých zneuctení, ktoré musel v tú noc vytrpieť. Ale konečný výsledok tejto prvej časti ukázal, že nemali žiadnu cirkevnú žalobu. 

Konanie pred Kaifášom a veľradou (Mk 14,53.55-65; Mt 26,57.59-68; Lk 22,54.63-65; Jn 18,24) 

Začala sa druhá časť cirkevného konania. Ježiša priviedli pred Kaifáša a veľradu. Kaifáš bol zaťom Annáša a ako veľkňaz pôsobil od roku 25 po r. 36 po Kr. Konanie sa dialo v roku 30, teda v polovici jeho pôsobenia v úrade. U Lukáša 22,54 čítame, že Ho priviedli do domu veľkňaza. Týmto porušili zákon č. 6, podľa ktorého sa pojednávania Sanhedrinu môžu konať len v súdnej hale na chrámovom vrchu. 

Najprv sa zmienime o tom, že Sanhedrin mal 71 sedadiel, ktoré boli starostlivo rozmiestnené a presne rozdelené. 24 miest patrilo veľkňazom, ktorí boli saduceji, 24 starším, ktorí boli farizeji, 22 miest pre učiteľov Písma, ktorí podobne boli farizeji. Posledné sedadlo patrilo veľkňazovi, ktorý bol saducej. Konanie bolo vedené saducejom, väčšina pozostávala z farizejov. Všetkých 71 členov nemuselo byť vždy prítomných, ale minimálny počet prítomných členov musel byť 23. Keď bolo minimum prítomné, stačilo 11 hlasov na oslobodenie. Na odsúdenie bolo potrebných 13 hlasov. Obžalovaného nesmeli vyhlásiť za vinného väčšinou iba jedného hlasu, muselo byť najmenej o dva hlasy viac. 

Nevieme, koľkí boli prítomní, ale o dvoch môžeme predpokladať, že tam neboli. Jeden bol Nikodém, druhý Jozef z Ari-matie. U Matúša 26,59 čítame: „Veľkňazi však a celá rada hľadali falošné svedectvo proti Ježišovi, ako Ho usmrtiť." Tým, že najprv použili falošných svedkov, porušili zákon č. 7, podľa ktorého sa malo začať obhajobou. 

Vo verši 59 podobne čítame, že celá veľrada bola proti Nemu, čím porušili zákon č. 8, podľa ktorého sa všetci mohli prihovárať za oslobodenie, ale nie všetci za odsúdenie. 

Potom priviedli jedného za druhým svedkov, ale v ich výpovediach bolo príliš veľa rozdielov. Nemohli nájsť dvoch svedkov, ktorých svedectvá by sa zhodovali. Zjavne neboli pripravení na konanie, veď pôvodne ho nechceli mať tejto noci. Napokon našli dvoch svedkov, ktorých výpovede sa zhruba zhodovali. Čítame o tom v Markovi 14,58. No u Marka 14,59 je uvedené: ,Ale ani takto sa ich svedectvo nezhodovalo." Keď porovnáme Marka 14,58 a Matúša 26,61, j môžeme vidieť, v čom bol rozdiel. V Markovi čítame o úmysle zboriť chrám a znovu ho vystaviť, u Matúša sa hovorí o schopnosti (môžem zboriť). Pre tento rozdiel vo výpovedi odpadli aj poslední dvaja svedkovia. Ďalších svedkov už nenašli. Podľa židovského zákona by Ho mali teraz prepustiť (Mk 14,59). Neprepustili Ho a porušili aj zákon č. 9, ktorý požaduje dvoch alebo troch svedkov, ktorých svedectvo sa zhoduje. 

Kaifáš bol neúspechom so svedkami veľmi frustrovaný, atak vstal a povedal: „Nič neodpovedáš na to, čo títo svedčia proti Tebe?" (Mt 26,62). Pretože sa Ho spytoval na odpoveď, porušil zákon č. 10, podľa ktorého nemôže obžalovaný dostať možnosť svedčiť proti sebe. 

Podľa židovského práva Ježiš mlčal a neodpovedal na otázky (Mt 26,63), čo Kaifáša ešte viac rozrušilo. Potom zaprisahal Ježiša: „.Zaprisahávam Ťa na živého Boha, aby si nám povedal, á si Ty Kristus, Syn Boží?" Z toho, čo tu Kaifáš povedal, môžeme vyčítať dve veci. Po prvé vedel presne, že si Ježiš nárokuje byť Mesiášom. Po druhé, Kaifáš vedel, kto bude Mesiášom - Syn živého Boha. Podľa židovského práva, keď niekoho zaprisahajú, musí odpovedať. A tak Ježiš odpovedal 

a u Marka 14,62 čítame: „Som." Inými slovami: Som Mesiáš, Syn Boží. V Matúšovi 26,64 povedal: „Ty si riekol!", čo zodpovedá zdôraznenému „Áno". Pokračoval a vymenoval dve veci, podľa ktorých Ho budú poznať v budúcnosti. Po prvé Ho budú vidieť sedieť na pravici Moci, po druhé - pri Jeho druhom príchode - na oblakoch v nebesiach. Jeho druhý príchod bude viditeľný dokonca aj v pekle. 

Podľa Matúša 26,65 sa potom diali rôzne veci. Najprv si veľkňaz roztrhol svoje rúcho, čo mu zakazuje zákon č. 11. 

Potom obvinil Ježiša z rúhania sa Bohu. Tým porušil zákon č. 12, ktorý hovorí, že žalovať nemôžu sudcovia, a tak isto zákon č. 13, lebo obžaloba z rúhania sa Bohu je len vtedy platná, keď bolo vyslovené Božie meno. To Pán Ježiš neurobil. 

Potom pripojil Kaifáš podľa verša 65 vetu: „Či potrebujeme ešte svedkov!" Toto prehlásenie je pozoruhodné, keďže už nemali viac svedkov. Tým, čo Kaifáš povedal, porušil zákon 5.14, podľa ktorého nikto nemôže byť odsúdený iba na základe vlastnej výpovede. Chcel Krista odsúdiť na základe Jeho výpovede, a to zákon č. 14 zakazoval. 

Podľa Matúša 26,66 Ho odsúdili na smrť. Tým porušili zákon č. 15, ktorý zakazuje odsudzujúci výrok vyniesť v noci, môže sa vyniesť len za dňa, a vtedy bola ešte noc. Nadto išlo o žalobu, ktorá viedla k odsúdeniu na smrť. Vyslovili vinu v ten istý deň, ako prebehlo pojednávanie, čím porušili zákon č. 16. 

Pri žalobách, ktoré mali za následok trest smrti, muselo medzi konaním a vynesením rozsudku uplynúť najmenej 24 hodín. Keď členovia veľrady vyslovili rozsudok, urobili to odsúhlasením, a nie jednotlivo, jeden za druhým, počnúc od najmladších, ako to bolo predpísané. Vtedy porušili zákon č. 17. 

U Marka 16,64 čítame, že Ho všetci odsúdili. Tým porušili zákon č. 8 a č. 18. Podľa posledného jednomyseľnosť ukazovala na nevinu odsúdeného, lebo taký súlad u Židov je možný iba vtedy, keby sa sprisahali. Podľa židovského práva by Ho teraz museli prepustiť na slobodu, čo však neurobili. 

Okrem toho sa v tom istom verši píše, že Ho všetci odsúdili na smrť. Rozsudok smrti sa mohol vyhlásiť až po troch dňoch po vyslovení viny; tu sa to stalo v ten istý deň. Porušili zákon I 19. 

U Marka 14,65 potom čítame: „Tu niektorí začali pľuvať na Neho a zakrývajúc Mu tvár, bili Ho po hlave, a hovorili Mu-Prorokuj! Potom Ho prevzali sluhovia a zauškovali Ho} A u Matúša 26,67: „Potom pľuvali Mu do tváre, bili Ho po hlave niektorí Ho palicovali." T\i porušili dva zákony, č. 20 a Č.21, Zákon č. 20 hovorí, že sudca má byť humánny a priateľský, a č. 21, že osobu odsúdenú na smrť neslobodno korbáčovať ani bičovať. 

Pán Ježiš zniesol tri druhy znevažovania. Podľa židovského práva mali byť všetky tri porušenia práva potrestané. Niektorí Ho bili päsťami; to mohlo byť potrestané peňažne štyrmi denármi, čo zodpovedalo štvordňovému zárobku. Horšie a veľ-mi urážlivé bolo niekoho udrieť otvorenou dlaňou, čo sa mohlo trestať pokutou 200 denárov, ktorá sa rovnala mzde za dvesto dní. Ale musel pretrpieť ešte horšiu a väčšiu urážku, a to že niektorí Mu pľuli do tváre. Opľuvanie trestali Židia pokutou okolo 400 denárov. Bolo to viac ako ročná mzda. Ale nikto z previnilcov nebol potrestaný. 

Posledný zákon č. 22 porušili tým, že konanie prebiehalo počas Paschy. 

Súdne konanie pred veľradou (Mk 15,1; Mt 27,1; Lk 22,66- 71) 

Jediným dôvodom tretieho konania s Ježišom bolo dať celému počínaniu Židov zdanie legality. Židovským vodcom bolo jasné, že pojednávanie až doteraz bolo ilegálne. Aby mu dodali zdanie legality, dopriali celému dianiu trochu denného svetla. To ukazujú všetky tri biblické miesta. V Markovi 15,1 je: rA hneď na úsvite..." V Matúšovi 21 X. „Na úsvite... "a v Lukášovi 22,66: „Keď sa rozodnilo..." Pomocou trochy denného svetla sa malo stať ilegálne legálnym. 

Ráno sa Ho spytovali už iba dve otázky. Podľa Lukáša 22,67 hovorili: Ak si Ty Kristus, povedz nám." Ježiš im odpovedal, že nemá zmysel povedať im to, pretože sa už dohodli, že Mu neuveria. Aby ešte zdôraznil svoje oprávnenie, povedal im, že odteraz bude sedieť na pravici moci Božej. A vo verši 70 je druhá otázka: „Si teda Syn Boží?" Riekol im: „...hovoríte, že som." V gréčtine je Jeho výrok veľmi zdôraznený: Áno, skutočne som to ja. 

Týmto svedectvom sa končí cirkevné konanie a Pán Ježiš je za rúhanie odsúdený na smrť. Mohli síce vyriecť trest smrti, ale v tom čase rímsky senát odňal židovskému Sanhedrinu právo vydať niekoho na smrť. Pán Ježiš mohol zomrieť len na základe rímskeho práva. Vznikol nový problém: Rúhanie sa Bohu sa síce malo podľa židovských zákonov potrestať smrťou, ale podľa rímskych nie. Museli pripraviť nové obvinenie, ak má byť Pán Ježiš vydaný na smrť a skutočne popravený. Toto obvinenie mal predniesť Judáš. Zradcu potrebovali aj v civilnom súdnom konaní. Ale Judáš medzi oboma konaniami zomrel. 

Judášova smrť (Mt 27,3-10; Sk 1,18-19) 

Matúš 27,3 hovorí: „Keď Judáš, Jeho zradca, videl, že Ho odsúdili, rozlutostený vrátil veľkňazom a starším tridsať strieborných... " Pretože sa o Judášovi píše, že ľutoval, ľudia si vždy znovu dávajú otázku: Bol Judáš spasený? 

Krátko po tom, ako som uveril, som chodil štyri roky do baptistického zboru. Pri jednej stene mávali umiestnené rozličné traktáty. Jeden z nich mal názov: Bol Judáš spasený? Keď som začínal so štúdiom Novej zmluvy, považoval som to za dobrú otázku a rozhodol som sa vyskúmať, či Judáš bol spasený, a či nie. Zobral som si traktát, otvoril ho na prvej strane a čítal: „Bol Judáš spasený? To nie je otázka. Skutočnou otázkou je: Si ty spasený?" Ani po prečítaní celej brožúry som nenašiel zodpovedanú titulnú otázku. Išlo o „oklamanie etiketou v kresťanskej literatúre". 

V gréčtine existujú pre výraz „ľutovať*4 dve slová. Prvé je slovo metanoia, ktoré má v sebe význam ľútosť v zmysle pokánia (zmena zmýšľania). Ale toto slovo Matúš nepoužil. Tu je napísané „metamelomai". Znamená to cítiť ľútosť, byť skrúšený z toho, čo som urobil, mať problém so svedomím. Ale odvrátenie sa od doterajšieho života, obrátenie sa na základe pokánia vyjadruje slovo metanoia. Nie, nebol spasený, a skončil v pekle, tak ako to Pán Ježiš predpovedal. 

Kritici Novej zmluvy našli medzi oboma správami (Mt 27 a Sk 1) dva zdanlivé rozpory. 

Venujeme sa obidvom. Prvý (zdanlivý) rozpor sa týka otázky, ako zomrel Judáš. 

V Matúšovi 27,5 čítame: „Hodil teda strieborné peniaze do chrámu a vzdialil sa; potom išiel a obesil sa." Skutky 1,18: „Ten si teda kúpil pole za mzdu neprávosti a zrútil sa dolu hlavou, rozpukol sa, takže mu vypadli všetky útroby." Zomrel obesením alebo pre pád, pri ktorom mu vypadli vnútornosti? 

Poznajúc židovské pozadie, môžeme povedať, že obe výpovede sú pravdivé. Najprv musíme vziať do úvahy židovské počítanie času. Pre Židov začína nový deň západom slnka. Preto sa sobota počíta od západu slnka v piatok až do západu slnka v sobotu. Keď slnko v sobotu zapadlo, zákony pre sobotu už neplatili. Prvá noc Paschy podľa toho je pred prvým dňom Paschy. V prvej noci Paschy jedia Židia paschálne jedlo. Toto robil Pán Ježiš s učeníkmi. V prvý deň Paschy sa prinášala asi o 9 hodine špeciálna paschálna obeť, z ktorej mohli jesť len kňazi. Podľa židovského zákona bolo celé mesto nečisté, ak počas prvej noci Paschy a prvého dňa Paschy bola v meste mŕtvola. V takom prípade sa nesmela priniesť paschálna obeť. 

Teraz uvidíme, ako Židia riešia takéto situácie. Ak niektorý zákon spôsobuje problém, vytvoria iný, aby mohli problém vylúčiť. Druhý zákon hovorí, že mŕtve telo sa má vziať a prehodiť cez múry mesta, a to múry nad údolím Hinnom. Potom je mesto znovu rituálne čisté a možno obetovať. Pochovanie tela sa môže vykonať až po sviatku. 

Tým, že sa Judáš obesil vo vnútri mestských hradieb, rituálne znečistil celé mesto. Pokým bolo jeho telo v meste, nemohli obetovať. Preto na základe druhého zákona prehodili jeho telo cez múry - s výsledkom opísaným v Skutkoch apoštolských. Teda obe správy sú správne. 

Druhý rozpor, na ktorý poukazujú neveriaci, sa týka otázky, kto kúpil pole. V Matúšovi 27,7-10 sa hovorí, že veľkňazi kúpili pole. V Skutkoch 1,18 je napísané „ten" - a myslí sa na Judáša - kúpil pole. Teda kto kúpil pole, Judáš alebo veľkňazi? Zo židovského pohľadu sú znova obe správy pravdivé. Keď Judáš oľutoval svoj čin, pokúsil sa vrátiť peniaze veľkňazom a starším, ale oni ich odmietli. Preto vrhol peniaze do chrámu a obesil sa. Podľa židovského zákona nemohli do pokladu chrámu dať nespravodlivo získané peniaze. Nečestne nadobudnuté peniaze sa museli vrátiť majiteľovi. To je židovské pozadie k Matúšovi 27,6: „Nesmieme ich vložiť do chrámovej pokladnice, lebo je to odmena za krv." Peniaze museli dať majiteľovi. Potom prišla otázka, čo sa má robiť, keď majiteľ zomrel prv, ako mu peniaze vrátili. Ani vtedy ich nemohli dať do pokladu chrámu. Miesto toho museli kúpiť niečo, čo by slúžilo k všeobecnému blahu. Pretože Judáš sa obesil, nemohli mu peniaze vrátiť. A tak sa rozhodli kúpiť pole na pochovávanie pre cudzincov (Mt 27,7-8). Podľa židovského zákona sa musel celý obchod aj spísanie kúpnej zmluvy urobiť v mene vlastníka. Veľkňaz bol v tejto záležitosti iba konateľ. Lukáš v Skutkoch opisuje právnu stránku záležitosti - Judáš kúpil pole. V jeho mene sa kúpa uskutočnila. Matúš opisuje, čo sa skutočne stalo. Teda podľa židovského zákona sú obe správy správne. 

Prv ako opustíme tento odsek, chceme sa ešte venovať 

30 strieborným. Množstvo peňazí - 30 strieborných, nie je náhodné. Podľa 2M 21,32 v prípade, „keď tvoj vôl usmrti sluhu tvojho suseda", musíš dať ako náhradu susedovi 30 strieborných. To bola cena mŕtveho otroka. V priebehu dejín táto suma symbolicky vyjadrovala poníženie. Keď niekto chcel vyjadriť pohŕdanie, mohol dať druhému 30 strieborných a tým povedať: Cením si ťa ako mŕtveho otroka. Keď dojednávali kúpu a dospeli k takejto cene, spravidla ju zmenili na 29 alebo 

31 strieborniakov, len aby sa číslu 30 vyhli. 

V knihe Zachariáš 11,4-14 povedal Boh prorokovi Zacha-riášovi, že má hrať rolu Mesiáša, úlohu dobrého pastiera, ktorý kŕmi stádo, čo príde na porážku. Po určitom čase má Zacha. riáš ísť k židovským vodcom a povedať im: „Nedohodli sme si nijakú mzdu. Dajte mi podľa vášho ohodnotenia. Keď má moja práca pre vás cenu, zaplaťte mi podlá toho. Keď nemá cenu, nič mi neplaťte." Bolo by lepšie, keby mu nič nezaplatili. Ale oni dávali presne 30 strieborných, aby tým povedali: Tvoja práca má takú cenu ako mŕtvy otrok. Boh nato prikázal Zachariášovi vziať 30 strieborných a hodiť do chrámu - presne ako to Judáš urobil o stáročia neskoršie. 

Potom povedal Boh Zachariášovi: „Toto je cena, akou som ocenený." Tým chcel povedať, že sám Boh bude jedného dňa predaný za cenu mŕtveho otroka. A keď Judáš dostal 30 strieborných, naplnilo sa toto proroctvo a Boh Izraela bol predaný za cenu mŕtveho otroka. 

Židia celkom vedome vyvolili sumu 30 strieborných, aby ukázali svoje pohŕdanie Ježišom. 

Posledná poznámka k 30 strieborným. Prišli od veľkňaza. Keďže prišli od neho, boli z pokladu chrámu. Hlavným účelom chrámového pokladu bolo zhromažďovanie prostriedkov na kúpenie obetí. Farizeji nechceli kupovať obeť, keď dávali peniaze Judášovi, ale presne to urobili. Kúpili obeť. Presnejšie kúpili „obetného baránka", ktorý ponesie hriechy sveta. 

Štátne súdne konanie 

Prvé konanie pred Pilátom (Mk 15,1-5; Mt 27,2,11-14; Lk 23,1-5; Jn 18,28-38) 

Židia priviedli Ježiša k Pilátovi. Nevkročili síce do jeho domu, lebo by sa stali rituálne nečistými, predsa však Piláta potrebovali, pretože Pána Ježiša odsúdili na trest smrti, ktorý sami nemohli odsúhlasiť a vykonať. Pilát bol pripravený a úplne oblečený, hoci bola skorá ranná hodina (Mk 15,1). Spytoval sa ich: jikú žalobu máte proti tomuto človeku?" (Ján 18,29). Odpovedali (v nasledujúcom verši), že by Ho nevydali Pilátovi, keby nebol zločinec. Chceli, aby vyslovil ortieľ bez ďalšieho konania. 

Pilát reagoval ako správny Riman, nechcel s tým mať nič spoločné. Preto im povedal vo verši 31: „Vezmite Ho vy a súdte podlá svojho zákona." Keď nieto žaloby, nieto ani súdneho konania! Keď nieto konania, nieto ani rozsudku a bez rozsudku nieto vykonania rozsudku. 

Židia hovorili (v tom istom verši): „Nám nie je dovolené nikoho zabiť." Podľa rímskeho práva im to nebolo dovolené. Ján 18,32 má poznámku: „...aby sa naplnilo slovo Ježišovo, ktorým naznačil, akou smrťou mal umrieť." Ježiš viackrát povedal, že zomrie ako ukrižovaný. Ale križovanie nebol spôsob popravy zaužívaný u Židov. Židovský spôsob bol kameňovanie. Keby bol Pán Ježiš popravený podľa židovského práva, boli by Ho kameňovali a bol by sa stal falošným prorokom. Ale v určitý čas v dejinách Boh spôsobil, že rímsky senáte vzal Sanhedrinu právo niekoho popraviť. Keď Pán Ježiš mal byť popravený, mohlo sa to stať len podľa rímskeho práva a Rimania praktizovali ukrižovanie. 

Z Talmudu poznáme exaktný termín, kedy sa to stalo. Talmud hovorí: Právo niekoho popraviť vzali Rimania 40 rokov pred zničením chrámu. Chrám bol zničený v roku 70 po Kr. Keď odpočítame 40 rokov, prídeme k roku 30 - presne rok, v ktorom sa konal proces s Ježišom. Keby toto konanie bolo pred šiestimi mesiacmi, bol by Pán Ježiš odsúdený na smrť kameňovaním a stal by sa falošným prorokom. Ale Boh riadil situáciu presne a v pravý čas, aby sa mohlo splniť Jeho slovo. 

Keď židovskí vodcovia pochopili, že Pilát nerozhodne bez konania, začali obviňovať Ježiša. V Lukášovi 23,2 čítame: „...a začali žalovať na Neho: Tohto sme pristihli, ako prevracal náš národ, zakazoval dávať dane cisárovi a hovoril o sebe. že je Kristus, kráľ." Obvinili Ho zo vzbury voči Rímu v troch bodoch: Po prvé prevracal - huckal ľud, to znamená, že chy$. tá povstanie proti Rímu. Po druhé učil, aby nedávali cisárovi dane. Po tretie tvrdil, že je kráľom, čo znamená, že je konkurentom cisára. 

Pilát mal teraz žalobu, na ktorú mohol reagovať. Podľa Jána 18,33 sa Pilát spytoval Ježiša: „Si Ty kráľ židovský?" Podľa rímskeho práva po vznesení obžaloby nasledoval výsluch obžalovaného. Pilát počul žalobu a teraz sa spytoval Ježiša. Pýtal sa Ho, či je kráľom Židov. Nespytoval sa Ho, či je Mesiáš. Pre Rimana to nebolo interesantné. Chcel vedieť, či skutočne je protihráč cisára. Ježiš mu odvetil otázkou, či to má sám od seba, alebo či mu to druhí povedali (Ján 18,34). Inak povedané, vyjadril otázku, či sa spytuje z pohľadu Rimana alebo Žida. Vo verši 35 odpovedá Pilát: „A som ja Žid? Tvoj národ a veľkňazi vydali mi Ťa. Čo si urobil?" Pilát sa spytoval z pohľadu Rimana, pred ktorého priniesli Židia žalobu. Teraz bola záležitosť medzi Ježišom a Pilátom vyjasnená. 

Pilát chcel vedieť, či Pán Ježiš nie je konkurentom rímskeho cisára. Pán Ježiš odpovedal vo verši 36: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta." Jednoducho vyjadrené: Nie som konkurentom cisára, lebo moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Raz bude vo svete, ale nebude zo sveta. Z tohto sveta znamená mať tú istú povahu ako tento svet. U Jána 17 urobil Pán Ježiš jasné oddelenie medzi „vo svete" a „zo sveta". My veriaci sme vo svete, ale nie zo sveta. To isté sa týka Jeho kráľovstva. On neprišiel, aby rímskeho cisára zhodil z trónu alebo aby sedel na jeho tróne. Raz príde so svojím vlastným trónom, trónom Dávidovým, so svojím vlastným mesiášskym kráľovstvom. To je prvý dôvod, prečo Pán Ježiš nebol konkurent cisárovi. 

Na konci 36. verša povedal ešte Pán Ježiš: „Ale moje kráľovstvo nie je odtiaľto." Pretože Židia odmietli Pána Ježiša, čo je hriechom, ktorý sa nedá odpustiť, nebude Jeho kráľovstvo zriadené v tomto čase. Aj z tohto dôvodu nemohol byť Ježiš protihráč cisára. Vo verši 37 sa Pilát napriek tomu spytuje: „Tak predsa si kráľ?" Chcel sa presvedčiť, či Pán Ježiš nie je predsa nejakým spôsobom kráľom. Ježiš odpovedá: „Ty hovoríš, že som kráľ." Vysvetlil, že je kráľom pravdy, prišiel na svet, aby vydal svedectvo pravde: „Každý, kto je z pravdy, čuje môj hlas." 

Tu sa Pilátov výsluch končí sarkastickou otázkou (Ján 18,38): „Čo je pravda?" Smutnou skutočnosťou bolo, že Pilát stál oproti tomu, ktorý je stelesnená pravda, a nepoznal Ho. 

Pilát vyšiel znovu zo svojho domu von a vyhlásil nevinu Pána Ježiša. Podľa posúdenia Piláta nebol Pán Ježiš nebezpečným pre rímskeho cisára (Lk 23,4). Ale veľkňazi uviedli ďalšie obvinenia, ako čítame u Marka 15,3. No Pán Ježiš neodpovedal (Mt 27,12), takže sa Pilát divil a pobádal Ho, aby sa bránil. Ježiš však mlčal (Mk 15,4-5). Pokračovali v obvineniach a niekto spomenul, že Ježiš pochádza z Galiley (Lk 23,5). To poskytlo Pilátovi možnosť dostať sa z nepríjemnej situácie. Judea a Samária boli pod jeho správou, ale Galilea bola pod panstvom Herodesa Antipasa. Pre slávnosti sa tiež zdržiaval v Jeruzaleme, a tak poslal Pilát Pána Ježiša k nemu. 

Pojednávanie pred Herodesom Antipasom (Lk 23, 6-12) 

Herodes Antipas bol synom Herodesa Veľkého, ktorý sa pokúsil pozbaviť Ježiša života, keď mal dva roky. Bol to ten istý Herodes Antipas, ktorý nechal Jánovi Krstiteľovi odťať hlavu. Až po Jánovej poprave sa Herodes dopočul o Ježišových divoch. Určitý čas veril, že Ježiš je vzkriesený Ján Krstiteľ. Herodes obľuboval zábavné rozhovory a poslal Ježišovi správu, aby prišiel k nemu. Pán Ježiš toto pozvanie odmietol a nazval ho líškou. Ale teraz sa Herodesovi jeho prianie splnilo a Ježiš stál pre ním. Rád by videl nejaký div Pána Ježiša, ktorý by mu pripravil nové vzrušenie. Ale Ježiš neurobil nič. Lebo divy nie sú pre zábavu. 

Herodes vysmial Pána Ježiša a pohrdol Nim aj so svojimi vojakmi. Vyhlásil Ho však za nevinného a poslal Ho spať Pilátovi. V Lukášovi 23,15 vidíme, ako Herodes prehlásil Ježiša za nevinného. Predtým vo verši 12 ešte čítame: „V ten deň spriatelili sa 

Herodes a Pilát; predtým boli totiž nepriatelia." Základ ich nepriateľstva pochádzal z čias, keď sa Pilát stal prokurátorom. Keď so svojimi légiami vtiahol do Jeruzalema, nechal pripevniť rímske znaky, ktoré zobrazovali zvieratá, bohov a bohyne, na vonkajší múr chrámového priestoru. Toto hlboko poburovalo city Židov a v Jeruzaleme nastalo povstanie. Pilát poslal proti nim vojsko a mnohí lUdia boli zabití, ale znaky nechal visieť ďalej. 

Herodes Antipas konvertoval k židovstvu. Poznal pocity Židov a vedel, že kým visia rímske symboly na múre, stále bude hroziť nebezpečenstvo povstania. Prosil Piláta, aby znaky zvesil, ale ten odmietol. Herodes preto napísal sťažnosť rímskemu senátu. Senát prikázal symboly odstrániť. Tak sa navzájom pohnevali vytýkajúc si, že jeden podrýva autoritu druhého. No teraz poslal Pilát Galilejčana k Herodesovi, ktorý mal vládu nad Galileou. Uznal tým autoritu Herodesa, obaja ukončili spory a stali sa na účet Pána Ježiša priateľmi. 

O deväť rokov neskôr pobádala Herodesa jeho žena Hero-dias, ktorá bola zodpovedná za smrť Jána Krstiteľa, aby vycestovali do Ríma a vyžiadali si titul „Judský kráľ". Bol to titul, ktorý jeho otec Herodes Veľký dostal od rímskeho senátu. Udelenie titulu by z Herodiady urobilo kráľovnú. Ale cisárom bol v tom čase Gájus Kaligula, pomätený a veľmi krutý muž. Ulicami Ríma tiekla krv ľudí, ktorí sa stali obeťou jeho mor-dovania. Vždy keď sa mu vyprázdnila pokladnica, obvinil bohatého člena senátu alebo bohatého vlastníka pozemkov zo zločinu, vyhubil jeho rodinu a privlastnil si ich majetok. Situácia bola taká zlá, že jeho vlastní pretoriáni, ktorí ho mali ochraňovať, naplánovali jeho vraždu. Bol natoľko pomätený, že svojho koňa urobil členom rímskeho senátu. Samozrejme, jeho kôň hlasoval tak isto ako on. Keď panovnícky pár z Galiley prišiel k cisárovi, jednoducho ich za trest preložil do regiónu, ktorý teraz zemepisne patrí k Francúzsku, a zomreli v chudobe. Tak zaplatili za hriechy usmrtenia Jána Krstiteľa a zosmiešňovania Pána Ježiša. 

Druhé pojednávanie pred Pilátom 

(Mk 15,6-15; Mt 27,15-26; Lk 23,13-15; Jn 18,39-19,1) 

Pilát urobil viacero pokusov oslobodiť Pána Ježiša. Prvý pokus je u Lukáša 23,13 -15. Je to už tretie vyhlásenie Ježišovej neviny. Ale vyhlásenie neviny nie je to, čo chcú počuť zástupy. Pilát robí ďalší pokus, aby mohol Ježiša prepustiť (Ján 18,39). Použil prax pri slávnostiach Paschy - prepustiť jedného väzňa na slobodu. U Marka 15,7 čítame o väzňovi menom Barabbáš, buričovi proti Rímu. Práve on bol vinný z toho, z čoho obžalovali Pána Ježiša. Barabbáš nebolo jeho pravé meno, bol to titul. Išlo o grécku kombináciu dvoch hebrejských slov, totiž „bar" a „Abba". Prvé slovo znamená „syn" a „Abba" je meno otca. Bol synom muža menom Abba. Evanjeliá nám neuvádzajú jeho pravé meno, aby čitateľa nepomýlili. Ale zo sekulárnych prameňov vieme, ako sa volal ten muž. Volal sa tak isto Ježiš. 

Máme tu dvoch mužov s tým istým menom: Ježiš, syn Jozefov, ako aj Ježiš, syn Abbaov. Ale je tu ešte viac poznámok. Abba je aramejské slovo a znamená „ten otec". Jeho plné meno teda znie „Ježiš, syn otca". Mal len titul, no v skutočnosti nebol „Syn Otca". Bol vinný tým, za čo druhý väzeň -Ježiš Kristus - bol obžalovaný. Pán Ježiš bol pravý Syn jediného Otca a bol nevinný. Pilát bol presvedčený, že Židia budú prosiť o prepustenie Ježiša. Keď oboch postavil pred ľud (Mt 27,17-18), scénu narušila správa od jeho manželky. Odkazovala mu, že nemá mať nič s Ježišom - mala v spojitosti s Ním zlý sen. Prepustenie sa oddialilo, takže veľkňazi a starší mali možnosť previesť svoje plány. U Matúša 27,20 čítame, že ovplyvnili zástupy a prehovorili ich, aby si žiadali Barabbáša. Toto sa aj stalo, a tak sa ani druhý pokus prepustiť Ježiša nepodaril. 

U Jána 19,1 sa dočítame o treťom pokuse prepustiť Ježiša. Pilát urobil kompromis a dal Ho zbičovať. To je všetko, čo povedal Ján. Nepodáva žiadne ďalšie detaily, lebo ľudia v tej dobe vedeli, čo znamená bičovanie. Odvtedy uplynulo veľa času a mnohí ľudia dnes nemajú predstavu, ako vlastne vvze-ralo bičovanie. Nevnímajú to množstvo utrpenia, čo musel pretrpieť Pán Ježiš, prv ako bol pribitý na kríž. List Židom v 12. kapitole nám hovorí, že máme mať pred očami každé Jeho utrpenie, aby sme sa naučili dvom veciam. Najprv ako 

veľmi trpel za naše hriechy a po druhé, aké sú malé naše I utrpenia v porovnaní s tým, čo pretrpel On. 

Aby sme poslúchli, čo hovorí apoštol v Židom 12, chceme nahliadnuť, ako prebiehalo bičovanie. V tom období existovali dva druhy bičovania: židovské a rímske.  

Židovské je známe ako „40 bez jednej". Prečo „40 bez jednej"? Podľa židovského práva nemohli nikomu dať viac ako 40 úderov. Soferim riešili otázku: Keď niekto má dať odsúdenému 40 úderov, prepočíta i sa a udrie 41-krát, potom poruší zákon. Aby sa to nestalo, má sa dávať radšej o jeden úder menej. Židovský bič mal rukoväť i z kože alebo dreva, na ktorej sa nachádzali len krátke pásy kože. Odsúdeného bili po chrbte. Bičovanie bolo veľmi bolestivé, ale nie smrteľné. Nestalo sa, že by niekto následkom židovského bičovania zomrel. Pavel hovorí, že židovské bičovanie vytrpel päťkrát. No Pán Ježiš nepretrpel židovské, ale rímske bičovanie, ktoré bolo neporovnateľne tvrdšie. Počet úderov nebol ohraničený. Rukoväť biča bola tiež z kože alebo dreva, ale na nej boli pripevnené dlhé pruhy kože, ktoré zasahovali celé telo. Na konci každého remeňa bol pripevnený klinec, priviazaný ostrý kus kovu alebo ostrá ovčia kosť. Po niekoľkých úderoch sa koža roztrhla a obnažilo sa svalstvo. Po ďalších úderoch boli svaly rozbité a obnažené kosti. Celý človek - chrbát, boky t a prsia boli zasiahnuté a jeho tvár bola tiež doráňaná.  

Obrazy bičovania, ktoré môžeme vidieť, ponúkajú celkom falošnú predstavu. Ukazujú nám nedotknutú tvár. Je to určite nesprávne. Z niektorých správ vieme, že ani príslušníci rodiny nespoznali v bičovanom svojho člena. Týmto hrozným týraním sa plnilo proroctvo o Mesiášovi. Izaiáš 52,13-15 hovorí, že Jeho tvár bola tak znetvorená, že už nevyzeral ako človek. A ako keby bičovanie nestačilo, vojaci urobili korunu z tŕnia  a položili Mu ju na hlavu (Ján 19,2-3). Aby sme to vedeli j pochopiť, museli by sme poznať tŕnie, ktoré rastie v Izraeli. Má tŕne ostré ako britva, takže pri malom pohybe zraní do krvi. Aj keby položili takúto korunu z tŕňov na hlavu len ľahko, spôsobila by ihneď bolesti. Oni však bili Pána Ježiša po korune, takže tŕne prenikali do hĺbky a museli spôsobovať omnoho väčšie bolesti. Máme tu symboliku, ktorú nemôžeme prehliadnuť. Tŕne boli symbolom Adamovho pádu. Vo svojom utrpení za nás Pán Ježiš niesol Adamovu kliatbu. 

Pilát dúfal, že to bude stačiť, a znovu prehlásil pred zástupom Jeho nevinu (Ján 19,4). Ale zástup si žiadal ukrižovanie (verše 5 a 6). Pilát urobil štvrtý pokus oslobodiť Ježiša (na konci 6. verša). Židia upustili od žaloby zo zrady a prišli s pôvodnou obžalobou (Ján 19,7): „My máme zákon a podľa zákona musí umrieť, lebo sa vydával za Syna Božieho." 

Pilát mal novú žalobu a znovu sa musel pýtať Pána Ježiša (Ján 19,8-11). Pán Ježiš sa zdráhal odpovedať. Pilát mal dosť svetla, aby správne reagoval. Ale svojou výpoveďou: „Čo je pravda?" už Pána Ježiša odmietol. Preto už nedostal viac odpoveď. Keď Pilát naliehal na odpoveď a povedal, že má moc Ho prepustiť alebo ukrižovať, Pán Ježiš odpovedal, že všetka moc je prepožičaná od Boha. A ďalej čítame, že tí, ktorí mu Ježiša vydali, majú väčší hriech. 

Vo verši 12 sa dozvedáme, že Pilát urobil piaty pokus prepustiť Ježiša, ale bol pochovaný krikom Židov: „Keď toho prepustíš, nie si priateľ cisárov, lebo každý, kto sa vydáva za kráľa, protiví sa cisárovi." Nezabudnime, čo je napísané v Jánovi 19,13: „Keď teda Pilát počul tieto slová..." Keď počul, že ak Ježiša prepustí, nie je priateľ cisárov, bol hotový posadiť sa na súdnu stolicu. Potom už musel vyniesť rozsudok. 

Pýtame sa, čo Piláta priviedlo k tomu, čo ním tak pohlo, že sa posadil na súdnu stolicu. Prečo ho znepokojilo, čo mu Židia povedali? Problémom bola situácia, ktorá sa predtým odohrala v Ríme. Svoj post prokurátora získal na prihovor senátora menom Sejanus. On a Sejanus boli priatelia, a keď Sejanus dostal miesto veliteľa pretoriánskej gardy, využil svoj vplyv, aby zaistil Pilátovi toto miesto. Potom sa Sejanus rozhodol sám sa stať cisárom. Ale sprisahanie, ktoré inicioval s cieľom zabiť cisára Tiberia, bolo odhalené a Sejanus spolu s inými bol popravený. Začalo sa preverovanie všetkých, s ktorými sa Sejanus stýkal. Medzi nimi boli aj jeho priatelia, aj Pii^t Posledné, čo si Pilát prial, bolo, aby sa k cisárovi dostala spft va, že ponechal nažive človeka, ktorý o sebe prehlasoval, že je kráľ. Preto sa rozhodol sadnúť si na súdnu stolicu. 

Zo súdnej stolice urobil šiesty, posledný pokus prepustiť Pána Ježiša. Podľa Jána 19,14 vyviedol Ježiša von a prehlásil: .Ajhľa, váš kráľ." Vtedy si Židia kričiac žiadali ukrižovanie (Ján 19,15). Keď sa Pilát ešte spytoval, odpovedali: „Nemáme kráľa, len cisára!" Týmto výrokom odmietli Ježiša ako svojho kráľa a prijali cisára namiesto kráľa. Potom Pilát privolil. Mt 27,24: „Keď Pilát videl, že už nič nepomôže, ba že vzbura je vždy väčšia, vzal vodu, umyl si ruky pred zástupom a povedal: Čistý som od krvi tohto Spravodlivého; zodpovednosť je na vás!" Pilát vy-chádzal z toho, že môže zmyť svoju vinu, ale týmto spôsobom sa to nedá. Konečné rozhodnutie z ľudskej stránky, či Pán Ježiš bude žiť alebo zomrie, bolo v Pilátových rukách. Vedel, aký by mal byť spravodlivý rozsudok, ale dal sa Židmi zastrašiť a priviesť k nesprávnemu rozhodnutiu. 

Pilát nebol zbavený viny. Keď Peter neskôr kázal a spomínal tých, ktorí majú vinu na smrti Pána Ježiša, bol Pilát jedným z nich (Sk 3,13). O šesť rokov neskôr bol Caligulom vypovedaný a napokon si vzal život. Po tom, ako si umyl ruky, prehlásil piatykrát nevinu Pána Ježiša: „Čistý som od krvi tohto Spravodlivého" (Mt 27,24). Židia vzali kliatbu krvi na seba: „Krv Jeho na nás a na naše deti!" Táto kliatba bola obmedzená na nich a ich deti, uskutočnila sa v podobe súdu za neodpustiteľný hriech v roku 70 po Kr. a zasiahla presne túto generáciu a ich deti. V Lukášovi 23,24 vyniesol Pilát rozsudok. Vo verši 26 prepustil Barabbáša a Ježiša vydal, aby Ho ukrižovali. 

Smrť Mesiáša 

Cesta na Golgotu 

(Mk 15,20-23; Mt 27,31-34; Lk 23,26-33; Jn 19,16-17) 

Táto časť začína cestou na Golgotu a končí zapečatením hrobu. Text môžeme rozčleniť na 32 bodov. Aby sme podali presnú chronológiu udalostí, vymenujeme všetkých 32 a podáme krátky komentár. V prvej časti cesty na Golgotu máme päť z týchto 32 bodov. 

Prvý bod: 

Ježiš opustil pretórium nesúc svoj vlastný kríž (Ján 19,16-17) 

Bola to bežná prax oných čias, že obeť musela niesť vlastný kríž na miesto popravy. Oproti bežnej praxi tu bola skutočnosť, že Pán Ježiš bol predtým bičovaný. Už sme videli, že bičovanie bol kompromis, ktorý urobil Pilát, aby Ho prepustil. Bičovaním bol Pán Ježiš taký zoslabený, že nevládal celú cestu niesť kríž. 

Druhý bod: 

Rimania prinútia muža menom Šimon Kyrenejský niesť kríž zostávajúcu časť cesty (Mk 15,21) 

Kyrene sa nachádza v severnej Afrike. Teda Šimon bol Žid zo severnej Afriky, ktorý prišiel na sviatky do Jeruzalema. Na sviatky prišli státisíce Židov, takže sa všetkým nemohlo ujsť prístrešie v meste. Preto za mestom zriadili veľké stany. Keď nebola možnosť jesť paschálneho baránka v meste, jedli ho návštevníci v týchto stanoch. Ráno v deň Paschy šli mnohí do mesta, aby boli účastní špeciálnej paschálnej obete. To pravdepodobne plánoval v to ráno aj Šimon z Kyreny. Nečakane ho prinútili niesť na ďalšej ceste Ježišov kríž. 

Matúš a Lukáš hovoria, že Šimon bol prinútený niesť kríž, a Marek uvádza, že to bol otec Alexandrov a Rúfov. Tento malý dodatok bol pre čitateľov Markovho evanjelia veľmi dôležitý. 

Musíme vziať do úvahy, že Marek píše rímskym kresťanom neskôr, ako Pavel napísal List Rímskym, kde v kapitole 16,13 čítame meno tejto rodiny. Naznačuje, že tento zážitok pri. viedol Šimona k viere. Nevieme presne, čo ho priviedlo k tomu, aby uveril, že Ježiš je Mesiáš. Jestvujú správy, ktoré popisujú, ako sa zachovali ľudia, ktorých ukrižovali. Kričali a vrieskali. Vykrikovali najhoršie kliatby na tých, čo ich križovali. Mnohokrát to bolo také zlé, že im museli vyrezať jazyk, aby ich prinútili mlčať. Ale Pán Ježiš reagoval celkom inak. Prijal svoje utrpenie ticho. Namiesto toho, aby preklínal, modlil sa za nich. Zdá sa, že toto priviedlo Šimona k viere. 

Z Rimanom 1. kapitoly sa môžeme naučiť ešte niečo. Zbor v Ríme bol založený inak, ako väčšina zborov prvého storočia, nezaložili ho apoštolovia. Vznikol službou židovských veriacich, ktorí sa prisťahovali do Ríma. Udalosti ukrižovania zjavne priviedli Šimona k viere. V Liste Rímskym čítame aj o jeho manželke, aj o obidvoch synoch. Možno bol jedným z tých, ktorí založili zbor v Ríme. 

Tretí bod: 

Žalostenie nad Jeruzalemom (Lk 23,27-31) 

Cestou na miesto popravy nasledovalo Ježiša množstvo žien, ktoré nariekali. Neboli to ženy, ktoré s Ním prišli z Galiley, boh to miestne ženy, lebo ich nazval „dcéry Jeruzalemské". Lukáš popisuje vtedy zaužívaný zvyk. Vždy keď pohanská vrchnosť odsúdila Židov na smrť, odsúdených nasledovali ženy - nariekačky z povolania. To sa stalo aj počas cesty Pána Ježiša na Golgotu. Na nejakom mieste ich Pán Ježiš prerušil a povedal im: „Dcéry jeruzalemské, nenariekajte nado mnou. Ale nariekajte radšej nad sebou a nad svojimi dietkami!" (Lk 23,28). Tento výrok reagoval na kliatbu, ktorú si počas súdneho konania uvalili na seba, keď povedali, že Jeho krv má prísť na nich a ich deti. Teraz majú plakať nad sebou a svojimi deťmi, lebo keď príde súd za hriech ľudu v roku 70 po Kr., bude to ťažké pre celú zem, ale obzvlášť ťažké to bude pre Jeruzalem. 

Lukáš zachytil aj židovské porekadlo: „Lebo keď toto robia so zeleným stromom, čo sa bude diať so suchým?" (Lk 23,31). Porekadlo v tejto súvislosti znamená: Keď ja toto všetko trpím, hoci som nevinný, o čo viac budete trpieť vy, keď ste vinní? 

Štvrtý bod: 

Príchod na Golgotu (Mk 15,22) 

Miesto ukrižovania je pomenované ako Miesto lebky. Nikto z evanjelistov nepíše, že by vyzeralo ako lebka. Nebolo tak pomenované pre svoj vzhľad, ale na základe toho, čo sa tu dialo. Bolo to miesto určené na ukrižovanie. Mnohí čitatelia iste už videli pohľadnice z Izraela. Medzi nimi sa často objavuje obraz so zvláštne tvarovaným svahom. Na kopci sa nachádzajú dve diery, ktoré ho robia podobným lebke. Toto je protestantský pohľad na Golgotu. Fotoaparáty sú vždy nastavené z určitého uhla, aby nebolo vidno, že sa pod svahom nachádza frekventovaná autobusová zastávka. Autobusy by rušili dojem. To, čo sprievodcovia poslucháčom nehovoria, je skutočnosť, že tie dve jamy vznikli v 80-tych rokoch 19. storočia. Vtedy sa tam nachádzal kameňolom. 

Povedzme si ešte raz: Vrch Golgota nemusí vyzerať ako lebka. V USA je podobný vrch, ktorý volajú „Čižmový vrch". Bol som tam dva razy. Miesto nevyzerá ako veľká čižma, ale svoje meno dostalo pre udalosti, ktoré sa tu odohrávali. Keď za čias divokého západu pištoľníci zomreli, pochovali ich aj s čižmami na nohách. To je dôvod, prečo miesto nesie názov Čižmový vrch. 

Piaty bod: 

Ježišovi dali miešaný nápoj z myrhy, žlče a vína (Mk 15,23; Mt 27,34) 

Prostriedok podávali obeti pred pribitím, aby jej trochu zmiernili bolesti. Zároveň to bol nápoj, ktorý otupil vnímanie. Pretože Ježiš Kristus chcel mať plnú kontrolu nad svojimi zmyslami, aby mohol viesť duchovný boj na kríži, odmietol tento nápoj. To však znamenalo, že bolesti cítil silnejšie ako ostatní. 

Prvé tri hodiny na kríži 

(Mk 15,24-32; Mt 27, 35-44; Lk 23,33-43; Jn 19,18-27) 

Počas prvých troch hodín na kríži pociťoval Pán Ježiš hnev a posmech fiidí. 

Keď prepočítame židovský dátum na náš kalendár, ukrižovali Ho v piatok ráno o 9. hodine, 7. apríla v roku 30 po Kristovi. 

Nasledujú body 6 - 17. 

Šiesty bod: 

„KeďHo ukrižovali, boli tri hodiny" (Mk 15,25) 

Podlá nášho počítania času bolo 9 hodín ráno. Bol však aj prvý deň Paschy - a to má veľký význam. V tomto čase obetujú na chrámovom vrchu paschálnu obeť. Predstavme si dva vrchy, ktoré neležia ďaleko od seba. Na chrámovom vrchu obetovali paschálneho baránka, na vrchu Golgota obetovali Božieho paschálneho Baránka. V tú istú hodinu, v ten istý deň. 

Aj ostatní traja evanjelisti píšu o ukrižovaní. Tak ako pri bičovaní nebolo potrebné opisovať detaily, každý v tom čase vedel aj to, čo sa dialo pri ukrižovaní. Ale v priebehu storočí sa vytratilo toto poznanie a mnohí ľudia získali falošnú predstavu o ukrižovaní na základe mylného znázornenia na obrazoch. Chceme sa teraz venovať niektorým bodom tohto diania. 

Rimania mali štyri rôzne druhy krížov. Prvý vyzeral ako drevený stĺp, ale na povrchu bol drsný. Druhý druh boli dve skrížené brvná v tvare „X". Tradícia hovorí, že Peter bol ukrižovaný na takom kríži hlavou dolu. Tretia forma bolo veľké JT, štvrtá bola tradičná forma malého „ť\ Evanjeliá nehovoria presnejšie, o aký druh kríža išlo. Inými slovami: z evanjelií a z historických záznamov môžeme usúdiť s veľkou pravdepodobnosťou, že išlo o malé „t", ale nemôžeme to tvrdiť so stopercentnou istotou. 

Z dejín vieme, že mimo územia Talianska sa nepoužívali prvé dve formy. Ak by sme si boli istí, že ich nikdy inde nepoužili, môžeme ich vylúčiť. Pretože sa v minulosti vyskytlo niekoľko výnimiek, nemôžeme to tvrdiť úplne na sto percent. Ak by sme mali voliť medzi treťou a štvrtou formou, vedeli by sme presne, aký kríž to bol. K ukrižovaniu patrilo, že na kríž pribili kúsok dreva, na ktorom boli napísané prečiny popraveného. Pri veľkom „T" ho pribili pod nohy, pri malom „ť nad hlavu. Keďže evanjeliá jasne hovoria, že tabuľka z dreva bola pribitá nad hlavou, je forma veľkého „T" vylúčená. 

Keby boli tieto dva spôsoby ukrižovania jedinou možnosťou, boli by sme si absolútne istí, že tradičná forma je tá pravá. Ale aj pri použití jednoduchého stĺpa pribíjali tabuľku nad hlavu a túto možnosť nemôžeme celkom vylúčiť, hoci je málo pravdepodobná. Jediný rozdiel by bol, že pri použití stĺpa dali ruky pospolu jednu nad druhú a na kríži boli vystreté od seba. Inak nieto rozdielu. Kríž postavili na zem. V prvom prípade použili dva klince, v druhom tri. Obrazy s biblickou tematikou sa pričinili o rozšírenie falošnej predstavy, že klincami prebili dlane ukrižovaných. Dlaň nie je dostatočne stabilná, aby mohlo na nej visieť celé telo. Rimania prebíjali klince cez zápästie, kde je dostatočná pevnosť. Nohy dali cez seba a otočili bokom. Potom prebili jeden klinec cez obe nohy cez päty do dreva. Priamo pod nohami pribili kúsok dreva, ktorého význam uvidíme neskôr. Napokon zdvihli kríž a umiestnili ho do vopred pripravenej jamy. Takýmto spôsobom pribitia sa pri náraze ukrižovaným vykĺbili kíby. Naplnilo sa mesiášske proroctvo z 22. žalmu, že sa uvoľňujú kosti v tele. 

Siedmy bod: 

Prvé slová Ježiša na kríži (Lk 23,34) 

Ježiš povedal sedem známych slov na kríži. Pri prvom prejave sa Pán Ježiš modlil za tých, ktorí Ho ukrižovali. Modlitba sa týkala ľudí, ktorí konali v nevedomosti. Neboli v nej zahrnutí ľudia ako Kaifáš a Annáš, Pilát, Antipas a ďalší židovskí vodcovia, ktorí vedeli, čo robia. Ale zahrňovala napr. rímskych vojakov, ktorí previedli ukrižovanie, alebo iných zúčastnených, ktorí boli v nevedomosti. 

Ôsmy bod: 

Rozdelenie Jeho odevu (Jn 19,23-24) 

V prvom storočí nosil židovský muž päť rozličných dielov odevu. Najprv vonkajší odev, spodný odev, potom nejaký druh prikrývky hlavy, po štvrté topánky alebo sandále a po piate najvrchnejší plášť - najväčšia časť odevu. Časťou procedúry ukrižovania bolo, že štyria rímski vojaci, ktorí ho previedli, mali právo rozdeliť si odev obetí. 

Ďalšia mylná predstava, pochádzajúca z obrazov ukrižovania je, že Pán Ježiš mal nejakú časť odevu na bedrách. V skutočnosti boli odsúdení ukrižovaní nahí, čo zvlášť v židovskej kultúre znamenalo veľkú hanbu. Jeden vojak dostal vonkajšiu a druhý spodnú časť odevu, tretí prikrývku hlavy a štvrtý topánky alebo sandále. Najvrchnejší odev, plášť, roztrhli na štyri diely, takže každý vojak dostal svoj diel. Ale táto časť odevu Pána Ježiša bola veľmi kvalitná. Podobné nosili len vyššie spoločenské vrstvy. Vojaci považovali za škodu plášť roztrhať, a tak losovali, čí bude. 

Ježiš žil ako chudobný. Raz povedal svojim budúcim učeníkom, že líšky majú dúpätá a vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by hlavu sklonil. Na základe tohto pozadia sa natíska otázka, odkiaľ mal Ježiš túto vzácnu časť odevu. Písmo jasne o tom nehovorí. Jedna možnosť je u Lukáša 8,1-3. Tu čítame, že službu Pána Ježiša podporovali bohaté ženy. Možno to boh ony, od ktorých dostal Pán Ježiš tento plášť. Keď vojaci hádzali los o plášť, vyplnilo sa ďalšie proroctvo zo Žalmu 22, ktoré hovorí, že o Jeho odev hádzali los. 

Deviaty bod: 

Tabuľka s označením viny (Jn 19,19-22) 

Matúš 27,37 píše, že nad hlavu Mu vyvesili tabuľku s nápisom. Preto nemohol byť kríž vo forme veľkého „T". Najpodrobnejšiu správu podáva Ján. Na tabuľke bolo napísané: „Ježiš Nazaretský, kráľ židovský" (Ján 19,19). Keď to čítame, uvedomujeme si, že to nebola obžaloba, ale titul. Židovskí vodcovia prišli prosiť Piláta, aby nápis zmenil. Ale Riman odmietol, azda z pomsty voči židovským vodcom. 

Desiaty bod: 

Ukrižovanie druhých dvoch (Mt 27,38) 

V mnohých prekladoch sú označení ako „zbojníci". Ale krádež nebola podľa rímskeho práva trestaná ukrižovaním. Podobné slovo je použité pre Barabbáša. Bolo to slovo „rebel", nie zbojník. Vzburu mohli podľa rímskeho práva potrestať ukrižovaním. Títo dvaja sa mohli zúčastniť na tej istej vzbure ako Barabbáš. Barabbáš bol na Paschu omilostený, ale oni nemali také šťastie. Ich kríže postavili na obe strany kríža Pána Ježiša. Tým sa vyplnilo ďalšie mesiášske proroctvo z Izaiáša 53,12, že bol počítaný medzi zločincov. 

Jedenásty bod: 

Prvá zo štyroch urážok, ktorú musel Ježiš vytrpieť na kríži (Mk 15,29-30) 

Spolu išlo o osem urážok. Štyri z nich utrpel pred krížom, štyri pokým bol na kríži. Bol urážaný lúďmi, ktorí chodili okolo. Bolo ráno na sviatok Paschy, a tak na cestách vedúcich do Jeruzalema bolo živo. Miesto ukrižovania ležalo v blízkosti jednej z hlavných ciest a okoloidúci videli nápis nad Jeho hlavou. Vedeli, že hlavnou obžalobou Ježiša zo strany Sanhedrinu bol malý rešpekt voči chrámu, a ich slová delili týmto smerom. 

Dvanásty bod: 

Druhá urážka alebo výsmech, ktorú musel zniesť na kríži (Mk 15,31-32) 

Vysmievali sa Mu aj veľkňazi, ktorí boli saduceji, a farizejski zákonníci. Tak sa Mu, keď visel na kríži, vysmievali obe skupiny: saduceji i farizeji. 

lYinásty bod: 

Tretie vysmievame, ktoré zakúsil od rímskych vojakov (Lk 23,36-37) 

Z vysmievania Pána Ježiša na kríži sú vinní tak Židia, ako aj pohania. 

Štrnásty bod: 

Štvrté vysmievame na kríži - obidvomi zločincami, ktorí boli s Ním ukrižovaní (Mt 27,44) 

Je potrebné poznamenať, že je výslovne napísané, že sa Mu vysmievali obaja. Od bodu 11 po 14. bod sú uvedené výsmechy od rozličných skupín. Vo všetkých týchto posmechoch nachádzame dva spoločné elementy. 

Po prvé: Všetky sa vzťahujú na mesiášske oprávnenie, ktoré mal Ježiš. Počas verejnej činnosti vyslovil viackrát svoje oprávnenie. Tieto skupiny vzali jedno alebo viac Jeho vyjadrení a prevrátili ich na posmech. 

Po druhé: Všetkým prejavom je tiež spoločné, že Ho vyzývali, aby dokázal mesiášske právomoci tým, že zostúpi z kríža. Máme tu satanov posledný pokus naviesť Pána Ježiša, aby nezomrel na kríži. Na jednej strane chcel satan vidieť Ježiša mŕtveho, ale nechcel to v tento čas a takýmto spôsobom. Z toho dôvodu bolo sprisahanie plánované na iný deň. Keby Ježiš zomrel inokedy, a nie na Paschu a iným spôsobom, nie ukrižovaním, nebolo by zmierenia. Nebola to len samotná Jeho smrť, ktorá postačila k zmiereniu. Potom by mohol zomrieť ako dvojročný a bolo by to stačilo. Ale tak to nie je. Pán Ježiš musel zomrieť v pravý čas a pravým spôsobom. Často čítame o pokusoch zabiť Ježiša pred alebo po Pasche, alebo spôsobom ako kameňovanie, či sťatie. Ale všetky tieto pokusy sa nepodarili. Pán Ježiš to odôvodnil slovami: „Ešte neprišiel môj čas." Ježiš nebol ešte mŕtvy a satan urobil posledný pokus dostať Ho dolu z kríža. Keby Pán Ježiš v tom čase zostúpil z kríža, bol by sa prejavil ako falošný Mesiáš. Predpovedaná forma smrti Mesiáša bolo ukrižovanie. Práve Jeho odmietnutie výzvy zostúpiť z kríža sa stalo dôkazom, že je skutočne Mesiáš. Poslúchnutie ich výzvy by dokázalo opak. 

Pätnásty bod: 

Obrat u jedného zo zločincov (Lk 23,39-42) 

Tento zločinec, ktorý predtým podporoval spolu odsúdeného vo vysmievaní sa Pánu Ježišovi, ho teraz začal karhať. Poznal, že oni boli odsúdení právom, Ježiš však neprávom. Urobil to, čo je absolútne nutné k záchrane: Spoznal a priznal svoju vinu. Obrátil sa s prosbou na správnu osobu - na Pána Ježiša. Veril, že smrťou život Pán Ježiša nekončí, ale že príde do svojho kráľovstva a bude mať možnosť niečo pre neho urobiť. 

Šestnásty bod: 

Druhý výrok na kríži (Lk 23,43) 

Týmto výrokom povedal Pán Ježiš mužovi, že nepotrebuje čakať, kým On príde do svojho kráľovstva a rozpomenie sa na neho. Ježiš sa ho ujíma už v tento deň a teraz. Obaja, Ježiš a zločinec, zomrú v tento deň a prídu do raja, do lona Abrahámovho. Týmto skutkom dokázal Ježiš to, čo predtým o sebe tvrdil. On bol a je Mesiáš, Záchranca, osoba, ktorá môže zachrániť ľudí pred peklom. 

Sedemnásty bod: 

Ježiš aj na kríži naplnil dokonale Mojžišov zákon (Jn 19,25-27) 

Ježiš ako prvorodený syn mal zodpovednosť postarať sa o rodičov, keď budú starí. Pretože išiel opustiť zem, nemohol splniť túto úlohu a odovzdal ju učeníkovi Jánovi. Ján prijal úlohu, ako čítame na konci 27. verša: ,A od tej hodiny prijal ju učeník k sebe." 

Sedemnástym bodom sa končí opis hnevu lbdí, ktorý musel Pán Ježiš pretrpieť. 

Ďalšie tri hodiny na kríži (Mk 15,33-37; Mt 27,45-50; Lk 23,44-46; Jn 19,28-30) 

Prvé tri hodiny na kríži od 9. do 12. pominuli. Po hneve ľudí musel Syn človeka znášať od 12. do 15. hodiny hnev Boží. 

Osemnásty bod: 

Nástup tmy (Mk 15,33) 

Tma začala na poludnie, kedy normálne býva najjasnejšia časť dňa. Čítame o nej vo všetkých evanjeliách okrem Jánovho. Bola to veľká temnota, podobná tme - egyptskej rane pred vyjdením Židov z Egypta. Táto tma sa šírila po celej krajine a trvala tri hodiny. Keď tma bola taká intenzívna, ako to opisujú evanjeliá, mali by okrem Písma existovať aj iné záznamy. A skutočne, archeológovia objavili tri ďalšie správy. Dve z nich sú z Egypta, južne od Izraela, jedna pochádza z regiónu Malej Ázie, dnešného Turecka. Prvý dôkaz z Egypta pochádza od gréckeho vedca menom Dionýsios. Opisuje túto tmu v egyptskom meste Heliopolise. Je to určitá irónia, lebo Heliopolis znamená „Mesto Slnka", a práve tu sa Slnko zatmelo. Druhý opis pochádza tiež od gréckeho vedca menom Diogenes. Aj keď si pamätáme, že bol pohanom, predsa mal duchovný pohľad. Napísal: „Bolo také silné zatmenie Slnka, že alebo božstvo v tom čase trpelo, alebo sympatizovalo s niekým, kto trpel." Je to neobyčajný duchovný pohľad od pohana, ktorý nič bližšie nevedel. Ale obe jeho výpovede sú pravdou. Trpel sám Boh. Bol to Boh Syn na kríži. A Boh sympatizoval s trpiacim. Bol to Boh Otec a Boh Duch Svätý. Tretí záznam pochádza z dnešného Túrecka od rímskeho autora menom Flagan. „Bolo veľké a pozoruhodné zatmenie Slnka. Najtmavšie, aké kedy bolo. O šiestej hodine dňa nastala tma ako v noci, takže dokonca bolo vidno hviezdy na nebi. Nastalo veľké zemetrasenie v Bitýnii a v Nicei sa zrútilo veľa domov." Spája tmu so zemetrasením. A ako uvidíme, pri smrti Pána Ježiša krátko pred skončením tmy bolo silné zemetrasenie. 

položme si otázku, čo znamenala táto tma duchovne, poukazovala na duchovnú smrť Mesiáša. V tejto knihe, ktorá sa zaoberá len najdôležitejšími udalosťami života Pána Ježiša, nemáme priestor zaoberať sa detailne Jeho úzkosťou v Getsemane. Ale v tom strachu sa Pán Ježiš modlil trikrát tie isté slová: „Nech ma minie tento kalich." Čo predstavuje kalich, ktorý Ho mal minúť? Sú tri rozličné vysvetlenia. 

Prvá možnosť je fyzická smrť Mesiáša. Bojí sa fyzickej smrti a prosí Otca, aby ju nemusel pretrpieť. Ale to nie je dobrá odpoveď, lebo by to znamenalo, že prosí o zlom v Božom pláne, ktorý bol určený pred vekmi. Písmo hovorí, že je Baránkom, ktorý je zabitý od začiatku sveta. Takéto vysvetlenie by znamenalo, že Pán Ježiš prosí o stornovanie toho, prečo sa vôbec stal človekom. Jediným dôvodom, prečo sa Boh stal človekom, je, aby mohol zomrieť za naše hriechy. Lebo Boh ako taký nemôže zomrieť. Preto prvé vysvetlenie kalicha nie je správne. U Jána 10,17 povedal Pán Ježiš, že Ho miluje Otec, pretože dá svoj život. Ján 12,27: „Teraz mi je duša rozrušená a čo povedať: Otče, zbav ma tejto hodiny? Ale veď som na to prišiel k tejto hodine." Teda u Jána 12 povedal Pán Ježiš, že nebude prosiť Otca, aby Ho zachoval od smrti. Ak by teraz v Getsemane prednášal Otcovi prosbu, aby nemusel zomrieť, bol by u Jána 12 klamal, a tak by bol falošným prorokom. Bol by hriešny, a teda by bol pred Bohom nesúcou obeťou za naše hriechy. 

Druhé riešenie, ktoré sa nám ponúka, je, že nemyslel na fyzickú smrť, ktorá by Ho napĺňala strachom, ale na možnosť predčasnej smrti. Mal by strach zomrieť pred krížom. Ale ani to nie je dobrá odpoveď, lebo toto nebezpečenstvo nenastalo. Keď prišlo k Jeho smrti, neboli to židovskí vodcovia, ktorí by mali kontrolu nad situáciou, ani rímski vojaci, tým menej satan, ale sám Kristus. On mal úplnú kontrolu nad celým dianím. Videli sme to pri zatknutí. Pri vyslovení jedného slova padli všetci na zem. Mal úplnú kontrolu nad situáciou. Pán Ježiš povedal u Jána 10,18 o svojom živote: „Nikto mi ho neberie, ja ho kladiem dobrovoľne. Mám moc ho dať a mám moc ho zase vziať. Toto poverenie som prijal od svojho Otca." Keby Ježiš chcel, mohol by naveky visieť na kríži, ale On sám volil moment smrti. 

Tretia a najlepšia možnosť je „kalich" chápať symbolicky. Vo väčšine prípadov symbolizuje kalich v Starej zmluve Boží hnev. A s Božím hnevom prichádza duchovná smrť. Musíme mať na pamäti dve veci. Po prvé pre obeť nebola nutná duchovná smrť Mesiáša. Nutné bolo vyliatie Jeho nevinnej krvi - Jeho fyzická smrť. V oboch zmluvách je napísané: Zmierenie je skrze vyliatie krvi. Tak bola Jeho fyzická smrť, vyliatie Jeho krvi absolútne nutné pre zmierenie. Ale duchovná smrť nebola nutná. Duchovná smrť znamená oddelenie od Boha. 

Druhý bod: Nikde v Starej zmluve nie je prorokované, že Mesiáš musí duchovne zomrieť. Viackrát je povedané, že musí fyzicky zomrieť, ale nikdy nie, že duchovne. Jeho fyzická smrť bola nutná a bola v Starej zmluve predpovedaná. Preto nebola iná možnosť, ako zomrieť touto smrťou. Ale keďže duchovná smrť nebola nutná a ani prorokovaná, mohol prosiť o to, aby ju nemusel pretrpieť. Jeho smrteľný strach v Getsemane bol strachom pred touto duchovnou smrťou. Nikto z nás nemôže tento strach plne pochopiť, lebo my sa rodíme duchovne mŕtvi a staneme sa živými, keď sme skrze pokánie a vieru znovuzrodení. Ľudský Ježišov duch bol však od narodenia živý. Máme tu osobu, ktorá od vekov mala nekončiaci vzťah s Bohom Otcom. Ale teraz, v druhých troch hodinách na kríži, na Ňom ležal Boží hnev a bol oddelený od Boha Otca a duchovne mŕtvy. Bola to skúsenosť, ktorú nechcel mať, a preto sa trikrát modlil: „Otče, vezmi tento kalich odo mňa." Ale vždy pridal: „Nie moja vôľa, ale Tvoja nech sa stane." Predsa to ale bola vôľa Otca, aby Syn získal túto skúsenosť. Lebo keď aj nebola nutná pre zmierenie, bola nesmierne dôležitá pre Jeho úlohu Veľkňaza (Žid 4,14-16). Mal pretrpieť to, čo trpia ľudia. Počas troch hodín tmy prežil Pán Ježiš Boží hnev a svoju duchovnú smrť. 

Devätnásty bod: 

Citát zo Žalmu 22 (Mt 27,46) 

Pán Ježiš po hebrejsky citoval žalm: nMôj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil?!" (Roháčkov preklad). Keď vnímame Jeho zvolanie povrchne, môže sa nám javiť ako výkrik zúfania a porážky. Ale v kontexte Žalmu 22, v ktorom sa nachádza toto zvolanie, je to volanie o pomoc, nie vyjadrenie porážky. Krik o pomoc na konci troch hodín temnoty, v ktorých pretrpel Boží hnev. Na svoju modlitbu dostal odpoveď. Duchovne zomrel a bol duchovne znovu prebudený prv, ako fyzicky zomrel. Bolo to jediný raz, kedy Otca oslovil: „Môj Bože, môj Bože." Spolu 170-krát Ho nazval „Otec", 21-krát „môj Otec". 1\i jediný raz povedal: „Môj Bože, môj Bože." Lebo v tomto čase bol duchovne mŕtvy a nebol viac v čestnom pomere Otec - Syn k Bohu, ale bol v právnom vzťahu. Preto nepovedal „Môj Otec, môj Otec", ale „Môj Bože, môj Bože". 

Dvadsiaty bod: 

Reakcia okolostojacich (Mt 27,47-49) 

Prítomní Pánovi Ježišovi zle porozumeli. Vo verši 46 čítame, že v hebrejčine sa pre slovo „Boh" používalo slovo Eli. Toto slovo je však aj skrátenie mena Eliáš. Hebrejským poslucháčom mohlo znieť „Môj Bože, môj Bože" aj ako „Eliáš". Mysleli si, že volá Eliáša. Jeden z nich sa domnieval, že stráca rozum, priniesol špongiu s octom a dával Mu piť. Druhí však povedali: „Nechaj Ho, nech vidíme, či Eliáš príde Ho vyslobodiť." 

Dvadsiaty prvý bod: 

Piata výpovedná kríži (Ján 19,28) 

Piate slovo z kríža znelo: „Žíznim!" Pán Ježiš ho vyslovil na konci troch hodín znášania Božieho hnevu. U Lukáša 16 rozpráva Pán Ježiš príbeh chudobného Lazara a bohatého muža. 

Keď boháč trpel mukami pekla a Božieho hnevu, bola jeho reakcia: „Žíznim!" Bola to prirodzená reakcia, keďže znášal Boží hnev. 

Dvadsiaty druhý bod: 

Ježiš pije ocot (Ján 19,29) 

Nešlo o omamujúci nápoj, čo mu ponúkali predtým. Tento nápoj osviežil Jeho ústa, pery a jazyk, takže mohol zreteľne a jasne vysloviť dve posledné slová z kríža, ktoré sú veľmi dôležité. 

Dvadsiaty tretí bod: 

Šieste slovo z kríža: „Dokonané!" (Ján 19,30) 

Toto zvolanie - je dokonané - je v gréčtine jedno slovo „tetelestai". Presný význam tohto slova bol objasnený pred niekoľkými rokmi, keď archeológovia vykopali niečo podobné ako daňový úrad. Našli sklad účtov a cez každý účet bolo naprieč napísané slovo tetelestai. Znamená to: Je dokonané. 

V špecifickom zmysle slova: Je úplne zaplatené. Trest, ktorý mal byť zaplatený za hriechy, je skrze smrť Pána Ježiša úplne splatený. Tisícky obetovaných zvierat predchádzajúcich storočí predstavovali akoby platenie úrokov, ale teraz je konečne všetko zaplatené. Preto toto tetelestai - úplne zaplatené. 

Dvadsiaty štvrtý bod: 

Siedma výpoveď na kríži (Lk 23,46) 

Najprv hlasno vykríkol slovo tetelestai. Potom prišlo siedme slovo: „Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho ducha." Odovzdal svojho ducha Otcovi. Ale všimnime si, ako Ho Pán Ježiš pomenoval; pomenoval Ho Otec! To znamená, že jeho krik o pomoc vo štvrtej výpovedi na kríži bol vypočutý. Zomrel duchovne a bol duchovne prebudený, prv ako zomrel fyzicky. Jeho vzťah s Otcom bol obnovený, a preto Ho nazval „Otče", a nie „Môj Bože". 

Dvadsiaty piaty bod: 

Ježišova fyzická smrť (Mk 15,37; Mt 27,50; Lk 23,46 a Jn 19,30) 

Lukáš používa špeciálny grécky výraz, ktorý nenachádzame u iných pisateľov. Slovo, ktoré používa, znamená doslovne: Ducha poslal preč z tela. Znovu vidíme, že Ježiš sám určoval časový moment svojej smrti, odoslal svojho ducha. U Jána Čítame, že sklonil hlavu a vypustil ducha. Spravidla prv človek zomiera a potom mu padá hlava. Tu to bolo opačne. Sklonil hlavu a potom vypustil ducha. Svojou fyzickou smrťou vykonal obeť zmierenia. 

Sprievodné znaky (Mk 15,38-41; Mt 27,51-56; Lk 23,45,47-49) 

Dvadsiaty šiesty bod: 

V okamihu Ježišovej smrti sa udiali neobyčajné udalosti. Nastalo veľké zemetrasenie, otvorili sa hroby a mnohí veriaci boli vzkriesení. Bolo to v čase Ježišovej smrti, ale neukázali sa mnohým skôr, ako sám Pán Ježiš nevstal. Niektorí hovoria, že to bolo vzkriesenie starozákonných svätých pre večnosť. Nemohlo to tak byť z dvoch dôvodov. Po prvé v Danielovi 12,2 je napísané, že vzkriesenie starozákonných svätých nastane až po druhom príchode Mesiáša. A po druhé nikto by nemohol byť vzkriesený k nesmrteľnosti prv, ako vstal z mŕtvych Pán Ježiš. No títo l\idia boli vzkriesení skôr ako Pán Ježiš. Išlo teda o vzkriesenie k prirodzenému životu, podobné predchádzajúcim vzkrieseniam, ktoré poznáme zo Starej a Novej zmluvy. Každý z týchto vzkriesených neskoršie znovu zomrel. Po Ježišovom vzkriesení prišli títo ľudia do mesta a ukázali sa mnohým. Nepíše sa, či boli mŕtvi dlhý alebo len kratší čas, a viac sa už nespomínajú. 

Druhá udalosť, ktorá sa vtedy stala, je zapísaná u Marka 15,38. Opona v chráme medzi svätyňou a svätyňou svätých sa roztrhla od zvrchu až dolu. Miery opony boli pozoruhodné: asi 20 metrov dlhá, cca 10 metrov široká a 10 centimetrov hrubá. Keby niekto chcel roztrhnúť oponu, začne od spodku smerom hore. Z toho, že sa roztrhla z vrchu nadol, vidíme, že to urobil Boh. Okrem Biblie neexistuje o roztrhnutí opony iný záznam. Opona bola na mieste, ku ktorému malo prístup len niekoľko kňazov. Mohli roztrhnutie udržať v tajnosti, a preto niet o ňom ďalších záznamov. Ale v židovských spisoch sú zmienky, že sa v tomto čase stalo niečo neobvyklé. V židovskej literatúre nájdeme mnohé a mnohé legendy. Všetky sú nejakým spôsobom spojené s chrámom. Každá legenda končí tým istým spôsobom. Potom čo rabíni rozpovedali obsah, napísali: Toto alebo ono sa stalo 40 rokov pred zničením chrámu. 

Ešte raz: Chrám bol zničený v roku 70 po Kr. Keď odpočítame 40 rokov, prídeme k roku 30 po Kr., roku ukrižovania. Z množstva židovských legiend sa pozrieme na štyri. 

Štyri židovské legendy 

Prvá legenda pochádza od Jozefa Flavia. Hovorí, že na sedemramennom svietniku v svätyni, ktorého lampy museli vždy svietiť, prostredná, najdôležitejšia, bez akéhokoľvek dôvodu vždy znovu zhasínala, a to od roku 30. 

Druhá legenda sa nachádza v Talmude, autorom je tiež Jozef Flavius. Chrám mal dve veľmi ťažké brány, takže bolo treba viac mužov, aby ich otvorili. Ale v roku 30 sa obe brány otvorili bez toho, aby sa ich niekto dotkol. 

Tretia legenda hovorí, že sa zlomili a spadli dolu časti muriva nad bránou, a to tiež v roku 30 po Kristovi. 

Autor obľubuje štvrtú legendu. Je známa pod hebrejským menom „Azazel", čo doslovne znamená „zobratie preč". Bolo to meno capa, ktorý niesol hriechy ľudu a bol vyhnaný na púšť. V 3. knihe Mojžišovej v 16. kapitole sa píše o obrade zmierenia. Na Veľký deň zmierenia priviedli k veľkňazovi dvoch capov a losom rozhodli, ktorého zabijú a ktorý zostane živý. Cap, ktorý musel zomrieť, bol usmrtený na oltári, jeho krv priniesol veľkňaz do svätyne svätých a pokropil ňou vrchnák truhly zmluvy. Potom veľkňaz vyšiel a na hlavu druhého capa položil ruku. Toto položenie ruky malo v Starej zmluve význam identifikácie. Cap zastupoval Izrael a veľkňaz s rukami na hlave zvieraťa vyznával hriech ľudu. Potom vyhnali capa, nesúceho symbolicky hriechy ľudu, na púšť. Rituál s capmi je predobrazom. Vyliatím krvi prvého capa je umožnené, aby druhý cap vzal preč hriechy ľudu. Toľko píše Mojžiš. 

U Izaiáša 53 je predpovedané, že Mesiáš urobí oboje. Vo verši 10 je napísané, že zomrie za hriechy a splní funkciu prvého zvieraťa, vo veršoch 11 a 12, že ponesie hriechy veriacich. So spomínaným predobrazom súvisí verš z Izaiáša 1,18: itAk sú vaše hriechy ako šarlát, môžu zbelieť ako sneh; ak sú červené ako purpur, môžu byť ako vlna." Stalo sa tradíciou, že na roh alebo na krk druhého capa priviazali červené súkno. Legenda hovorí, že každý rok sa tento cap, ktorý bol s červeným súknom poslaný na púšť, vrátil a súkno sa zázračne stalo bielym. Toto sa opakovalo z roka na rok ako symbol Božieho odpustenia Izraelu na daný rok. 

Legenda o Azazelovi hovorí, že súkno nezbelelo 40 rokov pred zničením chrámu. Od roku 30 po Kr. neodpustil Boh hriechy ľudu prostredníctvom týchto dvoch capov. Od roku 30 po rok 70 po Kr. - 40 rokov - sa červené súkno nestalo bielym. Židovským veriacim táto udalosť ukazuje, že rabíni zmeškali vyvodiť správny uzáver a nepochopili, prečo sa súkno nestalo bielym. Bolo to pre „tetelestai" - je dokonané! A ako Židom 10,18 hovorí: „Kde sú však tieto (hriechy) odpustené, niet už viac obetí za hriechy." 

Ešte raz: Židovské spisy neuvádzajú roztrhnutie opony. Ale existuje dostatok výpovedí, ktoré prezrádzajú, že v roku 30 sa v súvislosti s chrámom a službou v ňom dialo niečo dôležité. Znamenia, sprevádzajúce Ježišovu smrť, priniesli viditeľné výsledky: vieru rímskeho veliteľa (Mk 15,39) a strach medzi Židmi (Lk 23,48). 

Položenie Ježiša do hrobu (Mk 15,42-46; Mt 27,57-60; Lk 23,50-54; Jn 19,31-42) Do tejto časti patria body 27 až 31. 

Dvadsiaty siedmy bod: 

Lámanie kostí oboch zločincov a prebodnutie Ježišovho boku (Ján 19,31-37) 

Ján 19,31 hovorí, že bol prípravný deň. Slovo „prípravný" je židovský výraz, ktorý označuje šiesty deň týždňa, piatok. Bolo to proti židovským zvykom ponechať mŕtve telo vystavené cez sobotu. Sobota začínala západom slnka v piatok a bola veľkým sviatkom. Vždy keď sobota padne na židovský sviatok, nazývajú ju „veľkou sobotou". V tomto roku bola Pascha od západu slnka vo štvrtok až do západu slnka v piatok. Po západe slnka v piatok začínalo sedem dní nekvasených chlebov. Prvý a sied-k my deň boli sväté. Sobota pripadla na prvý deň nekvasených I chlebov, a tým sa stala „veľkou sobotou". Keď cez obyčajnú P sobotu nebolo dovolené ponechať mŕtvolu vystavenú, o to viacej to platilo pre „veľkú sobotu". 

Z tohto dôvodu sa Židia obrátili na Piláta, aby urýchlil smrť ukrižovaných. Pri ukrižovaní nezomierali odsúdení na vykrvácame. Ich telá nestratili veľké množstvo krvi. Smrť nastala udusením. Spôsob, akým ukrižovaný visel, prekážal dýchaniu. Už skôr sme spomenuli malý kúsok dreva, ktorý pribíjali pod nohy odsúdených. O toto drevo sa mohol ukrižovaný oprieť, aby sa trochu vzpriamil a lepšie dýchal. Pokým mal silu sa vzoprieť a nadýchnuť, dotiaľ žil. Ak niekto potom stratil sily a nemohol sa vzoprieť, nastalo udusenie. Ukrižovaným sa nepodávala žiadna strava, len tekutiny, keď si ich žiadali. Pripomeňme si, že drevo kríža nebolo hladké, ale drsné, preto pohyb hore a dolu spôsoboval rany na chrbte. Pre Pána Ježiša to bolo ešte bolestivejšie, lebo bol predtým bičovaný. Možnosť urýchliť proces umierania spočívala v zlomení nôh. Potom sa nedalo vzpriamiť a smrť udusením prišla skôr. A tak obom ukrižovaným zločincom polámali nohy. Pán Ježiš už 

vypustil ducha, preto Mu nohy nelámali. Vidíme tu naplnenie motívu Paschy. Podľa 2. Mojžišovej 12,46 sa kosti paschálneho baránka nesmeli zlomiť. Ale aby si boli istí, že je mŕtvy, pichol jeden z vojakov do Jeho boku a naplnil ďalšie mesiášske proroctvo zo Zachariáša 12,10, kde je napísané, že Ho prebodli. Z Jeho boku vytiekla krv a voda. 

Viedli sa viaceré diskusie, čo to po medicínskej stránke znamená. Niektorí lekári tvrdia, že je to dôkaz prasknutého srdca, ponúka sa pekný obraz, že zomrel na puknutie srdca. Iní lekári tomuto oponujú. Nemáme jednoznačné vysvetlenie, čo to z medicínskeho hľadiska znamená. Dôležitejší je teologický význam. Ján ako jediný o tom píše a hovorí, že je očitým svedkom. Neskôr vo svojom 1. liste v kapitole 5, 8-12 sa zmieňuje o krvi a vode a nepodáva medicínsky, ale teologický výklad. Hovorí, že je to znamenie, že Boh dáva večný život. Lebo vyliatie krvi a vody je známkou Jeho smrti a Jeho smrťou je umožnený večný život. 

Dvadsiaty ôsmy bod: 

Prosba o telo Pánovo (Mk 15,43) 

Vo verši 42 sa ešte raz píše o prípravnom dni. Rímsky čitateľ možno nerozumel tomuto výrazu, preto ho Marek ešte raz vysvetľuje: je to deň pred sobotou. Táto výpoveď jednoznačne ukazuje, že Pán Ježiš zomrel v piatok. 

K Pilátovi prišli dvaja muži, aby prosili o telo. Jeden bol Nikodém, ktorého sme postretli už skôr. Druhým bol Jozef z Arimatie (Ján 19,38), ktorý až doteraz zo strachu pred Židmi bol tajným veriacim. Sledoval celý priebeh ukrižovania a smrť Pána Ježiša a dostal odvahu („smelo predstúpil", čítame u Marka), aby prosil o telo Pána Ježiša a na verejnosti sa k Nemu priznal. Podľa Marka 15,44 sa chcel Pilát presvedčiť, či je Ježiš mŕtvy. Keď mu to podľa 45. verša stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. Keď niekto zomrel smrťou zločincov, bol podľa vtedajšej praxe pochovaný na mieste, kde boli pochovaní len zločinci. Vďaka zakročeniu týchto dvoch mužov bol Pán 

Ježiš pochovaný do hrobu bohatého človeka. Naplnilo sa ďalšie mesiášske proroctvo z Izaiáša 53. Vo verši 9 je napísané: A dali mu s bezbožnými jeho hrob i s bohatým, keď zomrel ukrutnou smrťou..." Takým spôsobom naplnil Boh každé proroctvo, ktoré dal. 

Dvadsiaty deviaty bod: 

Sňatie z kríža a zavinutie do plátna (Ján 19,39-40) 

Grécky výraz hovorí, že Jozef a Nikodém použili „ľanové pásy", ktorými podľa židovskej praxe obvinuli telo mŕtveho. Slovo je v množnom čísle. Je to dôkaz, že turínske plátno nie je látka, do ktorej bol Pán Ježiš zavinutý. Plátno v Turíne je jeden veľký kus látky, a tu sa píše o pruhoch látky. Preto je slovo vo verši 40 v gréčtine v množnom čísle, nie v jednotnom. 

Tridsiaty bod: 

Pochovanie tela (Ján 19,41-42) 

Pán Ježiš bol pochovaný do hrobu, v ktorom ešte neležalo žiadne telo. U Lukáša 23,54 sa píše: „A bol deň prípravy a nastávala sobota." Je to židovský výraz. Bol piatok, krátko pred sobotou. 

Koná sa pochovanie Boho-človeka. V Písme je Ježiš nazývaný aj „posledný Adam". Môžeme mať pred očami dve záhrady: záhradu Eden, v ktorej prvý Adam privolal súd a smrť, a túto záhradu, v ktorej druhý Adam priniesol požehnanie a svetlo. 

Zapečatenie hrobu (Mk 15,47; Mt 27,61-66; Lk 23,55-56) 

Tridsiaty prvý bod: 

Prípravy na pochovanie (Lk 23,35-56) 

Ženy, ktoré prišli spolu s Pánom Ježišom z Galiley do Jeruzalema, videli, do ktorého hrobu Ho položili. Matúš 27,61 dokonca hovorí, že dve ženy tam aj chvíľu sedeli. Vedeli presne, kde Ho položili. Pripravili masti a olej, aby mohli telo zabalzamovať, čo sa vzhľadom na začiatok sobotného dňa odpočinku nedalo urobiť hneď. 

Jozef a Nikodém položili Krista do hrobu krátko pred začiatkom soboty a nemohli dokončiť všetko, čo ženy robievali, preto tá príprava na deň po sobote. Tieto prípravy dokazujú, že neočakávali vzkriesenie. 

Tridsiaty druhý bod: 

Zapečatenie hrobu (Mk 27,62-66) 

Židovskí vodcovia sa rozpamätali na proroctvo Pána Ježiša, že vstane na tretí deň. Báli sa, že niekto ukradne telo a bude vyhlasovať, že bol vzkriesený. Chceli tomu zabrániť a prosili Piláta o rímsku stráž. Pilát im dal stráž, ba šiel ešte ďalej a dal zapečatiť hrob. Zapečatenie hrobu robili takto: Hrob bol vytesaný v nejakom kopci alebo v skale, alebo to bola jaskyňa na pochovávanie. Pred hrobom bol žliabok pre veľký kamenný kruh, ktorým sa hrob uzatváral. Keď bolo telo v hrobe, kameň prikotúľali pred otvor. Hrob bol zapečatený, keď vedľa kameňa vbili skoby a previazali ho povrazom. Najmenej na jednej strane, kde sa kameň dotýkal steny, dali rímsku pečať; mnohokrát na viacerých miestach. Bolo teda nemožné odvaliť kameň bez zlomenia pečate. Poškodenie rímskej pečate mohlo byť trestané smrťou. 

Čas Ježišovej smrti 

Prv ako opustíme uvažovanie o Jeho smrti, musíme uviesť niečo o čase Jeho skonu. V Matúšovi 12 povedal Pán Ježiš, že bude v srdci zeme tri dni a tri noci. Táto výpoveď nepôsobila žiadne problémy až do 20. storočia. Medzitým ľudia zabudli, ako počítajú Židia čas, a zaužíval sa iný spôsob počítania dní. Preto si niektorí mysleli, že Pán Ježiš musel byť v hrobe trikrát 24 hodín. Potom však určujú čas Jeho smrti na štvrtok, prípadne na stredu, pretože rozlične počítajú 24-hodi-nové dni. 

Vieme, že evanjeliá udávajú celkom jasne, kedy nastala Jeho smrť. Zomrel v piatok. Keby sme správu evanjelií ukázali Židovi, ktorý nič nevie o diskusiách kresťanov, prečíta si ju a povie, že zomrel v piatok. Aj keď nepozná Novú zmluvu, pozná tieto židovské pojmy. 

Židovský spôsob počítania času je odlišný tým, že časť roku sa ráta ako celý rok. Keď nejaký kráľ zaujal trón v dvanástom mesiaci roku, počítalo sa to, ako keby vládol celý rok. Keď začal prvý mesiac nového roku, hovoria židovskí historici o druhom roku kraľovania. Ako to môže byť druhý rok, keď je na tróne len 30 dní? Časť roka platí za celý rok! Podobne to platí pre dni: časť dňa sa počíta za celý deň - 24 hodín, deň a noc. 

Pán Ježiš povedal tri rozličné výroky, ktoré podľa pohanského počítania času znejú rozporne. Niekoľkokrát povedal, že vstane na tretí deň. Príkladom je Matúš 16,21. A niekoľkokrát povedal, že po troch dňoch vstane, čo by ukazovalo na štvrtý deň. Príkladom toho je Matúš 26,61. Použil aj výraz tri dni a tri noci u Matúša 12,39 a 40. Príklady sú z toho istého evanjelia, čo potvrdzuje, že rozličnosť výrokov nespočíva v tom, že by išlo o iného autora evanjelia. Všetky tri verzie sú od toho istého autora. Podľa pohanského chápania musí v tom byť rozpor. Ale nie podľa židovského ponímania, kde časť platí za celok. 

Keby sme prijali, že by Pán Ježiš bol tri plné 24-hodinové časové úseky v hrobe a bol by vstal len o sekundu neskôr, už by bol štvrtý, a nie tretí deň. Ale podľa židovského počítania to všetko dáva zmysel. Vstal z mŕtvych na tretí deň. Piatok bol prvý deň, sobota druhý a nedeľa tretí. Je správne povedať, že vstal po troch dňoch. Bol v hrobe časť piatku, čo sa počíta za celý deň, celú sobotu a časť nedele, čo sa počíta za celú nedeľu. Tak vstal po troch dňoch zo smrti. A výraz „tri dni a tri noci" je v židovstve používaný pre dobu, ktorá sa dotýka troch dní. Neznamená to tri 24-hodinové dni, ako to môžeme často vidieť v Starej zmluve. Ako ukazujú ďalšie texty, nemusia to byť tri 24-hodinové periódy. Napríklad u Ester 4,16 povedala Ester ženám: „Postite sa za mňa tri dni a tri noci a potom pôjdem za kráľom." Podľa pohanského počítania by mali prejsť tri plné 24-hodinové dni a Ester by mala ísť pred kráľa až na štvrtý deň. V kapitole 5,1 sa dozvedáme, že šla ku kráľovi tretieho dňa. podľa židovského myslenia toto nie je žiadny problém. 

Navyše aj Talmud spomína deň smrti Pána Ježiša. Tb je citát zTalmudu: „Tradícia hovorí, že večer v sobotu a na Paschu bol Ježiš povesený. Heroldi šli plačúc, keď bol Ježiš popravený, pretože prevádzal kúzla a pokúsil sa odviesť Izraela od ich Boha. Každý, kto ho chcel brániť, mal predstúpiť, ale nikto neprišiel dopredu, a tak povesili Ježiša večer v sobotu a na Paschu." 

Teda Ježiš zomrel večer v sobotu, čo bol piatok, a na Paschu. Aj židovské spisy to potvrdzujú. Museli objasniť Jeho smrť počas Paschy, pretože to bolo proti praxi Židov popraviť niekoho v ten deň. Povedali, že to bolo nutné, pretože Ježiš chcel zviesť Izrael kúzlami. Texty evanjelií máme chápať tak, ako sú napísané: Ježiš zomrel v piatok a vstal z mŕtvych v nedeľu. 

Vzkriesenie a Vstúpenie na nebo 

Na úsvite v deň vzkriesenia (Mk 16,1; Mt 28,1) 

U Matúša 28,1 je napísané: „Po sobote, na úsvite v prvý deň po sobote, prišla Mária Magdaléna a iná Mária pozrieť hrob." Znova tu máme židovské počítanie času. Výraz vo verši 1 hovorí nie priamo o nedeli ráno, ale o čase, kedy skončila sobota, a tá skončila večer po západe slnka. Prvý deň nového týždňa začal, keď boli viditeľné prvé tri hviezdy. Ženy kúpili oleje amasti (Mk 16,1) a išli k hrobu (Mt 28,1). 

Otvorenie hrobu (Mt 28,2-4) 

okamih Ježišovej smrti bol sprevádzaný zemetrasením. Presne to isté sa stalo v okamihu Jeho vzkriesenia. Potom prišiel anjel z neba, odvalil kameň, a tým zlomil rímsku pečať. Tento anjel konal proti rímskemu zákonu a vojaci by ho mali podľa zákona polapiť. Ale anjela nemožno uväzniť. Obzvlášť vtedy, keď vy-zerá, ako opisuje verš 3: „Jeho zjav bol ako blesk, jeho rúcho biele ako sneh." Nedokázali by zavrieť niekoho, kto sa im takýmto spôsobom zjavil. 

Rímska stráž bola naplnená strachom. Na konci verša 4 čítame, že zostali ako mŕtvi. V angličtine je výraz „strnulí strachom". Niekto je taký prestrašený, že sa nemôže pohnúť. To sa stalo aj rímskej stráži - boli neschopní pohybu. Nemohli sa pohnúť smerom k hrobu, aby uväznili anjela, a nemohli ani utiecť. 

Návšteva žien (Mk 16,2-8; Mt 28,5-8; Lk 24,1-8; Jn 20,1) 

Bolo skoré nedeľné ráno 9. apríla roku 30 po Kristovi. Viaceré ženy išli k Ježišovmu hrobu, aby zakončili proces pochovania. Prišli oddelene, najprv jedna sama. Ján 20,1 píše o Márii Magdaléne. Podišla k hrobu a videla, že kameň je odvalený. Nevidela anjela a myslela si, že niekto vzal telo. Myslela si to, aj keď opustila záhradu, aby o zmiznutí povedala apoštolom. 

Keď odišla, prišla skupina žien (Mk 16,2), ktoré uvideli to isté čo Mária. Kameň bol odvalený a hrob prázdny. Ale potom zazreli niečo, čo Mária nevidela; videli anjela a anjel im povedal: „Niet Ho tu, lebo vstal, ako bol povedal." Mali zvestovať učeníkom vzkriesenie a títo mali odísť do Galiley. Tam uvidia Pána. Na Paschu povedal, že musí zomrieť a vstať z mŕtvych a tak isto, že učeníci majú ísť do Galiley. Vtedy nerozumeli Jeho plánu: smrť, vzkriesenie, ani slovám o druhom príchode Mesiáša. Boli prekvapení udalosťami a mesto ešte neopustili. 

Zvestovanie učeníkom (Lk 24,9-12; Jn 20,2-10). 

Ženy zvestovali správu učeníkom (Lk 24,2-10), ale zdalo sa im to ako táranie (verš 11) a ešte stále neverili. Peter a Ján bežali k hrobu. Ján pribehol prvý a pozrel sa dnu. Videl, ako pruhy látky zostali zavinuté, a uveril. Telo Pána Ježiša uniklo cez plátno. Plátno, ktorým bola obviazaná hlava, ležalo zvlášť. To je ďalší dôvod, prečo turínske plátno nie je pravé. Peter prišiel po Jánovi a vošiel do hrobu. Videl to isté čo Ján, ale prišiel k inému záveru: „...odišiel a divil sa tomu, čo sa stalo." Ján odišiel a veril vo vzkriesenie. Peter bol neistý, aký postoj zaujať k veciam, ktoré videl. 

Prvé zjavenie: MÁRIA MAGDALÉNA (Mk 16,9-11; Jn 20,11-18) 

Potom, čo dvaja učeníci opustili hrob, vrátila sa Mária Magdaléna späť k nemu. Stále sa domnievala, že niekto vzal telo. Podľa Jána 20,11-12 videla anjelov, ale nevedela, že sú to anjeli, pokladala ich za mužov. Anjeli sa jej pýtali, prečo plače, a jej odpoveď prezrádza, čo si myslela: „Vzali mi Pána a neviem, kam Ho položili" (verš 13). 

Vo veršoch 14 a 15 je opísané, ako sa jej zjavil Pán Ježiš, ale ona Ho hneď nepoznala. Tiež sa jej opýtal, prečo plače, a pretože Ho nepoznala a považovala Ho za záhradníka, spytovala sa Ho, či On nepremiestnil telo. Podľa verša 16 použil Vzkriesený jej meno tak, ako ju zvykol oslovovať. Keď počula, ako povedal „Mária", hneď Ho spoznala a oslovila „Rabbúni", čo znamená „môj Majster". 

Tu musíme niečo podotknúť... Jeho prvé zjavenie patrilo žene, nie mužovi. V židovskom kontexte je to dôležité. Všetci, ktorí neveria vo vzkriesenie, tvrdia, že ide o výmysel učeníkov. Ale keby to bol výmysel, bol by to židovský výmysel. Podľa židovského práva nebola žena dostatočným svedkom. Keď podľa židovského práva potrebovali dvoch alebo troch svedkov, nemohli to byť ženy. Svedectvo mužov bolo platné, ale svedectvo žien nie. Keby správu o zmŕtvychvstaní vymysleli učeníci, ktorí boli Židia, boli by svedkami muži; prinajmenšom prvý svedok. Ján to jednoducho tak napísal preto, že sa to tak stalo. Skutočnosť, že prvým svedkom vzkriesenia bola žena, nám pri poznaní židovského pozadia potvrdzuje, že evanjelium je autentické a nie je to výmysel. 

Vo verši 17 hovorí k nej Pán Ježiš: „Nedotýkaj sa ma... "Tieto slová spôsobili zmätok, lebo Pán Ježiš neskôr večer nabádal učeníkov, aby sa Ho dotkli. Prečo sa Ho Mária ráno nemohla dotknúť a učeníci večer sa už mohli? 

Vysvetlenie spočíva v rozličných výrazoch, ktoré sú použité. Slovo vo verši 17 má význam „pevne chytiť" alebo „zavesiť sa". Ako keby Ho chcela držať a nechcela nechať odísť. Druhé slovo, ktoré Pán Ježiš použil pri rozhovore s Tomášom a učeníkmi, znamená jednoducho dotknúť sa. Teda možné zdôvodnenie je, že v gréčtine sú použité rozličné výrazy. 

Ale je ešte iné vysvetlenie s hlbším významom. Pozrime sa, aké zdôvodnenie dal Pán Márii. Vo verši 17 je: „...lebo som ešte nevstúpil k Otcovi..." Vráťme sa ešte k rituálu na Veľký deň zmierenia, o ktorom sme hovorili v súvislosti s capmi. V ten deň vyzliekol veľkňaz svoje denné rúcho, ktoré bolo viacfarebné, a rituálne sa umyl. Potom si obliekol špeciálne rúcho, určené na Deň zmierenia, ktoré nosil len raz do roka. Bolo celé biele. Keď potom vykonal celý obrad, znovu sa rituálne umyl a obliekol si svoje všedné rúcho. Po prvom rituálnom umytí bol nedotknuteľný. Keby sa niekto medzi týmito dvoma umývaniami (rituálnym ponorením) veľkňaza dotkol, nemohol by pokračovať v obetovaní na Deň zmierenia. Až pokým nepokropil oltár krvou, bol nedotknuteľný. 

V Liste Židom 9,11-12.24 a 10,12 je napísané, že Pán Ježiš niesol svoju krv do nebies a pokropil ňou v nebeskom stánku. Pisateľ vyzdvihuje, že zemský stánok mohol byť očistený krvou zvierat, ale nebeský musí byť pokropený lepšou krvou, nevinnou ľudskou krvou, krvou Mesiášovou. V určenom čase musel Pán Ježiš niesť svoju krv do nebies a toto opísané urobiť. Keď vstal z mŕtvych a stretol sa s Máriou, ešte nevstúpil do nebies, aby urobil to, o čom čítame v Židom 9 a 10. Po rozhovore s Máriou šiel Pán Ježiš k Otcovi do nebies, pokropil nebeskú svätyňu a odvtedy sa Ho mohli dotknúť. 

Toto vyvoláva ďalšiu otázku: Prečo musela byť nebeská svätyňa očistená? Odpoveď je u Ezechiela 28,11-19. Satan pred pádom mal svoju úlohu v nebi. Bol zaodetý tými istými drahokamami, ktoré nosili veľkňazi na hrudi, a viedol uctievanie Boha v nebi. Mal kňazskú hodnosť. Keď v nebi zhrešil, znesvätil aj nebeskú svätyňu. Preto potrebovala aj táto očistenie. Krv zvierat nebola dostačujúca, bola potrebná krv Kristova. 

Potom ešte povedal Pán Márii: „...Choď k mojim bratom a povedz im: Vstupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu" (Ján 20,17-18). Mária to urobila, ale jej neuverili (Mk 16,11). 

Druhé zjavenie ĎALŠIE ŽENY (Mt 28,9-10) 

Aj ostatné ženy sa medzitým vrátili k hrobu. Doteraz len počuli o vzkriesení, ale teraz sa im zjavil sám Pán Ježiš. Dal im príkaz ísť za učeníkmi a povedať im, že majú ísť do Galiley. Chcel sa s nimi stretnúť, keď tam prídu. 

Všimnime si, že aj druhé zjavenie sa Pána Ježiša bolo určené ženám. Ešte raz: Tento fakt hovorí proti tvrdeniam, že vzkriesenie si vymysleli učeníci. Keby vzkriesenie bolo vymyslené, nezvolili by Židia - evanjelisti celkom určite za svedkov ženy. 

Podľa 9. verša ženy objali Jeho nohy, čo tiež svedčí o tom, že Pán Ježiš medzitým vykonal svoju úlohu v nebeskej svätyni. 

Správa strážcov hrobu (Mt 28,11-15) 

Rímska stráž sa vzchopila a šla do mesta. Keď rímska stráž dostala úlohu a zlyhala pri jej plnení, mohla byť za to popravená. Preto sa vojaci zdráhali ísť k Pilátovi, aby mu hlásili, čo sa stalo. Vedeli, že by im neuveril, keby povedali: „Prišiel anjel z neba a odvalil kameň. Čo sme mali robiť?" Nešli k Pilátovi, ale k veľkňazovi, ktorý si stráž vyžiadal. 

Pre vodcov vznikol problém. Znovu sa zhromaždili v Sanhedrine a radili sa, čo majú robiť (Mt 28,12). To, na čom sa uzhodli, je až podnes najstaršia teória pre prázdny hrob: ukradnuté telo. 

Dali vojakom peniaze a tí mali potom povedať, že v noci prišli učeníci a pokým oni spali, ukradli telo. Vo veršoch 14-15 najvyšší kňazi hovoria, že upokoja Piláta, keď sa mu to všetko dostane do uší. Pilát po Pasche znovu išiel do Cézarey a asi o strážcoch ani nikdy nepočul. 

Rímski vojaci podľa dohody aj konali: „Keď sme spali, ukradli učeníci telo." Predsa každého mysliaceho židovského človeka hneď napadne, že tu niečo nehrá. Keby skutočne spali, odkiaľ vedia, kto to telo ukradol? Keby to vedeli, tak by skutočne nespali. 

Teória ukradnutého tela je najstaršie vysvetlenie prázdneho hrobu. Nie je to však logické vysvetlenie. Ukradnúť telo znamená riskovať svoj život. Do úvahy prichádzajú len dve skupiny: Jeho nepriatelia alebo Jeho priatelia. Neutrálni nemali o telo záujem. 

Keď prijmeme, že Jeho nepriatelia ukradli telo, vidíme, že tí istí nepriatelia sa neskôr v Skutkoch pokúšali prekaziť, aby sa zvestoval vzkriesený Ježiš. Boli by predsa navždy učeníkov umlčali, keby mohli ukázať ukradnuté telo. Namiesto toho sa pokúšali rozličným spôsobom znemožniť ich účinkovanie. Ale nikdy sa nepokúsili prezentovať mŕtve telo. Táto skutočnosť dokazuje, že ho nemali. 

Druhá skupina, ktorá prichádza do úvahy, boli apoštoli. Ale to je v rozpore s ich neskorším životom a konaním. Fyzicky veľa vytrpeli za to, čo hlásali. Desať alebo jedenásť učeníkov zomrelo martýrskou smrťou - niektorí extrémne ukrutným spôsobom. Peter bol ukrižovaný dolu hlavou. Podľa legendárneho podania jeden apoštol bol zaživa uvarený v oleji. Jeden bol vystretý a zaživa z neho sťahovali kožu. Každý z nich mal možnosť prestať kázať zmŕtvychvstalého Ježiša a dostať slobodu alebo aspoň zomrieť ľahšou smrťou. Všetci odmietli. Je ťažko uveriť, že by vzali na seba túto tortúru s vedomím, že všetko je len lož. 

Jediné logické vysvetlenie je, že verili skutočnosti a boli pevne presvedčení, že Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Ešte raz: Teória o ukradnutom tele je najstaršie vysvetlenie, ale nemá logiku. 

Tretie zjavenie EMAUZSKÍ UČENÍCI (Mk 16,12-13; Lk 24,13-32) 

Dvaja učeníci, ktorí nepatrili do skupiny dvanástich, šli do mestečka Emauzy. Ježiš mal úzku skupinu dvanástich, ktorí boli vždy s Ním. Nadto mal skupinu 70 učeníkov, ktorých volal, keď ich potreboval. Len jedného poznáme po mene, Kleofáša (Lk 24,18). Dôvodom, prečo je menovaný, bola azda jeho neskoršia úloha v Jeruzalemskom zbore. Prvý vedúci zboru bol Jakub, polovičný brat Pána Ježiša. Keď Jakub zomrel martýrskou smrťou, stal sa Kleofáš starším zboru. Neskôr v roku 66 po Kr., keď začala vzbura proti rímskej okupácii, vyviedol zbor von z Jeruzalema. 

Dvaja učeníci teda opustili Jeruzalem, aby sa vrátili do mesta, kde bývali. Cestou sa rozprávali o tom, čo sa práve udialo. Zrazu sa k nim pripojila tretia osoba. Ale tak isto ako Mária, hneď Ho nepoznali. 

V zjave Vzkrieseného sa mnoho zmenilo, preto Ho hneď nepoznali; ale niečo nebolo zmenené, po čom Ho mohli poznať. A tak Ho aj spoznali ako Toho, ktorý bol a je. Mária spoznala Ježiša podľa spôsobu, akým vyslovil jej meno. Galilejci mali iný akcent ako Judejci. Zdá sa, že po vzkriesení si podržíme svoj akcent. V mesiášskom kráľovstve, ako aj v nebesiach bude len jedna reč - hebrejčina. Teda slovensky hovoriaci čitatelia tejto knihy budú potom hovoriť hebrejsky so slovenským akcentom. 

Keď učeníci v nedeľu popoludní diskutovali o udalostiach, ktoré prežívali, Pán Ježiš sa ich spýtal, o čom sa rozprávajú. 

Hovorili Mu o tom, čomu až doposiaľ verili a čomu teraz nemôžu uveriť. Verili štyrom skutočnostiam o Pánovi Ježišovi (Lk 24,19-21). Po prvé: Verili, že On bol Boží pro-rok - a prorokmi boli ľudia, ktorí prijali priame zjavenie od Boha. Po druhé: Boli presvedčení, že On sa dokázal slovami aj skutkami. Po tretie: Bol židovskými vodcami odsúdený a ukrižovaný. Po štvrté: Až dovtedy verili, že je Vykupiteľ Izraela. Ale Jeho smrť, zdá sa, im vzala túto poslednú nádej. Tieto štyri skutočnosti neboli predtým v ich očiach spochybnené. 

U Lukáša 24,22-24 je napísané, čomu nemohli uveriť. Mali správu od žien, že videli Vzkrieseného. Ale ani jeden z mužov Ho až doteraz nevidel, a preto toto svedectvo neprijali. Bola nedeľa poobede a oni spomínali na Jeho zatknutie, smrť a správu o vzkriesení. Podľa verša 21 povedali: „...ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo.* Keď to bol tretí deň, jediná možnosť je, že ukrižovanie sa udialo v piatok. Keby Pán Ježiš zomrel skôr, nebola by nedeľa tretím dňom. 

Vo verši 25 a 26 Pán karhal ich neveru. Podľa Lukáša 24,27 im dal lekciu na tému „Proroctvá o Mesiášovi", ako to dnes voláme. Poučenie sa týkalo starozákonných proroctiev, ktoré sa vzťahujú na Jeho prvý príchod. To, čo vyvolalo ich pochybnosti, bolo presne to, čo sa muselo stať a čo dokazuje, že On je Mesiáš. 

Vo veršoch 28-30 prišli do domu a pozvali Ježiša na večeru. Znamená to, že si s nimi sadol a vyslovil požehnanie nad chlebom. Bolo to požehnanie, ktoré sa hovorí v každom židovskom dome predjedlom. Normálne ho prednesie hostiteľ, ale keď je hosť učiteľom Písma, hovorí požehnanie on. Výkladom Písma, respektíve proroctiev o Mesiášovi, sa stal Ježiš v ich očiach učiteľom a dali Mu česť predniesť požehnanie (Lk 24,30). Keď požehnával chlieb, poznali Ho (verš 31,32) a On zmizol spred ich očí. Hneď šli späť do Jeruzalema, aby to zvestovali učeníkom. Verše Marek 16,12-13 hovoria, že ani tejto tretej správe neuverili. A tak zostali učeníci ešte stále v Jeruzaleme a nevydali sa na cestu do Galiley. 

Štvrté zjavenie: 

ŠIMON PETER (Lk 24,33-35; IKor 15,5) 

Peter bol prvý spomedzi apoštolov, ktorému sa zjavil Pán. Bolo vari nutné, aby ho potešil, lebo on to bol, ktorý predtým trikrát Pána zaprel. Dal mu odvahu viery, aby ho pripravil na úlohu, ktorú bude mať a o ktorej sa dozvedáme v Skutkoch apoštolských. Stal sa vodcom apoštolov. 

Piate zjavenie DESIATI APOŠTOLI (Mk 16,14; Lk 24,36-43; Jn 20,19-25) 

Bola nedeľa večer a Pán Ježiš už nečakal dlhšie, kým apoš-toli pôjdu do Galiley, aby sa tam s Ním stretli. Predchádzajúcim zjaveniam neuverili. Jedenásti apoštoli ešte stále neopustili Jeruzalem. Tak sa Pán rozhodol stretnúť sa s nimi v Jeruzaleme. Dvere boli zamknuté a On sa zrazu ukázal medzi nimi v miestnosti (Jn 20,19 a Lk 24,36-37). Podľa Lukáša 24,38 a Marka 16,14 karhal ich neveru. Svoju neveru dokázali trojako. Nešli do Galiley, hoci ich trikrát pobádal. Neuverili svedkom, že Ho videli, a teraz neverili, že vidia Vzkrieseného, ale sa báli mysliac, že je duch (Lk 24,38). 

Aby Ježiš dokázal, že nie je duch, urobil dve veci. Pobádal ich, aby sa Ho dotkli (Lk 24,39-40) a pocítili, že má telo a kosti, čo duchovia nemajú. Keď ešte vždy pochybovali, požiadal o jedlo (verše 41-43). Keď jedol rybu, opäť im ukázal, že nie je duch, lebo veď duchovia nejedia. Vzkriesení predsa môžu jesť. Po vzkriesení nebudeme potrebovať jesť, aby sme prežili. Ale budeme môcť jesť, aby sme mali pôžitok. Je to niečo veľmi pekné, lebo sme nevestou Kristovou a raz pôjdeme na svadobnú hostinu. Bolo by smutné ísť na svadbu a nemôcť jesť. Zvlášť keď je to naša vlastná svadba. V našom vzkriesenom tele teda budeme môcť jesť. Podľa Jána 20,21-22 dal Pán Ježiš učeníkom prvý z troch pokynov. Najprv ich vy-sial svojou vlastnou autoritou. Tak ako Otec poslal Syna v svojej autorite, tak posiela Syn apoštolov v autorite Syna. Potom v druhej časti verša rozširuje autoritu, ktorá bola predtým daná iba Petrovi, na všetkých učeníkov. Prv u Matúša 16 ju dal len Petrovi - teraz ju rozšíril na všetkých učeníkov. Apoštolom je daná autorita odpúšťať hriechy alebo hriechy zadržať. Netýka sa to spásy, lebo spasenie patrí len Bohu. Ide o právny význam: potrestať alebo nepotrestať. Keď apoštoli niekomu zadržia hriechy, je tým dotyčný potrestaný. Keď niekomu odpustia hriechy, nebude potrestaný. Peter použil túto autoritu v Skutkoch 5 v prípade Ananiáša a Zafíry, keď obaja chceli oklamať Svätého Ducha. Vyslovil rozsudok smrti a oni padli mŕtvi na zem. Toto je autorita, ktorá bola daná len apoštolom, a nemôže prechádzať a zjavne neprechádzala ďalej na nasledovníkov apoštolov. 

Predtým na nich dýchol a povedal: „Prijmite Ducha Svätého." Toto nie je krst Svätým Duchom, ktorý sa po prvý raz udial v Skutkoch 2. Toto je iná služba Svätého Ducha. Svätý Duch má mnohé pôsobenie a rozličné služby. Jedna z nich je osvietenie. Bližšie o tom nájdeme napísané v IKor 2. V tejto službe osvieti Svätý Duch rozum veriaceho, aby rozumel Písmu. Pán Ježiš hovoril mnohokrát s učeníkmi o svojej smrti a vzkriesení, ale oni nikdy nerozumeli. Veľmi ich to všetkých prekvapilo. V nasledujúcich štyridsiatich dňoch ich učil mnohým veciam a museli im porozumieť, prv ako mohli konať službu, ktorá začala Skutkami 2. Tak im dal Pán Ježiš Svätého Ducha na osvietenie rozumu, aby mohli rozumieť všetkému, čomu ich chcel vyučiť počas najbližších 40 dní. 

Desiati z jedenástich videli Vzkrieseného. Mysleli by sme si, že teraz opustia Jeruzalem a pôjdu do Galiley. Ale u Jána 20,24-25 čítame, že ešte jedna osoba s nimi nebola - Tomáš. A čítame, že neuveril, kým neuvidel. Pre Tomáša neopustili Jeruzalem. 

Šieste zjavenie JEDENÁSTI (Jn 20,26-31; IKor 15,5) 

Vo verši 26 čítame: „Po ôsmich dňoch..." Pre Tomáša zmeškali ďalších osem dní. Učeníci boli stále ešte v Jeruzaleme. Pán Ježiš im preukázal veľa milosti a trpezlivosti. Zjavil sa im ešte raz v Jeruzaleme a vyzval Tomáša, aby sa Ho dotkol (verš 27). Teraz už uveril a vyznal: „Pán môj a Boh môj!" (verš 28). Často máme ilúzie, že apoštoli boli obzvlášť požehnaní, pretože videli Vzkrieseného. Verš 29 hovorí o opaku: Je požehnanejšie veriť na základe Božieho slova, ako byť presvedčený skúsenosťou. Božie slovo je nad jednotlivé skúsenosti. Väčšie požehnanie majú z viery vo vzkriesenie tí, čo nevideli a predsa uverili, ako tí, ktorí uverili skrze videnie. 

Veršami 30-31 zakončuje Ján svoje evanjelium. Ešte ako prídavok dodáva jednu kapitolu. Ale Tomášove slová „Môj Pán a môj Boh" sú témou celého Jánovho evanjelia. Ján končí slovami: „Ešte mnoho iných znamení učinil Ježiš pred svojimi učeníkmi, ktoré nie sú napísané v tejto knihe" (Ján 20,30-31). Opísal len sedem divov, ktoré učinil Ježiš. Ale tento počet považoval za dostačujúci, aby presvedčil čitateľov, že Pán Ježiš je Mesiáš, Syn Boží, a že vierou v Neho, v Jeho mene môžu mať večný život. 

Siedme zjavenie SEDEM APOŠTOLOV (Ján 21) 

Dostávame sa k Jánovmu prídavku (21. kap.) a k siedmemu zjaveniu Pána. Učeníci konečne prišli do Galiley. Už nebolo pochybností. Siedmi z dvanástich apoštolov boli rybári. Až doposiaľ nevedeli nič o svojom novom poslaní. Hoci sa im Pán Ježiš zjavil, znovu ich opustil, preto boli tej mienky, že sa majú vrátiť k svojmu starému povolaniu. Podľa veršov 2 a 3 išli loviť ryby. Ale už tri roky nerybárčili a zdá sa, že stratili svoje predošlé schopnosti. Vo verši 5 prehovoril k nim Ježiš: „Dietky, máte niečo zjesť?" Odpovedali Mu: „Nemáme." Potom povedal niečo, čo by normálne nemalo zmyslu, lebo nebolo rozdielu, či sieť hodia na tú alebo onú stranu lode. Ale teraz to bolo dôležité, hodili sieť napravo a chytili množstvo rýb. 

Bola to podobná scéna ako vtedy, keď ich prvý raz povolal. Aj vtedy lovili celú noc a nič nechytili. On im povedal niečo, čo tiež nevyzeralo, že má zvláštny zmysel, ale keď poslúchli, chytili množstvo rýb. Vtedy Ježiš povedal: „Nasledujte ma a urobím vás rybármi lúdí." Teraz v podobnej situácii Ho Ján spoznal a povedal Petrovi, že muž na brehu je Pán. Peter skočil do vody a ponáhľal sa na breh. Spoločníci priviedli k brehu loďku s rybami. Podľa 9. verša uvideli, že rybu ani nepotrebovali. Kristus mal rozloženú pahrebu, na nej položenú rybu a mal pripravený i chlieb. 

Učili sa lekcii, že sa nemajú vrátiť k povolaniu rybárov. Majú hlásať evanjelium a Pán Ježiš sa bude starať o ich potreby, keď budú napĺňať svoje poslanie. Vo verši 11 čítame, že chytili 153 rýb. Ľudia, ktorí majú radi proroctvá, sa pokúšajú každý detail vyložiť prorocky. Vykladajú, že 153 rýb je 153 členov Organizácie Spojených národov. V minulosti to bolo presne 153 národov, ale teraz je ich viac ako 180. Počet rýb nemá nič spoločného so Spojenými národmi. 

Môžeme však celkom presne vedieť, prečo je tých rýb 153. Pretože ich toľko chytili! Také jednoduché! Ján však chce povedať, že také veľké množstvo rýb by bolo vtedajšie siete roztrhalo. Ale sieť sa neroztrhla! Máme tu opísaný zázrak. 

Najedli sa a vo veršoch 15-23 čítame rozhovor medzi Pánom Ježišom a Petrom. Pre Petrovo trojnásobné zapretie sa ho Pán trikrát spytoval, či Ho miluje. V tomto rozhovore je pozoruhodné striedanie gréckeho výrazu pre lásku. Význam slov je dôležitý pre porozumenie. 

Slovo „fileo" vyjadruje citovú lásku medzi priateľmi alebo členmi rodiny, ktorá sa zakladá na sympatii. Napríklad charakterizovala vzťah Pána Ježiša a Jána; Dávida a Jonatána. 

Druhé slovo je „agapé", to je láska vôle (Božej). Mnohokrát sa ľudia pokúšajú zjednodušiť problém tým, že povedia: fileo je ľudská láska, agapé je božská. Ale oba pojmy používajú ľudia i Boh. Teda jedna je citová láska, druhá je láska vyvolaná Duchom - vôľou. Keď nás Boh pobáda milovať všetkých ľudí, nehovorí, že ich máme milovať fileo láskou, lebo tento druh lásky nemôžeme mať ku všetkým, niekedy sa ňou nemilujú dokonca ani veriaci. 

Ďalší druh lásky je ten, ku ktorému sa máme pobádať, podľa Božej vôle ju máme v sebe roznecovať. Túto lásku môžeme mať ku všetkým, pretože pochádza z Ducha, a máme sa v nej roznecovať. Táto láska je najvyššia. 

Prvý rozhovor nájdeme u Jána 21,15: „Keď si zajedli, riekol Ježiš Šimonovi Petrovi: Šimon, syn Jonášov, miluješ ma väčšmi ako títo?" Tu použil Pán Ježiš slovo agapao. Spytoval sa Petra, či Ho viac miluje touto láskou ako ostatní apoštoli. Presne to o sebe Peter tvrdil pri poslednej Pasche. Uisťoval, že Pána miluje (agapao) viac ako ostatní. Keď Pán Ježiš povedal, že Ho všetci onej noci opustia, Peter odpovedal, že to azda druhí urobia, on Ho však neopustí a radšej pre Neho zomrie. Tak Peter na Paschu proklamoval, že má väčšiu lásku ako druhí. Teraz keď sa už odohrali nám známe udalosti, sa ho Pán spytoval: „Miluješ ma skutočne viac ako ostatní?" Peter odpovedal: Áno, Pane, Ty vieš, že Ta milujem." Peter tu použil prvé slovo - fileo. Chcel tým povedať: Nemôžem povedať, že Ťa viac milujem agapé láskou ako druhí. Jediné, čo môžem povedať je, že Ťa mám rád (fileo) - som tvoj priateľ. 

Potom prijal svoje prvé poslanie: „Pas (vo význame kŕmenia) mojich baránkov!" Baránky sú novonarodené ovce, ktoré potrebujú mlieko, mladí vo viere, ktorí musia dostávať mlieko Božieho slova. Peter tento príkaz vyplnil, keď napísal Prvý list Petra, ktorý je napísaný začiatočníkom vo viere: „... túžte po duchovnom čistom mlieku..." (lPt 2,1-3). Mlieko je určené pre mladých vo viere. 

Vo verši Ján 21,16 je druhá otázka: „Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ?" Pán Ježiš použil znovu druhý výraz, ale vypustil časť „viac ako druhí". Ježiš tu akoby povedal: Dobre, Peter, už netvrdiš, že ma miluješ agapé láskou viac ako ostatní. Teraz sa ťa spytujem: Máš vôbec nejakú lásku ku mne? Miluješ ma prinajmenšom tak ako druhí? 

Peter odpovedal: ,Ano, Pane, Tý vieš, že Ťa milujem." Peter znovu použil slovo flleo. Povedal teda: Nie, nemôžem tvrdiť, že Ťa viac milujem láskou agapé ako druhí, ani nemôžem tvrdiť, že vôbec mám agapé lásku k Tebe. Čo Peter chcel povedať, bolo, že cítil fileo lásku k Ježišovi. Na to dostal druhý príkaz: J*as moje ovečky!" Stráž moje ovečky! Slovo strážiť znamená mať autoritu. Túto úlohu prevzal v Skutkoch, keď zastával vedúcu úlohu medzi apoštolmi. 

Vo verši 17 čítame tretiu časť rozhovoru: „Šimon, syn Jonášov, či ma miluješ?" Tento raz použil Pán Ježiš prvé slovo - flleo, ktoré doteraz používal Peter. Ježiš akoby povedal: „Dobre, netvrdiš, že máš väčšiu agapé lásku ako druhí, ani vôbec agapé lásku. Si si celkom istý, že cítiš ku mne fileo lásku?" Petrova odpoveď pozostávala z toho, že sa zarmútil. Tým ukázal, že miluje Pána Ježiša láskou flleo. Peter dostal tretie poslanie: J*as moje ovečky!" Ovce sú dospelí veriaci, ktorí sa musia kŕmiť tuhým pokrmom Božieho slova. Tento príkaz Peter naplnil, keď napísal svoj druhý list. Hi učil hlbším duchovným pravdám - bol to tuhý pokrm Božieho slova pre dospelých veriacich. Takto bolo odstránené jeho trojnásobné zapretie trojnásobným uistením o jeho láske k Pánovi. 

Potom Ježiš povedal Petrovi vo veršoch 18 a 19, že jedného dna ukáže, že má agapé lásku pre Pána. Nie viac ako druhí, ale dokáže agapé lásku. Dá svoj život pre svojho Majstra ako martýr. A keď sa to stane, skutočne ukáže, že má agapé lásku. Povedal Petrovi, že nezomrie na stareckú slabosť, ale ako martýr. 

Preto Peter poukázal vo veršoch 20-21 na apoštola Jána: „Pane, a čo bude s týmto?" Vo veršoch 22-23 Ježiš odpovedal Petrovi, že sa ho to netýka. Ján musí vyplniť vlastné poslanie, a Peter sa nemá o to starať. 

Vo veršoch 24-25 zakončil Ján svoje evanjelium slovami, že to, Čo napísal, je len výber. Nebolo možné napísať všetko, čo 

Pán Ježiš urobil a povedal. Premýšľajme, ako veľa zo života Pána Ježiša nepoznáme; žil na tejto zemi viac ako 30 rokov -a správy máme len zo 75 až 80 dní Jeho života. 

Ôsme zjavenie PÄŤSTO BRATOV (Mk 16,15-18; Mt 28,16-20; IKor 15,6) 

Toto zjavenie zahrnulo jedenástich apoštolov. Pán Ježiš pri ňom dal posledné tri pokyny. Nachádzame ich u Matúša 28,18-20. 

Najprv čítame vo verši 18, že je Mu daná všetka moc. Po druhé vo veršoch 19-20 dáva apoštolom úlohu (poslanie) získavať učeníkov. Vo verši 19 je v gréčtine len jeden príkaz: „Robte učeníkov!" Tento rozkaz je ďalej vysvetlený. Objasňuje, ako sa získavajú učeníci. Najprv je „choďte". Čo znamená toto „ísť", je vysvetlené v Markovi 16,15: „Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvoreniu." Keby to bolo všetko, čo máme robiť, potom by sme síce evanjelizovali, ale neurobili by sme žiadnych učeníkov. Musíme konať aj druhú časť poverenia. Máme krstiť v meno Trojjediného Boha tých, ktorí skrze zvestované evanjelium prídu k viere. Musíme použiť pomenovanie „Otec, Syn a Svätý Duch", lebo už vtedy boli a aj dnes sú rozličné formy krstu. Táto formulácia odlišuje kresťanský krst od iných. 

Keby sme len evanjelizovali a krstili, ešte stále by sme nevy-plnili Pánov príkaz. Lebo ďalej hovorí: „...a učte ich všetkému, čo som vám prikázal." Keď niekto uveril a je pokrstený, musí sa učiť Božiemu slovu. Len poznaním Božieho slova a porozumením, ako ho žiť, sa stane niekto učeníkom. Napokon v závere 20. verša čítame uistenie, že On bude vždy s nami. 

Deviate zjavenie JAKUB (IKor 15,7) 

Hovoríme o Jakubovi, polovičnom bratovi Pána Ježiša, ktorý bol až doposiaľ neveriaci. Ale zjavenie Pána Ježiša ho 

priviedlo k viere a v Jakubovom živote sa stali dve veci. Po prvé sa stal starším - hlavou Jeruzalemského zboru. V tejto autorite mohol napísať List Jakubov. Po druhé dostal titul apoštol. Rozlišujeme dve kategórie apoštolov a pre obe sa musia spĺňať určité predpoklady. 

Najprv úzka skupina dvanástich. Predpokladom je, že boli spolu s Kristom od Jeho krstu až po Vstúpenie. Keď v Skutkoch v 1. kapitole mal byť nahradený Judáš, len dvaja muži spĺňali potrebný predpoklad. Jedným bol Matej, ktorý aj bol losom pridaný k apoštolom. 

Pre druhú skupinu veriacich, ktorí sa tiež mohli stať apoštolmi, bolo kvalifikáciou to, že videli vzkrieseného Pána. Nemuseli byť s Ním od krstu Jánovho. Tak mohli byť apoštolmi aj Pavel a Barnabáš a aj Jakub sa smel volať apoštolom. Výsledkom bolo, že uverili aj ďalší Ježišovi poloviční bratia. Túto druhú skupinu tvorilo asi 500 ľudí. 

Desiate zjavenie 

JEDENÁSTI (Lk 24,44-49; Sk 1,3-8) 

Nasledujúce slová Pána Ježiša sa spomínajú na dvoch miestach, obidva razy ich podáva Lukáš. Lukáš nás informuje, aké témy preberal Pán Ježiš počas posledných 40 dní. Boli to dva okruhy duchovných právd. Prvé sú mesiášske predpovede (Lk 24,44). 

Židia rozdeľujú Starú zmluvu na tri časti: zákon, proroci a spisy. Mnohokrát je tretia časť pomenovaná podľa svojej prvej knihy Žalmy. Vo verši 44 sú uvedené všetky tri časti. Pán Ježiš ukázal, že všetky tri časti Starej zmluvy hovoria o Jeho prvom príchode. Pán naplnil všetky proroctvá, ktoré hovoria o prvom príchode Mesiáša. 

V Skutkoch 1,3-4 čítame o druhom okruhu duchovných právd - o pláne Božieho kráľovstva. Ponuku mesiášskeho kráľovstva vzal Boh späť, ako sme to videli u Matúša 12. Nebude zriadené „v tomto čase". Od 13. kapitoly Ev. Matúša začal Pán Ježiš vyučovať v podobenstvách, v skrytosti o Božom pláne. Bolo to vyučovanie o kráľovstve Božom. Vo verši 6 sa učeníci pýtajú: „Pane, či v tomto čase obnovíš kráľovstvo pre Izrael?" 

Pán Ježiš nepovedal, že také kráľovstvo nebude. Vo verši 7 povedal, že učeníkom neprislúcha vedieť o čase; oni musia splniť svoje poslanie. Dostali posledné tri rozkazy, ktoré sa delia na dve časti. 

Prvá časť: Majú zostať v Jeruzaleme, až pokým nepríde Svätý Duch (Sk 1,8). Keď príde Svätý Duch, znamená to tri veci. Po prvé: V Skutkoch 1,4 je napísané, že sa naplní zasľúbenie Otcovo. Pri poslednej Pasche zasľúbil Pán Ježiš, že keď odíde, pošle iného Tešiteľa. Keď príde Svätý Duch, naplní sa toto zasľúbenie. 

Po druhé: V Skutkoch 1,5 čítame o novej službe Svätého Ducha, o krste Duchom. Svätý Duch uskutočnil až do tohto času mnohé služby, ale nie krst Duchom. V IKor 12,13 čítame, čo znamená krst Duchom. Veriaceho vkladá do tela Kristovho. Prvý zbor sa narodil v Skutkoch 2 a medzi krstom Duchom a existenciou zboru veriacich je jasné spojenie. Jedno nemôže existovať bez druhého. Osoba, ktorá verí, je pokrstená Duchom do tela Kristovho, a telo Kristovo je zbor (cirkev). 

Po tretie: Podľa Skutkov 1,7-8 dostanú učeníci silu od Boha, aby mohli splniť svoje poslanie. Potom čo prijmú Ducha, začnú hlásať evanjelium. Budú to robiť v určitom poradí: Začnú v Jeruzaleme, potom v Judei a Samárii, a potom až do posledných končín zeme. Pojem „až do posledných končín zeme" je v židovstve používaný ako výraz pre pohanský svet. Toto je rámec, v ktorom sa odohrávajú Skutky apoštolov. Presne takým spôsobom sa šírilo evanjelium - z Jeruzalema cez Judeu a Samáriu až do pohanského sveta. 

Vstúpenie na nebo (Mk 16,19-20; Lk 24,50-53; Sk 1,9-12) 

Lukáš v kapitole 24,50 píše, že Vstúpenie sa uskutočnilo v Betánii. Betánia ležala približne dva kilometre od vrcholu Olivovej hory smerom na východ. Keď dnes prídeme do Jeruzalema, nájdeme na vrchu Olivovej hory veľký ruský ortodoxný chrám. Je pomenovaný Kostol Vstúpenia. Ide o presné miesto, z ktorého Pán Ježiš odišiel do neba. Nachádza sa tam dokonca veľký kus kameňa s dvoma odtlačkami nôh. Ako keby Pán Ježiš, keď odchádzal do neba, vypálil tieto odtlačky do skaly! 

Často sú tieto sväté legendy pomýlené. V tomto prípade je chybne lokalizované miesto cca o dva kilometre. Je to vždy lepšie ako pri vrchu oslávenia. Tam je asi 60 kilometrov diferencie. Na nešťastie prichádza väčšina návštevníkov Izraela k miestam spojeným s tradíciou, a nie k tým pravým. V Skutkoch 1,9 je napísané, že bol vzatý do nebies a oblak im Ho vzal spred očí. Ježiš sa potom posadil po pravici Božej (Mk 16,19). Učeníci hľadeli za Ním a dúfali, že sa vráti. Ale anjeli, ktorí sa zjavili, im povedali, že majú prestať hľadieť do neba (Sk 1,10-11). Raz Pán Ježiš príde znovu takým istým spôsobom. Opustil zem v nebeskom oblaku a jedného dňa príde v oblaku späť. Medzitým majú vyplniť daný príkaz. 

Pokračovanie 

Znamenia 

Z 12. kapitoly Ev. Matúša vieme, že Pán Ježiš povedal, že izraelskému národu nebude dané iné znamenie ako znamenie Jonášovo, znamenie vzkriesenia, pretože sa dopustili hriechu proti Svätému Duchu. Toto platí až podnes: „Kde je múdry? Kde zákonník? Kde mudrlant tohto veku? Či Boh múdrosť sveta neobrátil v bláznovstvo? Keďže svet (vlastnou) múdrosťou nepoznal Boha v Jeho múdrosti, zaľúbilo sa Bohu spasiť veriacich bláznovstvom kázania (o Kristu): lebo aj Židia znamenia žiadajú, aj Gréci múdrosť hľadajú, my však kážeme ukrižovaného Krista - Židom pohoršenie síce, pohanom bláznovstvo, ale povolaným, aj Židom aj Grékom, Krista, Božiu moc a Božiu múdrosť" (IKor 1,21-24). Hi Pavel učí, že Gréci túžia po múdrosti a Židia stále čakajú na znamenie. Ale ani jedni nedostanú, čo chcú. Obe skupiny dostanú tú istú zvesť o kríži a vzkriesení. Aj keď Židia túžia po znamení, nie je iného znamenia ako vzkriesenie. Je to kázeň o kríži. 

Skutky apoštolské 

Vo vzkriesení Mesiáša spoznávame druhé znamenie Jonášovo. Toto druhé znamenie Jonáša Židia otvorene odmietli, ako je zaznamenané v prvých siedmich kapitolách Skutkov apoštolských. Kameňovanie Štefana na konci 7. kapitoly bolo vrcholom odmietnutia vzkriesenia Ježiša. Súd pre neodpustiteľný hriech bol už neodvratný. Druhé znamenie Jonáša, vzkriesenie Pána Ježiša, verejne odmietli. Súd bol neodvolateľný a prišiel v roku 70 po Kr. na to židovské pokolenie, ktoré vzkrieseného Ježiša odmietlo. Pre ľud nebola cesta späť. Svoj „point of no return" už prekročili. Ale pre jednotlivcov zo Židov bola pripravená záchrana pred blížiacim sa súdom. Toto hovoril Peter vo svätodušnej kázni. Vo svojej zvesti pobádal poslucháčov: „Dajte sa zachrániť z tohto skazeného pokolenia!" (Sk 2,40). Podľa 41 verša robili pokánie tým, že sa dali pokrstiť. Podobne čítame v 1.Petra 3,21. Peter tu hovorí, že krst zachraňuje. Peter nepíše všetkým veriacim všetkých čias. V kapitole 1,1-2 svojho listu hovorí Peter, že píše obzvlášť židovským veriacim. Je to pochopiteľné, lebo on je nazvaný apoštolom obriezky. Kapitola 2 hovorí, že ide o mladých vo viere. Prejavom ich nezrelosti bolo, že sa nedali poslušne pokrstiť. Preto mali zlé svedomie. V 3. kapitole sú preto nabádaní, aby sa dali pokrstiť, a Peter hovorí, že krst zachraňuje. Nemysli duchovne, lebo v predchádzajúcich dvoch kapitolách im hovorí, že sú už zachránení. Nazýva ich „svätí". Krst by ich zachránil pred prichádzajúcim fyzickým súdom. Pripodobnil to Noachovej arche. Archa vtedy zachránila ľudí nie v duchovnom zmysle. Noach bol zachránený, keď začal stavať koráb. Archa ich zachránila fyzicky pred potopou. A krst zachráni židovských veriacich pred prichádzajúcim ničením. Na všetkých miestach, kde je krst veriacich spojený so záchranou, ide o Židov (Sk 2,38; 22,16; lPt 3,21). 

List Židom 

Tento list, ako aj 1. list Petra sú písané židovskému publiku pre židovských veriacich, ktorí boli veľmi prenasledovaní. Preto boh v pokušení vrátiť sa späť k židovstvu. Pisateľ ich pred tým varuje. Keby sa vrátili späť, postavili by sa pod súd, ktorý príde v roku 70 po Kr., súd pre neodpustiteľný hriech. Museli by zomrieť strašnou smrťou. 

Päť kapitol o súde v Liste Židom v nadväznosti hovorí o fyzickom živote, nie o duchovnom. K nim radíme i 6. kapitolu, ktorá často slúži ako podklad pre učenie, ktoré hlása, že možno stratiť duchovnú záchranu. Spomínaní veriaci zo Židov zomrú fyzickou smrťou, keď sa vrátia k židovstvu. Zomrú fyzicky v tomto živote a stratia odplatu vo večnom živote. Jediná možnosť ako uniknúť je kompletne sa odtrhnúť od židovstva. Pre židovských veriacich to znamenalo dať sa pokrstiť na meno Pána Ježiša. 

Z Listu Židom nevieme, ako odpovedali títo kresťania zo Židov. Vieme to však z iných spisov. Píšu o nich traja historici. Prvý je Jozef Flavius, židovský historik z prvého storočia. Nebol veriaci, ale bol farizej. Druhý bol Hegisepius, židovský veriaci z druhého storočia. Tretí bol Jozefius, veriaci z pohanov zo štvrtého storočia. Z ich spisov sa dozvedáme, že židovskí veriaci, ktorí čítali List Židom, poslúchli výstrahu a prerušili úplne spojenie so Židmi. Keď v roku 66 začalo povstanie proti Rímu, odišli všetci veriaci pod vedením Kleofáša z Jeruzalema smerom na východ a tu čakali na koniec vojny. Vo vojne bolo usmrtených 1,1 miliónov Židov. Ale pisatelia hovoria, že nezahynul ani jeden jediný zo židovských veriacich, lebo poslúchli List Židom. 

Tretie znamenie Jonášovo 

Videli sme, že Židia odmietli prvé i druhé Jonášovo znamenie. V Zach 4,1-10 mal Zachariáš videnie. Časti videnia porozumel, časti nie. Vo videní videl sedemramenný svietnik, ktorý stál v znovuvybudovanom chráme. Tento svietnik bol a je symbolom Izraela. Na každej strane svietnika stál olivový strom. Od každého stromu šla rúrka, po ktorej stekal olej do misky na vrchu svietnika. Z misky viedlo sedem menších trubičiek ku každej lampe - spolu štyridsaťdeväť. 

V tomto videní videl Izrael ako zachránený národ v mesiášskom kráľovstve. Všetko prenikajúci prvok v tomto videní je olej. Je v prameni, v olivových stromoch, v rúrke, v miske, v malých rúrkach a v lampách. Olej je symbolom pre Ducha, čo je vyjadrené vo verši 6: „Nie vojenskou mocou ani silou, ale mojím Duchom - hovorí Hospodin mocností." Tu je obraz Izraela ako zachráneného národa, ktorý konečne naplní svoju úlohu, aby bol svetlom národom. Väčšinu zjavenia porozumel Zachariáš na základe predošlých zjavení. Čo bolo celkom nové, boh olivové stromy. Boli prameňom oleja alebo prameňom záchrany Izraela. 

Vo verši 13 sa Zachariáš pýta, čo predstavujú tie dve olivy. Vo verši 14 dostal jednoduchú odpoveď: Sú to dvaja požehnaní, ktorí stoja pred Pánom celej zeme. To je všetko a nevieme, koľko z toho vyrozumel sám Zachariáš. Je to všetko, čo máme a tu musíme skončiť. Ale môžeme spomenúť ešte niečo - Zjavenie 11. Vo veršoch 3-13 máme dvoch prorokov. Budú slúžiť v Jeruzaleme prvých tri a pol roka v dobe súženia. Tých 144 000 zo 7. kapitoly má službu po celom svete. Ale títo dvaja majú službu pre Jeruzalem. Vo veršoch 3 a 4 je uvedené ich poznávacie znamenie. Hovorí, že sú to tie dve olivy (zdôraznené „tie") - presne tieto dva olivové stromy. 

Ale aké dve olivy? V prvých 12. kapitolách nie je zmienka o olivách, ale predsa je tu zdôraznené „tie dva olivové stromy". Jediné miesto v Písme, kde nachádzame olivy, je Zachariáš 4. Teda dvaja svedkovia zo Zjavenia sú olivy zo Zachariáša. 

Ale ako sú prameňom oleja pre Izrael? Čítajme ďalej až po verš 12, a tak uvidíme, že počas tri a polročnej služby ich nemôžu zabiť. Keď dokončia svoju službu, podarí sa Antikristovi zniesť ich zo sveta. Ich telá budú ležať na ulici Jeruzalema tri dni a tri noci. Každý sa bude tešiť, že sú mŕtvi, a dokonca si ľudia budú dávať dary. Ale Boh ich po troch dňoch vzkriesi a vezme do neba. 

Podľa verša 13 vzkriesenie a vstúpenie na nebo prinesie štyri výsledky. Po prvé bude veľké zemetrasenie. Po druhé bude desatina mesta zničená. Po tretie zomrie 7000 lidí. Teraz ale štvrtý bod: Zostatok však dostane strach a vzdajú Bohu nebies česť. Vzkriesenie a vstúpenie dvoch svedkov povedie k záchrane Židov v Jeruzaleme - uprostred súženia, čo bude začiatkom procesu na konci súženia v posledných troch dňoch (Ozeáš 5,15-6,1-3). V posledných dňoch uverí celý Izrael, a to je predpokladom druhého príchodu Pána Ježiša. Keď bude celý Izrael zachránený, budú Ho vzývať. On príde späť, aby zriadil svoje mesiášske kráľovstvo. Izrael odmietol prvé znamenie Jonášovo, a tak isto aj druhé. Ale prijmú tretie, čo spôsobí návrat Krista a začiatok mesiášskeho kráľovstva. Príde k šťastnému koncu. SELAH. 

Ježiš Kristus: „Ano, prídem skoro!" Amen! Príď, Pane Ježišu!" Zjavenie 22,20